Kam v Košiciach keď prší? Múzeum Vojtecha Löfflera

Mäkkosť. Niet väčšej pravdivosti v jeho sochách, ako je mäkkosť.  Uvoľnenie, svalstvo čo sa poddalo gravitácii, chvíľa, ktorá prišla po miernom napätí po grimase, okamih, keď sa črty tváre ocitli mimo kontroly. Výsledok je veľmi ľudský. Človečina, ktorá nenesie stopu sochárovho vkladu. Je to človek sám. Z Löfflera to robí mimoriadneho majstra. Zachytil uvoľnenie. Žiadne posolstvo pre potomkov. Žiadny výraz muža odholdlane hľadiaceho k svetlým zajtrajškom, žiadna žena, ktorej krásu vytesali do kameňa.  Nie. Pokoj, uvoľnenie, relax, chvíľa po dlhom smiechu, keď kútiky úst od únavy poklesli smerom dolu.  Pohoda. Možno hľadal svoj pohľad na tváre aj u iných autorov. Možno si nebol istý sám sebou. Možno preto založil svoju zbierku portrétov a autoportrétov iných autorov. Nič z toho nie je dôležité.

Loffler

Kto si bol Béla báči?

Béla báči, pod touto prezývkou bol Vojtech Löffler známy v košickej (nielen) umeleckej sociéte. Mnohí spomínajú na historku s ukradnutou sochou, ktorá o ňom veľa napovie. Jedného dňa mu neznámy zlodej zobral sochu. Vraj len poznamenal: Škoda roboty, ale aspoň viem, že sa niekomu páčila. Tým kauzu uzatvoril. Tvoril za socializmu, vládostrana ho postupne odmenila titulom zaslúžilého umelca (1978), cenou Ministerstva kultúry SSR  (1981) a Radom práce (1986). Je to potešujúce, pretože nikdy nešlo o človeka, ktorý by sa pýšil socialistickorealistickým prístupom k zobrazovaniu pospolitého robotníckeho ľudu.  Prekvapujúce je to to viac, že v rokoch 1945 až 1947 bol na nútenom pobyte v Sovietskom zväze v úlohe triedneho nepriateľa.  Podľa všetkého sa na ňom viac podpísali zahraničné pobyty v Grécku, ZSSR, Egypte, Libanone, Sýrii, Nemeckej demokratickej republike, v Spojených štátoch , v Kanade ale aj vo Zväze sovietskych socialistických republík, tentokrát v úlohe študujúceho turistu.

Loffler Košice a východné Slovensko sa pýšia „open air“ dielami, ktorých význam má silný celospoločenský nádych, ale aj výraznú druhovú rozmanitosť:  pomník neznámeho vojaka na Námestí osloboditeľov (oproti OD Dargov), pamätníky 1. a 2. svetovej vojny, reliéf Madonny, reliéf Františka II Rákocziho, busta maliara Elemíra Halásza- Hradila, lekára Jana Kňazovického, ale aj obrovské súsošie – pamätník na Dargove. Komorná tvorba, diela, ktoré nájdete v interiéroch sú iné. Bez pátosu, s vnútorným nábojom, ktorý oslovuje každého úplne individuálne. Pri  Löfflerovej tvorbe ma opäť napadlo, čo by si myslel o našich úvahách o jeho dielach? Smial by sa na postrehoch, ktoré jemu ani nezišli na um, keď si „plackal“ svoje sochy? Videl z nich aspoň polovicu tých veľkých posolstiev, ktoré im prisudzujeme my?

Loffler

V úlohe pamiatkára

Nikdy nebol profesionálnym pamiatkárom. Ešte aj reštaurovaniu sa venoval len okrajovo, pretože zvládal výtvarné techniky. Dom na Alžbetinej ulici 20 v Košiciach, eklektický meštiansky dom, kde dnes sídli jeho múzeum, obnovil a zreštauroval prakticky sám. Ešte pred svojou smrťou (zomrel 11. februára 1990) sa rozhodol darovať dom mestu pod podmienkou, že bude premenené na múzeum. Okrem Löfflerových diel, má osobitné miesto zbierka autoportrétov maliarov, v ktorej dominujú predstavitelia známej Košickej výtvarnej školy (Halász-Hradil, Csordák, Bauer, Kieselbach, Kmetty, Jasusch, Šipoš, Feld, Reichentál, Jakoby , Collinásy, Oravecz a mnohí ďalší) -  z veľkej časti jeho osobní priatelia.

Loffler

Múzeum pre iných umelcov

Stála expozícia je stála expozícia, venovaná pánovi domu, ale hosťujú tu aj súčasní umelci. Ja som mal šťastie na Modrú lampu Ivana Csudaia a Michala Černušáka. Veľmi, veľmi príjemné. Nie, že by som sa práve ponáhľal kupovať si ich diela a vystavovať ich vo vlastnom byte, na to som príliš konzervatívny, ale v tomto priestore si ich diela  človek užije ako film na veľkom plátne v kine. Kým Csudaiova takmer grafická tvorba má ešte svoj interiérový look, Csudaiove veľké plátna menším priestorom chutiť nebudú. Musím sa priznať, že svojou industriálno-fantasticko-kyberpunkovou náladou ma opantali ako príjemná chuť čerstvého pomarančového džúsu. To mám rád. Trochu strašidelné, trochu inak realistické, trochu pochmúrne, trochu melancholické, poriadne dobré. Najmä však, týmto dielam nechýba remeselná zručnosť. To je niečo, čo si začínam na dielach súčasných umelcov vážiť čoraz viac.

Loffler

Resumé 

 Múzeum Vojtecha Löfflera v Košiciach treba navštíviť.

Loffler