Bunker JAVOR 51, úložisko atómových zbraní

Zima. Chlad. Skutočný chlad. Možno tak 7 st. Celsia. Pri vonkajšej teplote okolo 30 stupňov. K tomuto miestu chlad patrí ako k Eskimákovi kožuch. Život je teplo. Smrť je chlad. Chlad tu ostal, smrť si odviezli. Keď Sovietska armáda v roku 1990 opustila toto miesto, odviezla smrť so sebou. Hlavice s atómovými náložami.

V Československu boli tri „nukleárne márnice“. Javor 51, Javor 52, Javor 53. Všetky v okruhu 100 km od Prahy. Pripravené na „mierové“ riešenie Studenej vojny. Pripravené na razantný útok socialistických armád proti zahnívajúcemu kapitalizmu. Objekty vybudované ako predsunuté sklady v Poľsku, v Nemeckej demokratickej republike, v Maďarsku a v Bulharsku.

Dobre sa mi o tom píše. Dvadsaťtri rokov mi vláda jednej strany tlačila do hlavy, že zlí sú za ostnatým drôtom. Užil som si čaro výcviku v ľudovodemokratickej armáde. Pamätám si na cvičné poplachy na Základnej škole, pri ktorých som plakal, pretože som sa na smrť bál, že už neuvidím ani mamu, ani otca, ani sestru. Existenčný strach cítim ešte dnes, pevne mi ho v detstve zaštepili.

Lepší pomník šialeným rokom, ako je toto miesto by asi nikto nepostavil. Podzemný betónový bunker s mohutnými pancierovými dverami, za ktorými boli nukleárne hlavice. „Smiešne“ ako tiene ľudí na stenách po atómovom výbuchu.

Veľa smiechu z Reykjavíku, trošku smiechu z Malty

Dnes sú to už zabudnuté historky z histórie. Stretnutie Ronalda Reagana (americký prezident, známy aj ako kovboj z filmových westernov) a Michaila Gorbačova (posledný najvyšší politický predstaviteľ Sovietskeho zväzu, pán so znakom na čele, ktorému sa ututlávanie Černobyľskej havárie vymklo z rúk) v Reykjavíku v roku 1986. Oficiálne sa páni politici prišli baviť o odzbrojení. V skutočnosti sa pohádali kvôli Strategickej obrannej iniciatíve (Strategic Defense Initiative, známa ako Hviezdne vojny). Američania si vymysleli laserové delá na obežnej dráhe okolo Zeme. Ich úlohou malo byť zostrelenie akejkoľvek sovietskej medzikontinentálnej rakety. Čistá sci-fi. Ibaže to vyzeralo tak vážne, že keď Reagan odmietol ukončiť vývoj projektu (ktorý v podstate ani len nezačal), Gorbačov dal prísľub, že stiahne rakety s nukleárnymi hlavicami zo sovietskych satelitov (rozumej zo strednej Európy).  V princípe zvíťazili obe strany. O rok neskôr vo Washingtone podpísali dohodu o likvidácii jadrových rakiet stredného doletu. 25. februára 1988 Sovieti v nemeckom Bischolswerdy naložili na vlak nejaké rakety, nejaké dokonca aj v Československu a poslali ich domov. Ibaže neodišli všetky nukleárne zbrane.

Sovietsky zväz sa neponáhľal a Američania vedeli, že koncept Hviezdnych vojen je reálny ako Lucasove Star Wars. Tak v tých našich Javoroch (oni to do roku 1993 boli skutočne „naše“, to boli ešte časy spoločného štátu Čechov a Slovákov, časy spoločnej armády a spoločného trápenia sa s „hosťujúcou“ Sovietskou armádou) sme tie atómové bomby mali ako gule na vianočnom stromčeku. Výsledky stretnutia z Reykjavíku ostali trochu na smiech. Ale  zneli pekne. Potom prišiel ešte 2. december 1989. Gorbačov strávil príjemné chvíle na pohupujúcej sa palube výletnej jachty Maxim Gorkij neďaleko Malty s pánom prezidentom Georgeom Bushom (seniorom) a uzniesli sa, že týmto stretnutím sa skončila Studená vojna. V podstate áno, pretože socialistické európske krajiny vytĺkli (čisto obrazne) svojím komunistickým predákom zuby a pre Sovietov bolo mimoriadne aktuálne urýchlene stiahnuť zbrane hromadného ničenia z bývalých spriatelených krajín. Dôvod bol prozaický, nie je vhodné, aby bývalí kamaráti mali príliš silné zbrane a nie je vhodné, aby bývalý nepriateľ zistil, že vaše najsilnejšie zbrane sú technologicky zastaralé. Tak to bola tá troška smiechu z Malty.

Októbrová búrka

Vo filmotéke českého Vojenského historického ústavu je uložený film „Říjnová bouře“ z októbra 1965. Propagandistické dielo dokumentujúce cvičenie východonemeckej Národnej ľudovej armády, Skupiny sovietskych vojsk v Nemecku a Československej ľudovej armády pod taktovkou armádneho generála P.K. Koševoja. V zalesnenom pahorkatom teréne východného Nemecka, sa hralo na vojnu 75 tisíc vojakov, 1 176 tankov, 1 000 obrnených transportérov, 5 000 nákladných áut a 800 lietadiel. Všetko pre možnosť vyskúšania útoku s jadrovými zbraňami. Scenár hovoril o zachytení útoku zo strany imperialistických mocností, o jeho zastavení a o protiútoku. Protiútok je kľúčové slovo. Do 70.-tych rokov 20. storočia bola mierová iniciatíva Varšavskej zmluvy postavená na myšlienke bleskového (proti)útoku proti armádam západnej Európy a jej obsadenie až po pobrežie Atlantického oceánu. Prečo útok jadrovými zbraňami? Lebo.

Bratstvo v zbrani

Tento podnadpis som si požičal z publikácie Československá lidová armáda v koaličních vazbách Varšavské smlouvy[1].  Priamo z nej budem citovať niečo málo o tom, ako tie nukleárne márnice v Československu vznikli.

„ČSLA v průběhu první poloviny šedesátých let získala podle tajných smluv mezi vládami ČSSR a SSSR z 30. srpna 1961 a 19. července 1963 své vlastní prostředky jaderného napadení v podobě operačně-taktických a taktických raketových kompletů pozemního vojska (dodávány od roku 1961) i stíhacích bombardovacích letounů, uzpůsobených k  provádění jaderných úderů leteckými pumami (dodávány od  roku 1964). V  průběhu frontové útočné operace se počítalo s provedením 131 jaderných úderů, k  tomu sovětský generální štáb našemu frontu přidělil 44 hlavic pro operačně-taktické rakety, 52 hlavic pro taktické rakety a 35 leteckých pum. Jaderná munice ovšem zůstávala pod kontrolou Sovětské armády a  čs.  vojska by ji obdržela až krátce před vypuknutím konfliktu. Protože lhůta pro jejich převzetí byla stanovena na  18 až  22  hodin, zatímco raketové svazky a  útvary pozemního vojska ČSLA byly připraveny k vedení bojové činnosti do tří hodin od vyhlášení poplachu, došlo 15. prosince 1965 k podpisu Dohody mezi vládou SSSR a vládou ČSSR o opatřeních ke zvýšení bojové pohotovosti raketových vojsk, na jejímž základě začala v dubnu 1966 výstavba speciálních objektů pro uložení jaderné munice na čs. území. V rámci akce JAVOR byly nákladem 174 mil Kčs vybudovány tři sklady v lokalitách Červený Újezd u Bíliny, Bělá pod Bezdězem a Míšov-Borovno. Sovětská armáda je převzala až na přelomu let 1968/1969.“

Armáda je pragmatická inštitúcia. Počíta s číslami presnejšie ako ministerstvo financií. V roku 1966 vojenskí stratégovia spočítali, že po splnení úloh Československej ľudovej armády bude potrebné zabezpečiť 57 000 truhiel pre mŕtvych vojakov a 2 390 000 pre mŕtvych československých civilných obyvateľov. Jednoduché ako facka. Posledná borba vzplála a proletári všetkých krajín sa spojili. Komunizmus zvíťazil. Ámen.

Betónové monumenty

Som nekonečne rád, že aspoň jeden Javor je sprístupnený verejnosti. Je dôkazom toho, kam vedie politika „dobrého slova“. Dobrý vojak vie odhadnúť, ktoré zbrane zničia nielen nepriateľa, ale aj jeho samotného. Je úplný nezmysel si myslieť, že jadrová vojna sa dá vyhrať. Nedá. Nie preto, že by sme zapálili atmosféru zemegule, ako špekulovali autori katastrofických sci-fi. Ale po preventívnom útoku a preventívnej odpovedi, by nebol žiaden Deň po ... Nebolo by nič okrem živočíšnych druhov, ktorých odolnosť, by im otvorila cestu k zdokonaľovaniu. Živočíšny druh Homo by ním určite nebol. A dobrý vojak to vie. Žiaden dobrý vojak (generál, či maršál, ktorý ma pod čapicou a takých nie je málo) s atómovými zbraňami nezaútočí. Ale politici, volení zástupcovia ľudu, kto vie! Inteligenciou a ukradnutými diplomami z vysokých škôl vedia prekvapiť. Tí majú iný bojový potenciál. Preto ďakujem dobrodruhom z občianskych združení, ktorí tie strašidelné miesta udržiavajú v navštíviteľnom stave. Ďakujem im za to, že nám ich sprístupňujú a že ich ukazujú aj deťom. Vo mne komunisti vypestovali strach. Ale strach má aj svoju svetlú stranu. Má silu varovať nás pred idiotmi v politike. Lebo Válka je vůl...[2]

P.S. objekt Javor 51 sa nachádza v Českej republike neďaleko Plzne na spojnici medzi obcami Míšov a Borovno[3]