Irán, Damavand 2018

V júli roku 2016 som prvý krát navštívil Irán (https://www.dobrodruh.sk/cestopis/iran-cestovanie-na-vlastnu-paest-rady-skusenosti-zaujimavosti) a v hlave stále nosím myšlienku sa sem vracať. Začiatkom roka 2018 padla voľba na zdolanie vyhasnutej sopky Damavand vo výške 5610 mnm.

Keďže sa jednalo o môj prvovýstup nad hranicu 5000 mnm, snažil som sa získať čo najviac infomácií o vhodnom termíne na výstup. So sparing partnerom Andrejom sme sa rozhodli na koniec mája, ktorý mal patriť k priaznivým poveternostným podmienkam. Druhá polovica expedície sa mala niesť v znamení ramadánu, čo v nás vzbudzovalo vzrušujúci dojem a potrebu zažiť tento sviatok pod dohľadom prísneho režimu. Samotná príprava na cestu bola pomerne jednoduchá, nakoľko som sem cestoval druhý raz.

Výstup do základného tábora

Priamy let z Viedne do Teheránu, referenčné číslo vybavené vopred, získanie víz na letisku bez problémov, rezervácia prvej noci v slušnom Teheránskom hoteli a to najdôležitejšie: adrenalín z výstupu o ktorom je dostupných málo informácií. Ihneď na druhý deň po prílete, sa ráno presúvame z rušného Teheránu do dediny Polur a snažíme sa neúspešne miestnych obyvateľov spýtať, kde sa nachádza základný tábor pre výstup.

Po chvíli blúdenia sme našli hlavný orientačný bod. Klasické pohostenie melónom a nesmierne priateľskí správcovia tábora nám neodporúčajú presun jeepom do prvého základného tábora vo výške 3200 mnm, nakoľko za posledný týždeň bolo na hore veľmi zlé počasie a o 5-tych miestnych dobrodruhoch, ktorý sa stratili pred 3 dňami zatiaľ nemajú žiadne informácie. Neuspeli a na naše naliehanie stúpame terénnym autom do tábora, ktorý má v nadmorskej výške 3200 mnm vlastnú mešitu.

Šofér nás vyložil na miesto a naše dobrodružstvo začína

Moje predstavy a preplnenom tábore všetkých národností sú preč. V ťažkej hustej hmle a mrholení nás oslovuje Sergej. Je to Rus a je tu už tretí deň úplne sám. Dúfa, že zajtra zaháji výstup do ďalšieho tábora vo výške 4200mnm. Večer debatujeme v trojici pri ohníku ohrievajúc si ruky. Na jeho dobrú radu si túto noc ustelieme priamo v mešite, kde nás plechová strecha v noci ochráni pred búrkou. Ráno svieti slnko, plný optimizmu berieme batohy s ambicióznym plánom, dostať sa do ďalšieho tábora v trojici. Moje trápenie sa začína okamžite po prvých krokoch, a hlava dáva jednoznačne najavo, že nízky tlak a nadmorská výška sú dnes proti mne. Zhruba po dvoch hodinách trápenia robíme krízový plán s tým, že chalani v dvojici pokračujú, a ja sa vraciam do mešity, s plánom doraziť ich na ďalší deň. V neskorších poobedných hodinách ma strhne zo spánku príchod mojich dvoch kamarátov, ktorých prinútilo počasie a snežná búrka takmer pred druhým táborom o zostup.

Damavand nezdoláme

Takže noc nebudem tráviť sám. Sergej je mimoriadne unavený, leží a mele niečo o tom, že sa dnes večer vráti do spodného tábora v meste Polur vo výške 2200mnm, aby sa dal trochu dokopy. Po asi hodinovom spánku vyskočí zo spacáku rozlúčime sa a ostávame v dvojici. Predpoveď počasia je neúprosná a začíname silno improvizovať. Je pondelok večer a vieme že nám ostáva iba utorok a streda aby sme sa pokúsili o vrchol. Vo štvrtok majú začať búrky a pretrvávať celý víkend. Na otvorenom hrebeni bez možnosti sa ukryť, máme priveľký rešpekt pokúšať osud, obzvlášť keď súčasné počasie bolo predpovedané ako dobré. S pocitom, že sme na hore takmer sami, absencie akéhokoľvek značenia a obavou zo zasneženia nami prešliapnutého chodníka snežnými búrkami, je viac než jasné, že Damavand nezdoláme.

Zmena plánu, ide sa na Tochal

S Andrejom sa zhodujeme, že zajtra ráno sa presunieme do dediny Polur a uvidíme čo ďalej. Celý trip sme plánovali uskutočniť od soboty do soboty a zmierujeme sa s tým, že tentokrát nám to proste nevyšlo. Je utorok poobede a v jednej z miestnych reštaurácií v dedinke Polur po fantastickom kebabe narýchlo meníme stratégiu. Ak sa nám podarí ešte do večera prísť do Teheránu, teoreticky vieme zajtra ráno začať stúpať na 4000m vysoký Tochal, na ktorý sa stúpanie začína prakticky z Teheránu.

Výstup na Tochal sa podaril

Urýchlene riešime dopravu a miestni ochotne vybavujú auto smer Teherán, a večer spíme znovu v civilizácii, v 10 miliónovom hlavnom meste Iránu. Tochal patrí medzi obľúbené destinácie domácich turistov a na jeho úpätí je veľké lyžiarske stredisko. Na výstup z najsevernejšej časti Teheránu, ktorý je vo výške zhruba 1800 mnm, je možné pri dobrej kondícii vystúpať za jeden deň. Je streda ráno a my volíme plán vystúpať do výšky 3200 mnm, kde prespíme, vo štvrtok zdolať vrchol a vrátiť sa do výšky 3200m. V piatok pohodlne zostúpiť do Teheránu a užiť si večernú atmosféru mesta, keďže sobotu odlietame domov. Plán nám vychádza na 100% a aspoň čiastočne si kompenzujeme neúspech s Damavandom. Paradoxne vo štvrtok na vrchole Tochalu je absolútne slnečné počasie, čo je v rozpore s 80km vzdialeným vrcholom Damavandu.

V roku 2016 som prechádzal hrebeň pohoria Albroz z mesta Karadž do mesta Chalus autom a kochal sa vrcholmi, na ktorých práve stojíme. Je piatok poobede a sme hladní. Stojím pred ulicou s dáždnikmi, na konci ktorej je pravá Iránska čajovňa, v ktorej sme trávili pár obedov pred 2 rokmi počas našich potuliek Iránom, s priateľkou. Otvárajú až večer, kvôli Ramadánu. Mladí študenti a policajti sa skrývajú v zadných uličkách, aby sa mohli napiť alebo zapáliť cigaretu. Na moje veľké potešenie táto návšteva Iránu bola z 99% o horách a bez akéhokoľvek kontaktu s ľudmi. Situácia v meste je ako cez kopirák z roku 2016. Nechápavé pohľady domácich zúbožených ľudí pod krutovládou teokratického režimu, ktorému hádam veria iba najmocnejší duchovní, ktorí sú v tejto krajine stelesnením božstva v ľudskej podobe.

Mladí ľudia využívajú každú príležitosť rozprávať sa po anglicky a zistiť čo možno najviac o tom ako sa žije v spoločnosti, kde nevládne totalitný režim a diktatúra islamského štátu. Teherán rozdeľuje obrovská dopravná tepna na južnú a severnú časť a máme možnosť sledovať fascinujúce divadlo. Prebieha zrejme nejaký náboženský akt, alebo štrajk proti niečomu, čomu nerozumieme. Tajne sa napijem, obzriem či ma náhodou niekto nevidel a pozorujem svet okolo seba. Masa ľudí sa pomaly pohybuje hlavným bulvárom, na čele je niečo v štýle slona a posedením pre elitu. Pomaly idúci automobil s lešením a obrovskými bilboardami s tvárami, ktoré nám nič nehovoria. Dav fanaticky opakuje to, čo z čela ampliónom vyhlasuje vodca zhromaždenia.

Kričí ako zmyslov zbavený až stráca hlas a burcuje sprievod. Celý sprievod je doprevádzaný vojenským a policajným sprievodom, čo nás utvrdzuje v tom, že je to regulérny štrajk pod kontrolou silových zložiek. Stareny zahalené v čiernom rúchu hladia do zeme a rovnako fanaticky ako dav, opakujú výkriky vodcu a šermujú rukami. Konvoj pomaly prechádza a atmosféra upadá do klasického májového večera. Irán má svoje čaro a rád sa sem opäť vrátim...