Treking v Himalájach mi je drogou ako káva a koláč. Je mi meditáciou a učí ma trpezlivosti. Tento rok som tam dotiahla aj svoju 62-ročnú mamu. Či to zvládla? Že váhate! Išla by s radosťou ešte raz.
Tento rok aj s mamou
„Myslíš, že by som takýto trek zvládla aj ja?“ Spýtala sa ma moja mama vlani, keď som jej rozprávala o Everest Base Camp treku a ukazovala jej fotky. „Jasné,“ odpovedala som bez pochybností. „Pôjdeme o rok spolu.“ A tak sa aj stalo. 31-ročná Marta junior a 62-ročná Marta senior sa vybrali trekovať do Himalájí. Keďže mame to bolo jedno, výber konkrétneho treku ostal na mne. Rozhodla som sa pre nie príliš náročný, ale krásny trek Gokyo Lakes.
Ide o 11-dňový trek pozdĺž piatich tyrkysových jazier a najväčšieho ľadovca Ngozumpa v Himalájach s výstupom na vrch Gokyo Ri (5357 m), odkiaľ je úžasný výhľad na panorámu Himalájí vrátane Everestu a ďalších osemtisícoviek.
Let do Lukly je dobrodrúžo
Trek začína v malom himalájskom mestečku Lukla. Je to, mimochodom, aj východiskový bod pre Everest Base Camp trek a tiež trek na Mera Peak. Dostať sa do Lukly je vždy tak trochu o šťastí. Keďže sa lieta malým 14-16 miestnym lietadlom a letisko v Lukle je vo výške 2860 m, tento let je mimoriadne závislý od poveternostných podmienok. Navyše, letisko v Lukle je jedno z najnebezpečnejších na svete. Pristávacia dráha má iba 527 m a končí sa v skale.
Po asi 5 hodinovom čakaní na letisku v Kathmandu a jednom neúspešnom nástupe do lietadla sme nakoniec predsa len odleteli. Radosť však bola predčasná. Päť minút pred pristátím v Lukle, čo by človek kameňom dohodil, nás otočili späť do Kathmandu. Aktívny entuziastický Šerpa, ktorý s nami absolvoval všetky tie čakacie útrapy a chcel sa dostať domov do Lukly, však navrhol let vrtuľníkom. Wow! Vrtuľník? To bude drahý špás! Aspoň tak vždy všetci strašia. Pomyslenie na návrat do mesta a absolvovanie celodenného čakania na letisku s neistým odletom verzus možnosť celoživotného zážitku z helikoptéry. Čo myslíte, čo vyhralo?
Chcem byť pilotom vrtuľníka
Finančne to napokon vôbec nebola taká tragédia. Peniaze za zrušený let nám refundovali a priplatili sme si k pôvodnej letenke asi 90 USD na osobu.
Mohla by som tu skladať ódy na to, aké to bolo úžasné, no každé slovo by len degradovalo ten nádherný zážitok z letu. Leteli sme ponad terasovité ryžové polia, zelené kopce, koruny lesov, ktorých akoby ste sa mohli až dotknúť. Celá krajina ako na dlani. Tak blízko. Najlepšie bolo, že let trval dosť dlho, asi hodinu, takže som sa mohla tých pohľadov nabažiť koľko som len chcela. V mysli mi zneli víťazoslávne fanfáry, keď som uvidela nápis Lukla Airport. Najťažšiu časť sme teda mali konečne za sebou. A trek sa mohol začať.
Spoznajú vás podľa kašľu
Na druhé ráno sme si najali nosiča, mladého, 21-ročného Bisala. Vyzeral veľmi dôveryhodne. Dobrácke očká mu svietili v tmavej tvári a biely chrup odhalil do hanblivého úsmevu. Za normálnych okolností by som nosiča nenajímala, ale vzhľadom na mamin vek sa to zdalo rozumné. Aspoň si chlapec zarobí, pomysleli sme si. Zverili sme mu batoh mojej mamy plus môj „iba“ dva a pol kilový statív.
Mama kráčala super. Pomaly so svojím mini ruksakom, nefrflala ako ja pred dvomi rokmi na treku okolo Annapurny. „Iba na sekundu som si povedala, že či sa mi ešte chce šliapať a čo tu ja vlastne robím, ale naozaj iba na sekundu,“ spomína dnes. Myslím, že tých kritických sekúnd mala trochu viac, ale aj tak je hrdinka. Bolelo ju síce koleno, ale nemala žiadne bolesti hlavy ani známky výškovej choroby. Akurát jej dlho po treku ostal nepekný kašeľ, zrejme kvôli studenému vzduchu. Po treku je to však medzi turistami také bežné, že Nepálčania to vtipne pomenovali Khumbu-cough [khumbu-kašeľ podľa ľadovca Khumbu, pri ktorom leží Everest Base Camp]. V Kathmandu podľa kašľu, spálených nosov a množstva vypitého piva ľahko rozlíšite, kto má treking v Himalájach už za sebou a koho to, naopak, ešte len čaká.
Na Gokyo Ri vyjde aj šteňa
Šiesty deň sme konečne zbadali prvé jazero z piatich. Len toto bolo tyrkysové. Ostatné boli polozamrznuté alebo úplne zamrznuté. Biele. Žiadny tyrkys. Napriek tomu to bolo krásne. Najmä tretie jazero Gokyo s rovnomennou dedinkou na brehu vo výške 4800 m.
Ráno o 5.31 sme vyrazili na horu Gokyo Ri (5357 m). Vonku bola taká hustá hmla, že som nedovidela ani na kopec. Navyše, cez noc napadlo aj trochu snehu. Mala som zajačie úmysly, či sa na to nevykašľať, ostať ešte jeden deň a skúsiť to zajtra. „Veď to aspoň skúsme a uvidíme ako to pôjde,“ hovorí mama. No dobre teda. Čaj a horalka do batohu a ide sa. Hmla ako mlieko, nevidno nič, vôbec nič. Ale ide sa super, takže si vravím, že to pokojne „vybehnem“ prinajhoršom opäť zajtra.
A tu zrazu zasvietilo slnko. Osvetlilo jeden zo štítov a vytvorila sa inverzia. Kráčam hore, poháňa ma vzrušo, že to predsa len vyjde. Nebo sa definitívne vyjasnilo. Inverzia ako zo sna, hustá perina oblakov, že by som do nich najradšej skočila. Kričím mame „vidíš to?“ Everest a všetky ostatné parádne vrchy. Na vrchol to bolo už iba pár metrov. Oblaky sa postupne dvíhali z údolia, rýchlo stúpali hore. Na fotenie nemám veľa času. Mraky sú akési rýchle, prechádzajú cez nás, cez modlitebné vlajky a rozplývajú sa nám v tvárach. Inverzia je fuč a pomaly sa odkrýva obrovitánsky ľadovec Ngozumpa dole v údolí.
Keď tam tak stojíte, poviete si v sebe wow, slzička šťastia vám visí na krajíčku oka, ďakujete matke prírode, všetkým bohom aj Budhovi, že vám bolo dopriate to vidieť. A ešte ako luxusne. Krása rozlievajúca sa v 360-tich stupňoch dookola. V tom okolo mňa prebehne malé šteňa. Čo tu robí? Sme predsa v takmer 5400 metroch! Asi zvedavo nasledovalo turistov a priviedlo ho to až sem. No vidíte, vyšla sem moja 62-ročná mama a aj malý psík. Tak čo? Idete nabudúce aj vy?
Aj Nepálec môže dostať výškovú chorobu
Tu by som svoje sentimentálne spomienky na nádherný Gokyo Lakes Trek mohla aj ukončiť, nebyť ešte malého zádrheľu. Ochorel nám nosič. Už večer za nami prišiel celý zúfalý s lesklými očami. Zmerali mu kyslík, ktorý mal veľmi nízky a pulz zasa veľmi vysoký. Dostal lieky a mysleli sme si, že cez noc sa mu polepší, no nestalo sa tak. „Dostal kyslík a doktorka ho odprevadila do dediny Machermo,“ povedal nám Tenzing, šéf hotela, keď sme zišli z hory Gokyo Ri. A tak si paničky pobalili svoje pakšametle a vyrazili za svojím nosičom.
Škola trpezlivosti
V mysli mi skrsla nemilá predstava, či nenájdeme nášho Bisalka ležať v miestnej klinike so zúfalým výrazom v tvári. Ale nepochybovala som, že to dopadne dobre. Bola som pokojná. Sem tam som si zamumlala mantru Medicine Buddhu, ktorú som sa naučila v kláštore. Trpezlivosť je najlepší liek aj najúčinnejší motor vo vysokých horách. Trpezlivosť nie je moja silná stránka, ani zďaleka. Ale učím sa. Každým krokom, každým rokom v Himalájach. Keď sme prišli do Macherma, Bisal nás už vyzeral z dvorčeka jedného z domov. Stál tam vo svojich červených otepľovačkách a z diaľky na nás kýval. Usmieval sa, vyceril všetky svoje biele zuby. Zasmiali sme sa všetci traja. My od radosti, že je zdravý, on šťastný, že jeho paničky sú naspäť.
Viac informácií o Marte a o treku Gokyo Lakes sa dozviete aj na jej cestovateľsko-lifestylovej stránke http://martarajkova.com/.
Cestovateľské rozprávanie s Martou Rajkovou bude pod hlavičkou Dobrodruh.sk dňa 13. júna v Bratislave. Viac info TU: https://www.facebook.com/events/231741250918973/
