O tom, že sny netreba snívať, ale žiť snáď netreba nikomu z nás prezrádzať. Svoj sen som tentokrát začal snívať v Taliansku. V krajine v ktorej sa život žije úplne inak ako na Slovensku.
Určite už každý z vás počul o Santiagu de Compostela do ktorého vedie nespočetné množstvo turistických trás. Aj ja som si v roku 2022 prešiel jednu z nich. Začínajúc v Lisabone som si prešiel takmer celé Portugalsko. V nohách som mal približne 620 km za tri týždne a povedal som si, že tento rok by som chcel absolvovať niečo podobné, ale rozhodne aby to nebolo dlhšie ako 500km.
V čerstvej pamäti mi zostali spomienky na všetky tie pľuzgiere a problémy s kolenami, ktoré skôr či neskôr postretnú každého z nás. Už dlhšie som sa jedným očkom pozeral po turistickej trase Via Francigena, ktorá začína v anglickom Canterbury a oficiálne končí v Ríme, kde vám vystavia doklad o absolvovaní cesty. Neoficiálne však môžete pokračovať až do južného Talianska k Monte San Angelo, Bari či do Brindisi. Zopár dobrodruhom sa to však málilo svoju cestu si predĺžili z južného Talianska až do Jerusalema. Aj dnes sú na trase dvaja Francúzi, ktorí sú na ceste do svätého mesta. Ja som však toľko dovolenky nemal a z časového hľadiska som sa rozhodol pre trasu Lucca - Roma. Čo je zrejme najkrajšia časť celej Via Francigeny.
Svoju cestu som začal prvotným poznávaním regiónov Emilia - Romagna a Toskánska. Po prílete do Bologne som sa vlakovou dopravou postupne presunul do Florencie, Pisy a Luccy. Na spoznanie týchto troch miest som si vyčlenil tri a pol dňa. To rozhodne nie je čas, za ktorý by dali prejsť sa všetky skvosty týchto krásnych miest. Stačilo mi to však na to najznámejšie, čo sa dá v týchto mestách vidieť.
Hovorí sa, že športom k trvalej invalidite a v tomto duchu som si to aj tentokrát pešou chôdzou namieril z letiska priamo do centra Bologni. Cestou míňam prvé kaviarne, pizzerie a lekárne. V jednej z nich sa zastavím a kupujem si náplaste na pluzgiere, ktoré som si doma zabudol. Ťažko povedať či existuje náhoda, ale obslúžila ma Valentína s jej priateľom. A práve s Valentínou sa po pár dňoch stretávam na ceste do Ríma. Život prináša rôzne náhody a ak by som doma sedel v krabici, teda v byte asi by sa mi tieto náhody nikdy neprihodili.
Na svojich cestách sa častokrát stretávam s názormi či otázkami typu? Nebojíš sa ísť sám? Prečo radšej nejdeš k moru? čo tam budeš robiť? Čo keď sa ti niečo stane? Približne pred pol rokom som nejaký čas strávil v Palestíne, ktorá je vo všeobecnosti prezentovaná ako veľmi nebezpečná krajina. Netuším však kam sa to nebezpečenstvo pominulo v čase, keď som s arabskými deťmi hral futbal pred mešitami na námestiach. Pričom naša hral sa skončila až vtedy, keď som na otázku Messi vs Ronaldo odpovedal chybnou odpoveďou. Čiže Messi.
Každý si svoju dovolenku plánujeme po svojom
Ľudia, ktorí žijú so svojimi partnermi idú spolu na dovolenku. A cestovatelia ako ja si musia svoju dovolenku plánovať podľa toho, čo im "chutí". Veľmi rád chodievam do "kuchyne" navštívenej krajiny a vždy chcem vedieť niečo viac. Aj preto som si ako motiváciu spoznať Taliansko zvolil túto variantu Via Francigeny. Aby som videl, zažil a ochutnal Taliansky život.
Centrum Bologne až na pár výnimiek nebolo na miestne pomery ničím výnimočné. Nachádza sa síce v regióne Emilia - Romagna, no svojou kultúrou a architektúrou by sa pokojne mohla porovnávať so Sienou. Minimálne centrum mesta pôsobí nádychom Toskánska. Jednou z najzvláštnejších vecí alebo faktov v Bologni je, že v nej nenájdete Bolonské špagety. Jeden z domácich obyvateľov mi počas zastávky na rýchle presso prezrádza, že ak by som chcel v Bologni dostať k večeri niečo domáce, tak si mám skúsiť "Ragù alla bolognese". Domáci túto omáčku pripravujú zväčša s lasagami alebo ju používajú ako plnku pre ravioli či toretlliny. Delikatesou k raňajkám či ako dezert môžu byť aj „pinza bolognese“. Niečo ako makovník bez maku, ale s džemom.
Bologna nie je veľké mesto a jej najvýznamnejšie pamiatky bežnému turistovi nezaberú viac ako pol dňa. Po kratšej prechádzke v Bologni som sa vlakom do presunul do Florencie. Bývalého hlavného mesta Talianska. Vlaková doprava v Taliansku sa našimi železnicami nedá porovnať. Na rozdiel od Slovenských železníc je omnoho presnejšia a meškanie je skôr zriedkavé. A to som vyžíval zväčša tú najlacnejšiu dopravnú spoločnosť: Trentitalia.
Na stránkach tohto vlakového dopravcu si pohodne a za pár sekúnd viete kúpiť cestovných lístok na akýkoľvek spoj. Vyhnete sa desiatkam minút čakania v rade na lístky.
Florencia je perla Talianska
Ak by ste sa nestratili v jej železničnej stanici, ktorá je asi desaťkrát väčšia ako tá v Bratislave, tak sa isto stratíte v jej umeleckých uličkách. Kombinácia dávnej histórie, renesancie, baroka či moderného štýlu robí z tohto mesta jedno z najkrajších v Európe. Svoj príbeh by vám v tomto meste mohol vyrozprávať Hans Christian Andersen, slávny rod Mediciovcov či jeden z najstarších mostov v Európe: Ponte Vecchio . Rod Mediciovcov si pri budovaní premeny tohto mesta dal naozaj záležať. Z Piazalle Michealngelo sa vám naskytne krásny výhľad na Santa Maria del Fiore či Ponte Vecchio. Výhľad z tohto miesta vám ukáže samotné srde Toskánska, z ktorého sa zrodili tie najnadanejšie mená ako Leonardo da Vinci, Michelangelo, Dante, či Filippo Brunelleschi.
Obkolesený nádherou a krásou toskánskych uličiek by som asi veľmi dlho menoval všetko to, čo treba vo Florencii vidieť a zažiť. Mojej pamäti mi zostala najmä ulička "Porta Rossa", v ktorej sa naozaj nachádza prasiatko, o ktorom píše Hans Christian Andersen vo svojej rozprávke : Kovové prasiatko. Hovorím si, že možno mi to prasiatko prinesie šťastie a možno nie :) Ďalší deň som sa presunul do Pisy, kde som chvíľku strávil prechádzkou po meste a najkrajších miestach tohto malého mestečka.
Čo vidieť v Bologni, Florencii, Pise?
- Bologna: Dve veže, Piazza Maggiore, Bazilika San Petronio, múzeum Ducati
- Florencia: Ponte Vecchio, Galleria degli Uffizi, Bazilika Santa Croce,Palazzo Vecchio, Dávidova socha, Piazzale Michelangelo
- Pisa: Šikmá veža, Piazza del Duomo, Dóm Panny Marie Nanebevzaté
Lucca - Siena
Po troch dňoch spoznávania Talianskych miest Bologni, Florencie a Pisy som sa presunul do Luccy, z ktorej som začal svoju Via Francigenu do Ríma. Už o ôsmej ráno som vystupoval z vlaku smerujúceho z Pisy a v rýchlosti som sa presunul do centra Luccy, kde som si stanovil hodinku na prejdenie toho najzakladnejšieho, čo sa dá v Lucce vidieť. Ešte deň predtým si však v rýchlosti našiel ubytovanie na ďalšiu noc a tak som vedel, že v prvý deň ma čaká 26km. Čo je nič oproti tomu, čo ma čakalo nasledujúci deň.
Lucca je krásne mesto. Kto by mal cestu okolo, tak mu určite odporúčam zastaviť sa aspoň na chvíľu. V mojom ponímaní je Lucca omnoho krajšia ako neďaleká Pisa. Tá však má nepodarené dielo nepozorných staviteľov: Šikmú vežu, preto je väčšou turistickou atrakciou. Jednou z najkrajších miest v Lucce je Piazza Amfiteatro. Je to oválne námestie v tvare amfiteátra pod ktorým sa nachádza starý Rímsky amfiteáter veľký asi ako amfiteáter vo Pompejach či Capue. Na chvíľku si tu skladám svoj veľký batoh a v miestnej kaviarni si objednávam cappuccino a domáci sladký chlieb nazývaný: Buccellato di Lucca. Miestna majiteľka baru mi svojou lámovou angličtinou prezrádza, že tento chlieb pochádza ešte z Rímskych čias a je označovaný za chlieb vojakov. Vystrihaný na pol centimetra s batohom na chrbte som vraj vyzeral ako vojak a tak mi to zrejme musela spomenúť. Keď si spätne v pamäti listuje všetko to, čo som pojedol a aj tak som zhodil asi deväť kíl za tri týždne, tak si hovorím, že to je celkom slušný výkon. V Ríme mi dokonca museli urobiť ďalšiu dierku na opasku.
Obohatený o ďalšiu dobrotu som opustil Piazza Amfiteatro a vydal som sa do Gallena, kde som mal check inn až okolo 18:00. Už po prvých kilometroch som si uvedomil, že Via Francigena nebude až tak vyhľadávaná turistická trasa. Za prvý deň sa počet turistov, ktorých som stretol na trase rovnal nule. Hovorím si, že je možno tak aj dobre.
Človek si v tichosti uvedomí, čo všetko v živote pokazil a čo všetko sa mu už podarilo.
A na druhej strane je dobré ak je človek na chvíľu sám zo sebou, aby potom žil to, čo sa na tej trase naučil. V Japonsku tomu hovoria "lesná terapia" a každý kto už šliapal sám v prírode vie, že skôr či neskôr pozitívne či negatívne myšlienky prídu. Rýchlejším tempom som prepracoval cez Porcari a Altopascio až do Villa Campanile, kde na mňa čakalo cappuccino s croisantom a prvou otázkou : "Are you American?". Ak sa ma za tri týždne neopýtali asi dvadsaťkrát na to či som z Ameriky tak ani raz. Výzorovo som ešte nemal takú veľkú bradu, no črty v tvári a prízvuk už napovedali, že nie som Talian. Podobné vysvetľovanie na krajinu môjho pôvodu som musel vysvetľovať aj kaviarni v Gallene. Tu som už dostal poriadnu dávku Taliančiny. V miestnom pohostinstve som sa dal do reči s jedným starším pánom. Vysvetľoval mi, že aká cesta ma v ďalší deň čaká a čo by som rozhodne nemal vynechať. Zaujímavé však bolo to, že on hovoril v taliančine a ja v angličtine. Tlmočníčku nám robila jeho dcéra, ktorá síce angličtinu neovládala na komunikatívnej úrovni, no spoločným úsilím sa s nimi dalo dohovoriť.
Prvú noc strávil v "Casetta del Pellegrino" v Gallene. Za 10€ som dostal všetko, čo som potreboval: posteľ, sprchu, kuchyňu a druhú lekciu taliančiny, keďže domáci nehovoril po anglicky.
Nasledujúci deň sa niesol v podobnom duchu ako ten predošlí, až jednu malú výnimku. Z ubytovaní, ktoré boli dostupné v ďalšiu noc sa mi ozvali len z ďalekého Gambassi Terme, čo bolo vzdialené viac ako 44km. Pre turistu začiatočníka by to bola asi príliš veľká vzdialenosť vzhľadom na prevýšenie cez 1000 metrov.
Do Gambassi Terme som prišiel po jedenástich hodinách, pričom som si robil som si aj pár zastávok v mestách ako Fucchecio či San Miniato. Tieto prvé mestečká so stredovekým nádychom mi spolu s Gambassi Terme dodávajú nádej, že to nebude len taká obyčajná 500 kilometrová túra po dedinkách.
Prvá zmienka o San Miniate pochádza z roku 783 n.l. a jeho podoba sa zachovala azda až do dnes. Úzke uličky, vyvesené prádlo na oknách. K romantickej idylke chýba už Giuseppe, ktorý posiela kúsok pizze svojej drahej, tak ako v reklame na pizzu Ristorante. Pár kilometrov za San Miniatom konečne stretávam prvých turistov. Sú nimi Fabio a Magdalena, ktorí pochádzajú z Talianska. Fabio hovoril po anglicky veľmi dobre, no Magdaléna už nie a tak ma čakala tretia lekcia taliančiny. Ale veľmi príjemná, pretože spoločnosť na trase som s radosťou uvítal. Spoločne sme mali na nakročené do Gambassi Terme, kde sme dorazili po výdatnom lejaku, ktorí nás ku koncu prekvapil. V Gambassi Terme už bolo na ubytovaní viac turistov. Spoločne som bol na izbe s Carlom (Taliansko), Fabiom (Francúzsko), Markusom (Nemecko), Francescom (Taliansko), Fabiom (Taliansko). Hovorím si, že konečne nejaká väčšia a dobrá partia. Spoločná večera, spoločenské hry a rozprávanie príbehov... Výborný večer, až jeden malý detail. Zo všetkých z nás, ktorí sme boli na izbe spal iba jeden z nás. Francesco, tak veľmi chrápal, že ho počula dokonca aj Magdaléna z vedľajšej budovy.
Keď sme sa ráno prebudili, tak sme vyzerali ako zdecimovaná polovojenská rota. Päť dezorientovaných vojakov a jeden čerstvý generál. Nič sa však nedalo robiť a bolo treba ísť ďalej. Po výborných raňajkách sme sa však každý pobrali svojím tempom do rozdielnych častí. Ja s Magdalénou a Fabiom sme sa vydali "Colle Di Valle D Elsa".
"Krása Talianska je milostný list napísaný jazykom umenia a histórie."
Ak by som mal začať písať milostný list jazykom umenia a histórie, tak by som ho určite začal písať práve v tretí deň mojej cesty. Nie každý z nás pozná mestá ako San Gignamino, Colle di Valle d´ Elsa alebo Monteriggioni, ktoré som navštívil nasledujúci deň. A pritom sa tieto miesta svojou krásou určite vyrovnajú Pise či Bergamu. História San Gignaminu siaha až do 4 storočia p.n.l. Je ťažké uveriť tomu, že v 14-15 storočí tvorilo mesto 70 obranných veží. V sučasnosti sa ich zachovalo 15. Fabio mi počas cesty prezrádza, že toto história tohto mesta sa v istých oblastiach podobá dnešnej situácii. V tomto meste dochádzalo k sporom medzi cisárskymi a pápežskými vojakmi. Z toho ako mi to povedal som vyrozumel, že sa skôr jednalo o propápežských a procisárskych vojakov. Mesto požiadalo o pomoc Florenciu, ktorá so svojimi vojakmi prišla, ale už neodišla. A aj po nevôli domácich obyvateľov v meste zostala. Spomenul však, že San Gignamino je jednou z najkrajších oblastí Toskánska, čo môžem len potvrdiť. Okolie mesta tvoria viničové polia prelínané cyprusovými alejami a poľnými cestičkami. Pomalými krokmi sa presúvame do Colle Val d´Elsa, ktorého pôvab starého mesta sa nesie v podobnom duchu ako v San Gagnamino. Mesto však už tvorí aj modernejšia časť.
Príchod do mesta nám spríjemňuje Fabio svojím spevom. Netuším však, že to je to posledné pozitívne, čo v ten deň počujem. Ubytovali sme sa vo Františkánskom kláštore, ktorý ponúkal ubytovanie za 10€ za noc. Majú tam pekné dvojlôžkové izby s ponukou všetkého potrebného: kuchyne, kúpeľne. Fabio s Magdalénou dostali spoločnú izbu. A ja som dostal izbu na ktorej už bol ubytovaný....Chrápajúci Francesco. So zármutkom v očiach a ťažkým postojom som musel priať fakt, že ani túto noc sa nevyspím. Ostatné izby už totižto boli rezervované pre iných turistov a tak si hovorím, že to napriek všetkému skúsim. Pri najhoršom si zoberiem spacák a pôjdem späť do na lavicu do kuchyne. Vedel som, že on za to nemôže a tak som sa urýchlene ponáhľal do supermarketu kúpiť si štuple do uší a krém proti komárom. Samozrejme, že tie štuple nemali, inak by to ani nemohlo byť. Zašiel som tak aspoň do reštaurácie dať si poslednú večeru a potom sa pokúsiť, čo najskôr zaspať. Po návrate na izbu som sa však ešte chvíľku rozprával s Francescom a uložil som sa do postele. Pred moju posteľ sa postavil Francesco so zubnou kefkou a hovorí: "Idem si umyť zuby a prídem." Neviem kam si tie zuby išiel umyť, ale vrátil sa asi o tri hodiny. Zrejme to bolo znamenie. Za ten čas som si stihol natlačiť vreckovky do uší, aby som aspoň chvíľku spal. Podarilo sa! Spal som asi štyri hodiny, čo by sa dalo považovať za svetový rekord. Francesco je inak dobrý chlap, ktorý ako jeden z mála talianov hovorí plynulejšie po anglicky. Pôvodom s Florencie mi prezrádza, čo sa vo Florencii oplatí vidieť okrem toho, čo navštevujú bežní turisti. Ráno mi v rýchlosti prezrádza, že originálne Florenské cantucci sú tie najlepšie raňajky a poberáme sa každý svojím tempom.
Ja som si to tentokrát namieril priamo do Sieny a Francesco s Fabiom a Magdalénou do Monteriggioni. Monteriggioni je veľmi malé útulné stredoveké mestečko s veľmi obmedzenou ponukou ubytovania. Ak by ste niekedy ocitli v blízkosti Colle di Valle d´Elsa, tak si isto urobte zachádzku k rieke Elsa, ktorej voda neuveriteľne modrá. Romantický turistický chodník popri rieke nadchne nejedného nadšenca.
Pre nasledujúcu noc som ubytovanie nehľadal. Lákalo ma využiť hojdaciu sieť a prespať vonku. Keby som to mal konkretizovať ,tak som prespal v jednom s parkov, ktorý som večer našiel blízko centra Sieny. V hojdacej sieti sa spí ťažko a namiesto počítania ovečiek som sa rozhodol počítať počet krásnych miest, ktorými som zatiaľ prešiel. Taliani hovoria, trasa s Luccy do Sieny je najkrajšou časťou Via Francigeny a z môjho pohľadu môžem len súhlasiť.
Siena - Roma
Rannú kávičku mi v Siene nepriniesla žiadna príjemná dáma, ale líška ktorá ma prišla zavčas rána pozdraviť. Nie je to jediné zviera, ktoré som na trase stretol. Divoké prasiatko vo Florencii mi pred Rímom poslalo ešte osem svojich diviačích bratov. Našťastie táto líška bola krotká a nechala ma zbaliť sa a ísť si prezrieť Sienu, kde som strávil asi dve hodiny. Navštívil som také pamiatky ako sú: Katedrála Nanebovzatia Panny Marie,piazza del campo, Bazilika San Domenico a rýchlejším krokom pokračoval do 26 kilometrov vzdialeného Ponte d´Arbia, kde ma čakalo domáce ubytovanie. V tento deň hlásili viac ako 36 stupňov a tak som naozaj nemal času na rozdávanie, aby som prešiel skutočne všetko. V Siene som si však všímať a tak trochu aj užívať Taliansky životný štýl. Taliani sa veľmi radi rozprávajú a nezáleží im na tom kto si a čo si. V jednej kaviarni v Ponte a Tresa si ku mne prisadol jeden starší pán a chcel počuť môj názor na zloženie reprezentačného tímu k blížiacemu sa kvalifikačnému zápasu. Hovoril síce po taliansky, ale dalo sa mu veľmi dobre rozumieť to čo mi chce povedať. Vedúci prevádzky nám robil tlmočníka. Lámavou taliančinou sme sa zhodli, že Ciro Imobile ešte má na to, aby hral v základe a potvrdil to aj gólom.
Neďaleko Ríma som zas bol svedkom pravého Talianskeho temperamentu. Kúpil som si cappuccino a prisadol som si na schody k starším pánom, pretože všetky stoličky vo vnútri boli už obsadené. Ako inak sa jeden z nich snažil dať so mnou do reči a rozprávali sme sa až do chvíle, kým ... sa v blízkosti neobjavila skupinka upravených dám. V tom momente páni začali skladať svoje baretky a už som nepočul nič iné ako: Bellisimo, amore, bella... Všetkých šesť starších pánov v tej chvíli vymenovalo v taliančine všetky možné komplimenty. Vyzeralo ako to vo filme Malena s Monicou Belluci. Myslel som si, že to je tak len vo filmoch, ale Taliani sú skutočne temperamentný národ. S úsmevom na tvári a so slovami v ústach: „Grazie ragazzi. Sei fantastico“ som sa s pánmi rozlúčil a išiel ďalej.
Myšlienkami som sa často presúval do Ríma. Hlavne pre to neúmorné teplo, ktoré niekoľko dní trápilo mnohých. Teplo v lete nie je ničím výnimočné, no mať dva týždne denne 35-40 stupňov už nie je nič jednoduché. Účinky klimatických extrémov som častokrát pociťoval aj ja. Ak som sa na ubytovanie nedostavil pre 13:00, tak som nedopadol dobre. V tento deň som išiel do Ponte d´Arbia. Resp. ubytovania, ktoré si hovorí Centro Cresti. Pôsobia domáci hostitelia, ktorí poskytujú ubytovanie, jedlo /raňajky, večera/, sprchu či ručnú práčku pre ľudí, ktorí sú na trase. To všetko za dobrovoľný príspevok. Na ubytovanie som sa však nestihol dostaviť do 13:00 a môžem povedať, že som to dal len tak tak. Na tele som si všimol rôzne slabšie popáleniny od slnka, ktoré mi schladila až dlhšia ľadová sprcha.
Centro Cresti je veľmi príjemné miesto, v ktorom sa stretol s Fransoasom a Valentinou. Fransoa je Francúz, ktorý kráčal až Canterbury a Valentina ešte len začínala svoj prvý deň. Valentína je presne tá dievčina, ktorá ma so svojim priateľom obsluhovala v lekárni v Bologne. Bola to neuveriteľná zhoda náhod. Správcami Centro Cresti boli Holge z Nemecka a Daniela z Talianska. Holge a Daniela nás veľmi pekne pohostili. Asi prvýkrát som sa učil ako sa robí domáci olivový olej či rôzne iné kulinárske špeciality z Talianskej kuchyne.
S Valentínou a Fransoasom sme na pár dní spojili svoje sily a rozhodli sme sa pokračovať spoločným tempom do rovnakých ubytovaní v San Quirico d'Orcia, Radicofani a Acquapendente. Fransoa sa neskôr rozhodol zrýchliť, aby to už mohol ukončiť. Ani sa mu nečudujem. Po 2000 kilometroch už toho musel mať plné zuby. Fransoa však je veľký cestovateľ a mňa osobne zaujal svojimi cestovateľskými príbehmi s Afganistanu. S Valentínou sme neskôr pokračovali do Bolseny a Montefascione, kde sme sa ubytovali v Domus Pellegriny. Z môjho pohľadu sa tu skončila tá krásna časť Via Francigeny a nastala priemyselná realita.
Aby sme však došli až to Viterba sme museli prejsť cez mestá ako sú San Quirico d'Orcia, Radicofani, Bolsena, Bagno Vignoni a mnohé, ktoré sú krajšie ako krajšie. Dovolím si tvrdiť, že tieto mestá sú zárukou, že toho váš fotoalbum nezostane prázdny. Úzke uličky plné kvetov, prekrásny výhľad na Lago di Bolsena či maličké mestečko Proceno sú miesta, ktoré by zrejme potešili každého z nás. Tieto staré mestá, z ktorých každé jedno dýcha stredovekou históriou priam naplnia dušu každého cestovateľa. V jednom z cestopisov som sa dokonca dočítal, že Lago di Bolsena je takmer kópiou Galilejského jazera v Izraeli. Výhľad z verejnej terasy v San Lorenzo Nouvo mi doslova vyrazil dych. Gelilejské jazero som navštívil niekoľkokrát a pri pohľade na Lago di Bolsena som mal chvíľu domnienku, že nenachádzam v Taliansku, ale v Izraeli.
V Bolsene, v ktorej sme natrafili na ďalších dvoch Talianskych turistov. V „Suore del SS Sacramento“ nás pohostila Rita, ktorá má 74 rokov. Úprimnosť a výrečnosť týchto ľudí je azda to najlepšie, čo som mohol na tejto ceste stretnúť. Neviem čím to bolo, ale zdalo sa mi, že po dlhom a náročnom dni som mal menej energie ako staručká Rita. V telekomunikačnej výmene s taliančiny do angličtiny vďaka Valentíne nám Rita prezradila recept na dlhovekosť. Koniec koncov jej mamina má 104 rokov a ešte stále pracuje v záhradke. V Bolsene sme dostali návod, čo máme jesť aby sme dlho žili. A v Montefascione zas návod na to ako žiť.
V Montefascione sme si zarezervovali ubytovanie s názvom Domus Pelegriny. Keďže som prišiel prvý, tak som mal tú česť ako prvý sa zvítať s Carlom a jeho partnerkou Ingou. Carlo už od úvodu sršal vtipom. Usmieval sa, zrejme hovoril vtipy, ale nerozumel som mu ani slovo, keďže nehovoril po anglicky. Je však vidieť, že má rád humor a mi dvaja si v ten večer budeme rozumieť. Najskôr však musí prísť moja komunikačná spojka z Bologne. Našťastie sa čoskoro objavila jeho partnerka Inga, ktorá ovláda angličtinu a tým sa všetko zjednodušilo. Spoločnosť nám okrem iného robili aj dve ženy z Taiwanu, ktoré sa taktiež rozhodli spoznať Taliansko.
Veľkou výhodou týchto zdieľaných ubytovaní aké som zvolil aj ja je to, že sa na jednom mieste stretávate rôznymi cestovateľmi a hostiteľmi, ktorí sa s vami veľmi radi porozprávajú o všetkom možnom. V Domus Peregriny tomu nebolo inak. Bol som priam nadšený a to nie len preto, lebo ma Carlo naučil takmer všetky „vybrané slová v taliančine“, ale preto že sa mohol pýtať absolútne všetko. Hneď potom, čo sme s Carlom prebrali politickú tému v Taliansku, som sa dozvedel, že Inga je jednou z najväčších propagátoriek tejto trasy a pomáhala s jej budovaním od samého začiatku. Príbeh, ktorý nám ona začala rozprávať motivoval k cestovaniu a putovaniu tisíce ľudí v Európe.
Jej blog napísaný pred dvadsiatim rokmi je nenávratne preč. No spomienky, knihy, fotky a pohľadnice sú tým najlepším dôkazom ako plnohodnotne sa dá žiť obyčajný život. V čase, keď ešte neexistovali farebné telefóny s fotoaparátom a pripojením na mobilný internet sa Inga rozhodla splniť si svoj sen a prejsť Via Francigena z Canterbury do Ríma. V tých rokoch nebola táto trasa vôbec značená a všetko na čo spoliehala bola akási miestna mapa v rukách a ľudia, ktorých stretávala v mestách či dedinkách. Každý deň sa rozprávala s ľuďmi a hľadala cestu. Každý deň prešla kus cesty s ktorej si urobila jeden či dva zábery. A každý deň odoslala pohľadnicu ako pozdrav domov. Nemohol som uveriť, že všetky tie fotky v knihách a na stenách, všetky tie pohľadnice a príbehy, ktoré nám rozpráva sú naozaj skutočné až do chvíle kým som si nespomenul príbeh spred roka v podobnom ubytovaní v Portugalsku.
Vo Villa Estrada Romana nám hostiteľ Diogo so svojou ženou rozprával o kamarátke žijúcej v Taliansku, ktorá na štedrý deň cestovala vlakom domov do Milána. V štedrý večer sa rozhodla vo vlaku urobiť jednoduchú štedrú večeru, pretože každý z tých cestujúcich sedel v osobitnom kupé v pochmúrnej nálade. Inga sa rozhodla osloviť každého z nich aby si prisadol k nej. A verte tomu, že každý sa pridal. Na večeru pritom nemali nič výnimočné. Zopár keksíkov, nejaký croisant a pár plechoviek coly. No robili jednu dôležitú vec: Rozprávali sa. V momente, keď nám Inga tento príbeh spomenula, tak ako jej kamarát Diogo v Portugalsku som vedel, že tu to môžem ukončiť. Už nepotrebujem dôjsť Ríma. Ak by sa ma v tej chvíli tie postaršie ženy z Taiwanu opýtali, že či pôjdem s nimi do Ázie, tak by som povedal áno. Výborná atmosféra, dobrá spoločnosť, vynikajúce pohostenie toto sú tie momenty, ktoré v živote najviac bavia. Aj keď sme stiahli asi štyri fľaše vína, tak si pamätám každé slovo. Ak by som si mal odniesť jednu spomienku z celej tejto cesty, tak by to bola práve táto.
Ráno som sa s Caralom a Ingou s úsmevom na tvári rozlúčil početným slovníkom všetkého, čo ma Carlo naučil a spolu Valentinou sme sa vybrali do Viterba, kde ona ukončila svoju cestu a vrátila sa domov do Bologne.
Viterbo má svoje historické čaro a osobitú krásu. Je však preplnené industrializmom a častokrát si musíte dávať pozor, aby vás nezrazilo nejaké auto. Je jedným z najväčších miest na trase z Luccy do Ríma. Musel som prijať fakt, že asi už len veľmi ťažko nájdem na trase podobné miesta ako San Gignamino či Bolsena. Veľmi blízko k ním mali Vetralla, Sutri či Campagnano di Roma, no nebolo to ono. Stredoveké hradby v týchto mestách by ocenil nejeden nadšenec histórie. V mojom ponímaní som ocenil starú obchodnú cestu Via Cassia, po ktorej sme mohli kráčať už od Montefascione. V duchu som si hovoril, že je dosť pravdepodobné, že práve po tejto trase kráčal Cesar, keď pochodoval na Rím. Atickú a starovekú kultúru by sme vo Viterbe hľadali len márne. Na prvé významnejšie antické dielo som natrafil až v Sutri, v ktorom sa nachádza Rímsky amfiteáter z piateho storočia p.n.l. Za zmienku isto stoja aj mestá v okolí ako sú Bagnoregio a Calcata Vechia, ktoré som si zapísal do svojho "book listu".
Cesta do Ríma bola už viac menej ľahšia. Pomaličkým krokom som si vykračoval z nohy na nohy a popri tom lúskal lieskovce. Viem, že nie je správne loziť niekomu do záhrady. Zbieral som teda len tie, čo popadali za plot. Len pre isto, keby mal náhodou niekto chuť, zastrieľať si. Celú cestu od Luccy do Ríma tvorí nespočetné množstvo černicových kríkov. Ak som ich za tie tri týždne nezjedol aspoň päť kíl, tak ani jednu. Popri tom sa domáci obyvatelia veľmi pekne starajú o okoloidúcich pútnikov. Častokrát sú pri trase vidieť prichystané stoly, kde si môžete dať niečo sladké, urobiť kávu či oddýchnuť od sávajúceho slnka po dáždnikom. Na dopĺňanie tekutín vám pritom postačí „dobré plánovanie“, pretože v každej dedine je voľne prístupná pitná voda zo studne.
Ak som si po ceste zo Sutri hovoril, že už ma nič nemôže prekvapiť, tak som sa mýlil. Stál som asi 500 metrov od mestečka Campagnano di Roma a pozeral sa na vrchol, ktorý musím zdolať. Toto mesto totižto stálo na menšom pahorku a ak som sa k nemu chcel dostať, tak som jednoducho musel vyšliapať 100 výškových metrov na 500 metroch. Hneď mi bolo jasné, že prečo je tam studňa umiestnená hneď pri vstupe do mesta. Dvadsať minút som predychával kým som sa odhodlal ísť ďalej. Hlavou mi behali myšlienky na to čo všetko som už prešiel a zažil. Bolo to totiž posledné väčšie stúpanie, pretože o dva dni som už dorazil do Ríma. Už som ani nevnímal pohľady okoloidúcich domácich obyvateľov na mňa, pána v strednom veku s veľkým batohom na chrbte. Jediné, čo som si želal bolo to nech som už v tieni, pretože to teplo bolo neskutočné. V Campagnano di Roma som našiel ubytovanie v Oratorio San Giovanni Battista. Jeden pán ma tam prichýlil za dobrovoľný príspevok. V dôsledku veľkého tepla v ten deň nešla voda. Rozmýšľal som či sa vrátim ku studni alebo počkám do večera a zatiaľ sa pôjdem niekam najesť. Našťastie večer sa pustil menší cícerok a tak som sa mohol aspoň osprchovať. Mestá v regióne Lazie sú už iné ako v Toskánsku. Sú farebnejšie, rozmanitejšie a živšie oproti tým predošlým. No častokrát sú tvorené aj industriálnou časťou a tá znevažuje atmosféru celej cesty v tomto regióne. Nasledujúci deň som našiel nocľah dvadsať kilometrov do Ríma v Sotto al Castello v Isola Farnese.
Rím
Záverečných dvadsať kilometrov tvorilo spočiatku tvorila rýchlostná cesta, potom ma však trasa naviedla do parku pri štvrti "Tomba di Nerone", kde som si mohol vychutnať poslednú chvíľku ticha pred nespočetným davom turistov putujúcich do Ríma. Mesto na siedmych pahorkoch je skutočne obrovské mesto, v ktorom stále pulzuje život. Vidieť to aj z jedného pahorku nazývaného Monte Mario , z ktorého sa vám Rím ukáže v plnej paráde. Z ľavej stany vidieť olympijsky štadión a z pravej zas námestie sv. Petra či ikonické Koleseum.
Po zídení z Monte Mário vás čakajú už posledné dva kilometre uličkami moderného Ríma. K úplnému ukončeniu trasy je potrebné získať "testimorium", ktoré sa vydáva len v Bazilike sv. Petra. Ak si ho raz budete chcieť vyzdvihnúť, tak „kanceláriu“ nájdete po pravej strane Baziliky , kde je budova pre vernosť. V tej istej budove sa odkladajú šaty.
Do Baziliky však vedie kilometrový rad nespočetných turistov. Ja mám však tajnú zbraň, ktorú z tom okamihu znenávidí každý stojaci v rade. Každá z týchto diaľkových trás ako sú camino Santiago, Via Francigena či cesta hrdinnou SNP má svoj vlastný preukaz turistu alebo inak povedané credencial. Preukázanie toho credencialu vám umožní preskočiť tento kilometrový rad a všetkých tak poriadne naštvať. Na to ako to urobiť je potrebné zájsť do turistického centra alebo infopointu, kde dostanete presné inštrukcie ku ktorej kontrole máte prejsť :)
Návštevou Baziliky by som mohol považovať túto cestu za ukončenú. K odletu mi však zostávalo 6 dní a tak som sa rozhodol, že v Ríme zostanem aspoň dva dni a potom sa presuniem na pár juh Talianska do okolia Neapola, kde som chcel navštíviť Ercolano, Capuu, akuadukt Vantiveli a vystúpiť na Vezuv.
Rím je veľké mesto a asi by mi zabralo veľmi veľa času menovanie všetkých jeho pamiatok, ktoré sa oplatí navštíviť. Od Talianskych lekárov, ktorých som stretol v Bolsene počas cesty som však dostal tip na tú najlepšiu kávu v Taliansku, najlepšie cestoviny v Ríme a pamiatku, ktorú rozhodne nenavštívi každí. Rímske katakomby ,inak nazývané aj mesto mŕtvych. Nie že by som bol vyznávačom vyvolávanie duchov či cintorínov, ale hovorím si ....“Prečo nie?“ Najskôr navštívim katakomby a najesť sa pôjdem radšej až potom.
Rímske katakomby predstavujú pozoruhodný dôkaz o formovaní kresťanstva v období neskorého rímskeho cisárstva. Viac ako 1700 rokov staré fresky na stenách napovedajú akým štýlom sa formovala viera a aké ťažké to mali veriaci počas prvých storočí nášho letopočtu. So sprievodcu pre okoloidúcu skupinu sa dozvedám, že v týchto katakombách sa pochovávalo, občas aj žilo a slúžili omše. Odhaduje sa, že v týchto chodbách, ktoré majú približne 150km je pochovaných približne 700 tisíc ľudí bez rozdielu majetku, rasy, bohatstva či postavenia. V mysli mi občas prebehol nápis z pevnosti Ibelin, ktorú som navštívil v máji. V jednom z filmov, kde táto malá pevnosť figuruje je na stene obrázok s lebkami a ľuďmi s nápisom: To čo sme my, budete aj vy.
V duchu si hovorím, že keď už viem čo budem , tak si ešte rýchlo skočím vychutnať tú najlepšiu kávu a cestoviny. Až si budete raz vychutnať ako chutí to najlepšie v oblasti kávy, tak sa určite zastavte v Sant' Eustachio Il Caffè na piazza Eustachio. Neďaleko Pantheonu vám ponúknu kávu, ktorá by potešila nejedného fajnšmekra. Z môjho pohľadu bola naozaj veľmi dobrá. Domáca kaviarnička sa môže pýšiť tým, že svoju kávu nenájde v žiadnom veľkom reťazci.
Až si budete chcieť vychutnať ako chutí najlepšie v oblasti cestovín, tak sa určite zastavte v "Pasta e Vino Osteria" na via Florida. Reštaurácia síce nemá michelinskú hviezdu. Ale pre bežného turistu je výnimočná tým, že dostane presne to, čo potrebuje a pritom nesiahne hlboko do vrecka. Za obed v tejto reštaurácii v centre Ríma zaplatíte približne 20-30€. Skúsil som „spaghettone al tartufo“, teda špagety s hľuzovkou a nebanoval som :) Za veľké lákadlo pokladám aj to, že v tejto reštaurácii môžete sledovať ako vlastne prebieha taká príprava cestovín.
V Ríme som strávil dva dni. Po tom, čo som si našiel ubytovanie v "Spedale della Provvidenza di San Giacomo e San Benedetto Labre". Miestna komunita ponúka ubytovanie pútnikom, cestovatelom, turistom, ktorí sa rozhodli navštíviť toto večné mesto a na svojej ceste prešli peši aspoň 100 km. Skvelí hostitelia Mário, Baňa, Luca a Francesco ma privítali a ubytovali. Tu sa opäť stretávam s mojím priateľom Fransoasom a chrápajúcim Františkom, ktorí prišli do Ríma v ten istý deň ako ja. No zrejme zvolili iné ubytovania. Spoločná večera a nočné pochrapkanie si s Františkom bolo pekným ukončením mojej cesty. Po dvoch dňoch v Ríme som sa presunul na juh Talianska.
Južné Taliansko
Južné Taliansko a špecificky okolie Neapola je úplné ako severná časť Talianska a oblasť Ríma. Hovorí sa o nej ako o tej chudobnejšej časti a z toho, čo som videl a zažil to môžem len potvrdiť. Bolo ťažké nevšimnúť si všadeprítomné odpadky a akúsi nekultúru miestnych ulíc. Najmä pri prechádzke zo Snata Marie do Capuy som mal skôr dôjdem, že sa nachádzam na ceste do Jericha a nie do Capuy. Inak povedané...Ak by som urobil veľkú potrebu priamo strede cesty by si to asi nikto ani nevšimol a považoval by to za normálne.
Kráčajúc zo železničnej stanice zo Santa Marie do Capuy som sa zastavil v starom Rímskom amfiteátri, ktorý je jedným z najväčším z tých, ktoré sa zachovali. Ďalšou výhodou je to, že zatiaľ čo koloseum je preplnené turistami z celého sveta, tak tu stretávam len pár ľudí zo širokého okolia. Práve návšteva tohoto amfiteáter bola mojím jediným cieľom pre tento deň. Nasledujúci deň sa hneď ráno som sa presunul do Maddaloni, kde som si urobil vychádzku na Monte San Michele k akvaduktu Vanvitelli. Maddaloni bolo na rozdiel od Santa Marie veľmi príjemným prekvapením.
Ulice boli čistejšie a po náročnom výstupe ma v jednej zo svojich kaviarní privítala Dominica. Výstup k akvaduktu bol azda jeden z tých najnáročnejších aké som vôbec zažil. Po červenej turistickej značke som za jeden a pol kilometra nastúpal 300 metrov. Satisfakciou je, že cesta viedla cez krížovú cestu. Chcel by som vidieť tých, čo vynesú riadny drevený kríž až hore k Monte San Michele, kde sa nachádza kostol Michala archanjela. Vlastnou hlúposťou som si nepozrel vlakové spojenie z dediny kam som v ten deň smeroval, teda Valle di Maddaloni. Po zostupe do dediny som zistil, že vlaky v ten deň jazdili len vo večerných hodinách a tak som so tento výstup musel zopakovať. Po návrate do Maddaloni sa ma ujala majiteľka kaviarne „Fontána“. A aj keď som musel odpovedať na otázky či nie som z Ameriky, mi bola príjemnou spoločnosťou. Kávu s domácim koláčikom "Sfogliatelle" som prial ako dar za že som prvý Slovák v jej kaviarni.
Na južnom Taliansku sa mi napriek neporiadku páčilo mnoho vecí. Jedna z nich mi však utkvela v pamäti najviac. A tou je ponímanie života ako takého. Síce bol na v uliciach Santa Marie či Neapola veľký neporiadok, no napriek tomu domáci nemali problém vychutnávať každý moment svojho života. Na uliciach to žilo hlavne v noci. Domáci obyvatelia nemali problém ukázať svoje južanské korene tancom, hudbou či samotným rozhovorom. Ľudia sa bavili a žili v početných skupinkách. Ženy klebetili a muži si ich obzerali. Deti sa naháňali na ulici a obchodníci sa snažili predať aj ten posledný kúsok pizze okoloidúcim náhodným turistom. Južné Taliansko má mnoho tvári. Jednou z týchto tvárí je večne živý Diego Maradona. V Ercelane na periférii Neoapola som strávil celý víkend aj deň keď svoj zápas hral miestny futbalový klub SSC Neapol. Už od samotného rána sa mesto lemovali ľudia vo futbalových dresoch, autá a skútre so zástavami v ruke. Vrchol prišiel až večer, keď sa hral samotný futbalový zápas. Zrazu ulice stíchli a každý trávil čas pri televíznom alebo rádiovom prijímači. Futbalom to tu naozaj žije. Večne živý Maradona a SSC Neapol vám v Neapole budú robiť spoločnosť takmer v každej uličke. Na stenách, balkónoch, uliciach či v garážach. To ako miestny obyvatelia milujú Diega a futbalový klub Neapola sa nedalo nevšimnúť si. Spomienkami na Diega a južanský temperament som sa z Neapola vlakom presunul do Ríma, odkiaľ som letecky presunul späť do Viedne.
