Juraj s bratom sa vybrali na 1700 kilometrov dlhú cyklopúť krížom cez Tadžikistan a Kirgizsko. Cestou míňali nekonečné zelené pasienky, ostré ľadovce, púštne kaňony a snehom pokryté hory, ktoré vytvárali dychberúce scenérie. A keďže chalaní prídu o svojich zážitkoch porozprávať osobne aj na mikulášsku cestovateľskú besedu, prečítajte si predkrm v podobe rozhovoru :)
Prešli ste na bicykloch Tadžikistan a Kirgizsko. Ako vznikol tento nápad?
Boli tam tri dôvody prečo sme sa pustili do tejto oblasti. Úplne prvým podnetom bol výlet partičky chalanov zo Slovenska, ktorý sa vydali na Pamír na starom rozbitom Favorite. Videl som ich fotky na Facebooku a odpadol som z tých majestátnych scenérií. Odvtedy som začal registrovať túto oblasť. Po bližšom rešerši som zistil, že je to časť Ázie, ktorou prechádzala hodvábna cesta a tak ako milióny iných cestovateľov pred nami, aj nás zvábila. To bol druhý dôvod. A v neposlednom rade, po cyklovýletoch po Balkáne a Kaukaze sme hľadali novú výzvu a tou Pamír sa zdal byť.
To chcelo určite dôkladnú prípravu. Ako ste trénovali a vôbec celkovo, ktoré informácie ste potrebovali pred cestou zistiť, preveriť…
Logisticky a rozsahom príprav to bola najzložitejšia cesta doteraz. Pri plánovaní trasy sme sa inšpirovali blogmi caravanistan.com a bikepacking.com, ktoré relatívne detailne popisujú rôzne možnosti. Hľadali sme vyslovene offroadové cesty.
Čo sa týka zásob a výbavy, tie vychádzali z naplánovanej trasy. Cieľom bolo zísť z hlavnej Pamir highway a prejsť pohorím cez riedko obývané púštne údolie Bartang. Podobne to bolo aj v Kirgizsku, kde sme sa chceli držať primárne mimo hlavných komunikácií. To zásadne ovplyvnilo výber bicykla, veľkosť a hrúbku kolies, rozloženie cyklokáps, množstvo zásob sušeného jedla, ktoré sme niesli už zo Slovenska a tak ďalej.
Fyzicky sme netrénovali nejako systematicky. Brat aj ja jazdíme pravidelne niekoľko krát do týžna. To bol dobrý základ, plus dva týžne pred odchodom som bol ešte na tripe cez Slovinské Alpy, kde som si natrénoval stúpania s potom v tvári.
Asi každého napadne otázka, bicykle ste mali svoje? ?
Áno. Prileteli sme s nimi v kartónových krabiciach, ktoré sme si vypýtali v jednom z bratislavských cykloobchodov. Ten región je extrémne chudobný a v Dušanbe, hlavnom meste Tadžikistanu, kde sme začínali sme ledva zohnali plynovú bombu.
Koľko kilometrov denne ste dávali priemerne, aká bola najvyššia a najnižšia teplota?
Na predchádzajúcich výletoch sme denne prešli 100-120km denne. Tu sme hneď v druhý deň vytriezveli. 100km za Dušanbe skončila asfaltka a do Biškeku sme sa s pár výnimkami trmácali po prašných a kamenných cestách 1700km. Celkovo nám to vyšlo, že priemerne sme prešli 65km za deň. No stalo sa, že sme aj po 35km rozkladali stan na noc.
Teplota v tom mala prsty tiež. V Tadžikistane dosahovala pod 50C, zatiaľ, čo v Kirgizsku na sklonku leta sa v noci držala tesne nad nulou.
Ktorý úsek považujete za najnáročnejší?
Jednoznačne údolie Bartang. Kvôli terénu, stavu cesty a častým zosuvom pôdy sa týmto smerom vydáva hrśtka cyklistov, väčšina sa drží hlavnej cesty Pamir highway. Načasovanie je rovnako dôležité, lebo keď začne pršať, úseky cesty sa zaplavia a údolie je nepriechodné. Na druhej strane to bol abosolútne surreálny zážitok keďže sa posledných 150km ide absolútnou samotou po náhornej plošine vo výške 4000m zatiaľ, čo naokolo vás trčia šesťtisícovky Pamíru. Bolo to ako navštíviť Mars, alebo aspoň tak si to predstavujem.
Nastali počas cesty chvíle, keď reálne hrozilo, že to vzdáte?
Začiatok bol veľmi náročný. Zhŕkla sa tam kombinácia faktorov: horúčavy, hnačky, ktoré sme hneď po príchode dostali, brutalita pohoria a nakoniec tragédia, ktorá sa stala v druhý deň, čo sme boli na ceste. Na južnej ceste, približne 150km za Dušanbe totiž ISIS zavraždil 4 medzinárodných cyklistov. Veľa cyklopútnikov, ktorých sme stretli na ceste opustilo krajinu. My sme šli ďalej. Vzdať sa nebolo možnosťou.
Mali ste aj sprievod alebo to bola čisto cyklovýprava?
Čisto cyklovýprava. Všetko sme mali naložené na bikoch. Okrem toho, že si každý niesol osobné veci, brat mal na starosti náhradné diely, ja zas kuchyňu.
Skús porovnať Tadžikistan a Kirgizsko očami expedičného cyklistu ale aj cestovateľa. V čom sa obe krajiny vzájomne líšia a v čom je každá z nich výnimočná?
V Tadžikistane sú až dojemne pohostinní ľudia. Nemajú nič a dajú vám všetko. Pozvú vás k sebe prespať, na čaj, na večeru, dajú vám chlieb a nič za to nechcú. Ale o tom viac na prednáške, ktorá sa bude konať v klubovni Dobrodruh 6. decembra :) /viac info TU: https://www.facebook.com/events/271427296819437// Krajina je púštna, hornatá, 80% rozlohy pokrýva Pamír, no je očarujúca vo svojej brutalistickej kráse.
Hneď ako sme prešli na druhú stranu hraníc do Kirgizska, rozzelenelo sa. Ako niektorí vravia: “Kirgizsko je najkrajšou krajinou, o ktorej ste nikdy nepočuli.” A nedá sa s tým nesúhlasiť. Na tak malom území zažijete scenéria z celého sveta: všetko od plání Mongolska, púšte Texasu, ľadovcové údolia Islandu až po 7000m štíty.
Tipujem, že na ďalší rok máte nové plány. Kam to bude?
Radi by sme išli pozrieť Južnú Ameriku. A ak by sa podarilo tak ideálne by sme si to pustili z Patagónie až po Aljašku.
Nech sa páči, aj vy môžete nechať odkaz pre čitateľov Dobroddruh.sk...
Vďaka za pozvanie na cestovateľskú prednášku, kde všetkým čo prídu porozprávame o našej ceste osobne. Mega sa už tešíme. Zatiaľ môžete nájsť ochutnávku našich fotiek aj s príbehami na mojom Instagramovom profile tu: https://www.instagram.com/pan.ba/. A všetkým Dobrodruhom prajeme veľa vytrvalosti a zdravej trvrdohlavosti...
Autor foto: Juraj Holub
