Postavte sa čelom k vstupu do kostola sv. Michala v Košiciach. Stojí hneď vedľa Dómu sv. Alžbety na Hlavnej ulici. Nad vchodom je portál so štítom. Lemuje reliéf s postavou sv. Michala Archanjela, ktorý váži duše. Na jednej miske váh je dieťa, ktoré spodobuje spasenú dušu (lebo deti sú čisté, nezaťažené hriechmi dospelých), v druhej miske sedí cap, podobenstvo pre čerta, ktorý stráži duše zatratených.
Ten výjav je veľmi dôležitý. Ešte dnes niektorí autori venujúci sa dejinám umenia odpierajú svätému Michalovi jeho úlohu pri „vážení“ duší. Váženie duší, odhalenie ich temných stránok, posúdenie váhy zlých činov v pozemskom živote, má dlhšie trvanie ako kresťanská tradícia.
Egypťania mali bohyňu Maat. Ženský náprotivok známeho boha Thovt-a. Hlavnou úlohou Maat bolo váženie duší pri vstupe do podsvetia nazvaného Duate. Na jednu misku váh kládla pštrosie pero, na druhú ľudskú dušu. V Grécku prevzal jej úlohu Hermes, v Ríme Merkúr a o pár stoviek rokov neskôr archanjel Michal.
Michal bojovník v Apokalypse, Michal mravokárca, Michal ochranca
Úlohu bojovníka na konci vekov, keď Satan povstane, aby získal moc nad svetom, prisúdil Michalovi Nový zákon. Michal zostúpi z nebies, vo svojich rukách ponesie kľúč od priepasti a veľkú reťaz (teda aspoň podľa niektorých umeleckých diel) a podstúpi boj s najväčším z pekelníkov[1]. Prvá kniha Henochova, teda Starozákonný apokryf (židovský a kresťanský náboženský text, ktorý nebol zahrnutý do biblického kánonu) ho zachytil v úlohe trestajúceho anjela, ktorý napráva pochybenia nebešťanov. Ich hriech možno smelo označiť za delikátny: 8. A oni chodili k dcerám člověka na zemi a spali s nimi, stykem s oněmi ženami sa poskvrnili a neskryli před nimi ani jeden svůj hřích. 9. Ty ženy pak porodily obry, a celá země tím byla naplněna krví a zlem.[2] Erich Anton Paul von Däniken tento text považuje za jasný dôkaz blízkych, ale zakázaných intergalaktických zťahov. Súčasná katolícka cirkev vyzdvihuje Michalovu úlohu v boji proti pokušeniu a diablovi.
Vníma ho ako patróna rytierov, vojakov, obchodníkov, parašutistov, policajtov, námorníkov, pekárov, výrobcov váh, ciachovačov, lekárnikov, sanitárov, tokárov, krajčírov, sklenárov, maliarov, zlatníkov, cínarov, zlievačov, zamestnancov bánk, rádiomechanikov, chudobných a zomierajúcich, cintorínov, patróna dobrej smrti a patróna pri búrke a v zlom počasí. Na mnohých vyobrazeniach ho nájdete ako víťaza v bitke s drakom. Drak je spodobením hriechu, Satana, všetkého zlého. Spolu so svätým Jurajom máme teda dvoch bojovníkov, pre ktorých sú draci partnermi do ringu.
Pe zaujímavosť bude vhodné spomenúť, že panteóne kresťanských svätých je ešte jeden Michal, Michal Garicoits, baskický kňaz, zakladateľ kongregácie kňazov Svätého srdca Bétharramu.
O podzemí a o kostnici
Dvere sú priúzke, chodba nízka, schody strmé. Znie to tak rozprávkovo, ibaže rozprávka ti nie je. Na ľavej stene Kostola sv. Michala sú naozaj dvere priúzke. Zatvorené pevnými kovovými krídlami a za nimi schody strmé vedúce do podzemia. Do kostnice, osária. Pre niekoho klaustrofobický zážitok, pre iného to hrubé, pravé, ozajstné, neskrášlené, vzrušujúce tajomstvo stredovekej stavby. Počas druhej zásadnej obnovy kostolíka, v rokoch 1998 až 2006, bola kostnica výrazne upravená. Hrobové miesta zamurovali, podzemie vyčistili, steny scelili. Ťažko dnes odhadnúť, koľko nebožtíkov tu odpočívalo už od 14. storočia, ale je známe, že poslednou pochovanou v krypte bola Mária Schwandová, manželka Jána Adamkoviča, mestského lesného radcu. Jej pohreb sa konal 31. augusta 1862. Návštevníkov sem príliš nepozývajú. Iba ak máte odvahu a poprosíte sprievodcu v kostole, či vám ukáže aj podzemie, hádam sa tam dostanete.
Kostol sv. Michala, čiže kaplnka sv. Michala
Dnes ho v Košiciach spomínajú len ako Kostol sv. Michala. Súpis pamiatok na Slovensku, hovorí iba o kaplnke[3]. Myslím, že nie je rozhodujúce ako stavbu označíme. Dôležité je, že ju postavili koncom 14. storočia. Písomné pramene o ňom hovoria až v roku 1428, ale z kontextu je jasné, že používaný bol už niekoľko desaťročí. Pôvodne slúžil ako kaplnka na cintoríne. V roku 1508 ho rozšírili o severnú loď. Našťastie na začiatku 20. storočia túto odstránili a stavbe prinavrátili jej gotickú štíhlosť, filigránsku výzdobu, stredovekú ostrosť a neočakávanú dominantnosť popri skutočne impozantnom chráme sv. Alžbety. S pochovávaním v tesnom okolí sa skončilo v roku 1771 a v roku 1805 zrušil aj najstaršie mestské cintoríny v centre mesta. Ibaže! Do podzemia kostolíka zosnulých ukladali ešte viac ako sto rokov (od r. 1750 do r. 1862).
Alžbeta a Michal
S obľubou sa traduje, že mnohí európski (ale aj svetoví) kunsthistorici zabúdajú, že najvýchodnejšie položeným gotickým chrámom v Európe je Dóm sv. Alžbety v Košiciach. A my na Slovensku, s obľubou zabúdame, že trochu menším, ale skutočne špičkovo gotickým kostolom (tým myslím najmä tú drobnú ornamentalistiku do kameňa vytesanú) je aj kostol sv. Michala. Vôbec sa pri Alžbete hanblivo nekrčí, nie je v jej tieni, sebavedome, hoci trochu nedbalo tam stojí plne si vedomý svojej krásy. Je postavou bojovníka, ktorý sa postavil vedľa kráľovnej. Nekonkuruje jej, ale vie, že bitky, ktorými sa kráľovná pýši, vyhral on. Je to veľmi vydarená dvojica.
- [1] Zjavenie 12,(7-9)
- [2] 1. Kniha Henochova 9 (8-9) http://files.pistis.webnode.cz/200000484-a1051a1ff8/KnihaHenochova.pdf
- [3] Súpis pamiatok na Slovensku, zväzok druhý K-P, Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, Obzor, Bratislava 1968, str. 99
