Aké to bude, keď raz každá obec bude mať svoj cestný obchvat? Uvidíte zhluk domov a široká pohodlná cesta vás oblúkom prevedie za jeho humnami. Perfektné! Lepšie ako kľukatiť sa cestou, ktorá zo všetkého najviac pripomína jazdu po chrbte vyschnutej dážďovky. Úžasné, pomôže to domácim, ukľudní to vodičov, zvýši to bezpečnosť, zníži prašnosť a hlučnosť. Koncept, ktorý možno len chváliť, s vďakou očakávať, dúfať, že sa ho dočkáme skôr ako sa súčasné pozemné motorové vozidlá zmenia na lietajúce draky. Možno sa potom stane jedna vec. My cudzinci, tí čo nie sme domáci, stratíme prehľad aké starinky ešte stoja v tej, ktorej našej obci. Skúsim súdiť podľa seba. Možno päťsto krát, možno sedemsto krát som od svojho detstva prechádzal Dolnými Orešanmi. Najskôr autobusmi, potom s vlastným autom. Cez Orešany vedie cesta do Smoleníc. Taká, čo sa kľukatí ako tá dážďovka. Možno vďaka tým zákrutám a zákrutám som vždy len úchytkom zaregistroval tunajší kostol. Že má vlastné opevnenie a že v jeho blízkosti stojí kamenný pranier, som si ani len nevšimol. Zmenilo sa to. Našťastie. Ten kostol ponúka viac ako len obranný múr a stĺp hanby.
Z histórie kostola
Ideálne by bolo nenapísať nič. Rozumiem tomu, že to znie ako nezmysel, ale vysvetlím to. Architektonicko-historický výskum kostola ukončila Mgr. Elena Sabadošová v máji roku 2019. V súčasnosti je kostol vo fáze obnovy a všetko nasvedčuje tomu, že práve vďaka nej sa objavili nálezy, ktoré o kostole budú vypovedať veľa, ak nie priamo, až veľmi veľa. Ideálne by bolo rok – dva počkať. To už ideálne nie je. Čo o ňom vieme v súčasnosti?
Postavili ho v polovici 14. storočia. V druhej polovici 15. storočia prešiel rozsiahlou neskorogotickou prestavbou a interiér vyzdobili nástennými maľbami. Exteriérová maľba sv. Krištofa na severnej fasáde nepatrí do tohto obdobia, hoci návštevníkovi rýchlo padne do oka. Údajne vznikla až v roku 1965. Na začiatku 16. storočia ku kostolu pristavali vežu a je dosť pravdepodobné, že v tomto období pribudol aj hradobný múr. Predpoklad, ktorý môže aj nemusí byť pravdivý. Podľa ústnej tradície, v čase vybudovania múru, mali byť v podzemí kostola vyhĺbené chodby vedúce z dediny do opevneného areálu kostola. Veriacim mali poslúžiť v prípade potreby na záchranu pred tureckým vojskom. Ich existenciu nikto nepotvrdil. Pravdou však je, že v podzemí kostola je krypta. V 18. aj v 19. storočí boli vykonané zásahy, ktoré nezmenili architektúru, ale interiér a vybavenie kostola, áno.
O Nanebovzatí Panny Márie
Ešte som to nenapísal, tak teraz: kostol je zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. V podstate procesu, deju, príbehu, ku ktorému došlo v deň, keď zomrela Panna Mária, Ježišova matka. Ak by ste chceli o tejto udalosti vedieť podrobnosti, zistíte, že ich nie je veľa.
Vyhlásenie dogmy (záväznej, normatívnej výpovede v oblasti viery) o Nanebovzatí Panny Márie nie je vôbec dávna udalosť. V roku 1950 pápež Pius XII. vyhlásil, že Panna Mária pri odchode z tohto sveta získala celú slávu, pretože bola vzatá do neba s telom aj dušou a nemusí ako ostatní nebohí čakať na zmŕtvychstanie. Dogma bola vyhlásená a platí, bez diskusie. Možno by vzdelaný teológ vedel vysvetliť akú oporu má táto dogma v Písme svätom, ale traduje sa príbeh o apoštolovi Tomášovi, ktorý sa oneskoril na pohreb Panny Márie. Ostatní apoštoli čakali naňho a keď sa tento dostavil na miesto, zašli spoločne k hrobu. Hrob bol neporušený, telo v ňom však nebolo. Len Máriine neporušené šaty a ľúbezná vôňa ruží, ktorá priestor napĺňala. Spomína sa ešte žiara, ktorá v noci vychádzala z tohto miesta.
Nepopulárna popularita pápeža Pius-a XII.
Pius XII., vlastným menom Eugenio Pacelli, vošiel do dejín ako vojnový pápež. Ten, ktorý exkomunikoval v roku 1949 marxistov a všetkých tých, ktorí scienter et libere (vedome a slobodne) vstúpia do komunistickej strany. Veľmi správny krok. Žiaľ, Hitler a nacizmus sa takejto hany z jeho strany nedočkali. Ako píše Claudio Rendina v Príbehoch pápežov[1] „Poslední léta jeho života proběhla nakonec klidně, „čest mu nedělaly ani zkazky o zázracích a viděních, která prý měl ve věku témeř osmdesáti let, během vážné nemoci“, jak vzpomíná Mario Pancera, „a která zainteresovaná individua šířila za obchodním účelem, čím zákeřně poškozovala dobrou víru.“ Pius XII. sa na sklonku života netajil tým, že čulo komunikuje so svätými, ktorí ho navštevujú priamo pri jeho lôžku.
Ani s jeho umieraním to nebolo príliš jednoduché. Od roku 1958 žil v Castel Gandolfo, pretože to najviac vyhovovalo jeho zlému zdravotnému stavu. 8. októbra 1958 niekto zatvoril okenice na okne jeho izby. Proaktívni rímsky novinári si to vyložili tak, že Papa je mŕtvy. Nebol. Jeho osobný lekár Riccardo Galeazzi Lisi dokonca nafotil pápeža ležiaceho v agónii. Fotografie sa stali všeobecne známymi a publikovala ich väčšina mienkotvorných svetových novín. Jeho smrť teda dementovali. Pius XII. zomrel v noci 9. októbra, po deviatich hodinách agónie, na zlyhanie krvného zásobovania mozgu.
Hodnotiť úlohu pápežov v dejinách je asi tak jednoduché ako počítať kvapky v oceáne. Sú to v prvom rade ľudia a o ich svätosti môžeme viesť zapálené diskusie.
Dnes
Hlavnú úlohu v tomto rozprávaní hrá kostol v Dolných Orešanoch. Osobne sa teším na deň, keď ukončia jeho obnovu a zmizne z jeho blízkosti lešenie a stavebný materiál. To si ho už užijeme v plnej paráde. Vôbec to však neznamená, že by nestál za návštevu už dnes.
P.S. všimnite si vežu kostola. Je na nej koruna (podobne ako na Dóme sv. Martina v Martine). Takýto symbol sa dával na kostoly, v ktorých kráľovská koruna skutočne pobudla.
[1] Příběhy papežů, dějiny a tajemství, životopisy 265 řimských papežů, C. Rendina, Volvox Globator 2005, str.653