Priestor vo Veľkom dóme je fascinujúci. Priznám sa, že ešte ma podzemný priestor takto neohromil. Ak by sa zo stropu uvoľnil balvan veľkosti menšieho rodinného domu a spadol by do stredu tohto priestoru, ostalo by ešte dosť miesta na záhradku. Žiadne úzke chodby, žiadne stiesnené priestory, žiadne obšuchovanie sa o vlhké a mierne blatové steny, toto je jaskyňa. Jaskyňa s veľkým „J“. Minimálne tento priestor ju robí veľkou. Reálne veľkou. Na druhej strane je však pravda, že s ostatnými jaskyňami má z veľkej časti spoločný názov a veľmi chudobnú výzdobu. Ak myslíme na klasickú výzdobu v podobe tu kvapeľ - tam kvapeľ, stalagmit (stojaci kvapeľ), stalagnát (kvapeľ stĺp), stalaktit (visiaci kvapeľ). Veľa tu toho naozaj nenájdete. To však vôbec neznamená, že „chudobné“ priestory nemajú čo ponúknuť. Okrem už spomínajúcej fascinujúcej veľkosti, je to drsnosť prostredia. Naturálna surovosť. Chlad, ničím nezvetrávané balvany, čistý vzduch a ticho. Akési obrátené garde návštevy cudzej planéty.
Nad hlavou a vôkol sa nebudú otvárať nekonečné vesmírne priestory, ale kdesi v tme budete tušiť rovnako farebné, rovnako zubaté, rovnako drsné steny ako sú kusy skál v najbližšom okolí. Ak by sa niekto rozhodol sfilmovať knižnú sériu o Podzemí, autorov Rodericka Gordona a Briana Williamsa, tu by našiel filmové kulisy ako vymaľované. Mimochodom jeden filmár sa tu na istý čas zabýval. Jakubisko, keď pripravoval svoju prvú Perinbabu. Jakub chlapec, keď utekal za svojou Alžbetkou od Perinbaby do sveta ľudí, utekal práve z tejto jaskyne.
Dračia jaskyňa
Pod názvom Dračia jaskyňa bývala Demänovská ľadová jaskyňa známa ešte v 18. storočí (možno aj v 19., ale keďže v tom čase ju začali sprístupňovať, asi zvolili menej odstrašujúce pomenovanie). Tento názov si jaskyňa nezaslúžila len vďaka impozantným rozmerom. Odnepamäti tu zvedavci nachádzali veľké kosti jaskynných medveďov (Ursus spelaeus) , menšie kosti z ich potravy a kosti zvierat, ktoré tu zdochli viac menej nešťastnou náhodou. K neprívetivej atmosfére prispeli určite aj netopiere. Tých tu napočítali sedem druhov. Tých, čo tu stále žijú.
História jaskyne písaná aj na jej stenách
Hovoriť o histórii tejto jaskyne, je ako hovoriť o histórii hradu. V písomnom dokumente sa spomína po prvýkrát v roku 1229. Táto informácia je zaujímavá aj z toho dôvodu, že ide o cirkevný dokument Ostrihomskej kapituly. Už na začiatku 18. storočia sa jej výskumu venoval ihlársky majster z Kežmarku, samouk - mineralóg, hľadač pokladov, zberateľ prírodných zvláštností, Jakub Buchholtz, ktorý ju zameral a v rovnakom období Samuel Mikovíni zakreslil jej pozdĺžny rez. Matej Bel (v roku 1723) vo svojom diele Hungariae antiquae et novae prodromus (Posol dávneho a súvekého Uhorska) tento nákres publikoval. Do začiatku 19. storočia podzemné priestory navštívili a skúmali významné osobnosti tohto obdobia: lekár Franz Ernst Brückmann, spisovateľ Alojz Medňanský, kartograf a pedagóg Ján Matej Korabinský, geograf a historik Karol Bohumil Windisch. Dôkazom o mnohých návštevách z tohto obdobia sú zachované nápisy na stenách jaskyne (doposiaľ najstarší nájdený je z roku 1714). Sprístupnenia širokej verejnosti sa dočkala v 80. rokoch 19. storočia. Liptovský odbor Karpatského spolku z Liptovskému Mikuláša sa postaral o vybudovanie prístupovej cesty a prvého vstupného portálu. Napriek tomu až v roku 1926 Vojtech Benický (zakladateľ Slovenskej speleologickej spoločnosti) spolu s A. Králom objavili horné kvapľové časti. V rokoch 1950 – 1952 bolo v jaskyni inštalované elektrické osvetlenie a jaskyňa bola znovu sprístupnená verejnosti. Menej známou informáciou je, že v roku 1952 sa prekopali S. Šrol, P. Revaj a P. Droppa z Jazernej chodby do Demänovskej jaskyne mieru. V podstate ju objavili. Tento objav mal za následok zmenu klimatických podmienok v Demänovskej ľadovej jaskyni. Už v rokoch 1953 – 54 prikročili k náprave, nová chodba bola zamurovaná a do susednej jaskyne sa zabezpečili nový vstup, priamo z povrchu. V súčasnosti je sprístupnených 650 m tejto jaskyne s výškovým rozdielom 48 m.
O ľade, ktorého tak veľa nie je
Dobšinská ľadová jaskyňa, to znie trochu rozprávkovo. Najmä pre nás Slovákov, ktorým sa prívlastok Dobšinský spája s priezviskom rozprávkara Pavla Dobšinského. Toho ľadu tu je naozaj tak „rozprávkovo“. Akosi málo na to, že sa ním jaskyňa v názve pýši. V Kmeťovom dóme, podľa toho či je dostatok vody a dostatok chladu, rastie a chvíľami sa stráca ľadový stalagmit. Časť chodby ako koberec pokrývajú ľadové pokrovce. Skôr ako skutočné zaľadnenie pôsobia ako čosi zabudnuté. Niečo čo sa tu objavilo mimochodom a len tak mimochodom sa asi aj stratí. Jednoducho ľadové divadlo tu neuvidíte. Ľad áno, ale žiadne impozantné pozeranie. Je fajn to vidieť, je fajn to zažiť, je fajn, že to je. Ale to skutočne zaujímavé sa v tejto jaskyni s ľadom nespája.
