Concordia trek v Pakistane ponúka neopakovateľnú trasu popod končiare osemtisícoviek. Trasa, rady, skúsenosti

Concordia trek v Pakistane vo svojej podstate kopíruje trasu, ktorú v rámci aklimatizácie absolvuje veľká časť horolezcov prichádzajúcich do základných táborov K2, Broad peaku a Gašerbrumov.

Nedostatočná turistická infraštruktúra a strach o vlastnú bezpečnosť spôsobujú, že davy turistov sem zatiaľ nedorazili. Scenérie, ktoré Concordia ponúka, sú však skutočne krásne.

 

Trasa

Láhaur – Rawalpindi (Islamabád) – Skardu – Askole – Johla – Paiyu – Khuburse – Goro I – Concordia – Ali camp – Gondogoro La – Khuespang – Saishcho – Hushe – Skardu – Rawalpindi (Islamabád)

Deň 1 – 2:  Láhaur

Z okna vidím vysokú vežu anglikánskeho kostola a počujem muezínov hlas zvolávajúci k modlitbe. Horúco, sparno, monzún. Červená pevnosť, mešity Badšahi a Wazir Khan. Hlavne, že tu nikde nepredávajú magnetky ani nič podobné. Malí chlapci trénujú kriket všade, kde je to len trocha možné. Aj súčasný premiér je bývalá superhviezda tohto športu. Prejsť po starom meste sto metrov môže trvať pol hodiny. Každý sa chce pristaviť, podať ruku, ponúknuť odvoz, opýtať sa, odkiaľ človek prichádza, či sa mu tu páči a či niečo nepotrebuje. Kúpiť si čokoľvek v pouličnom stánku je problematické, väčšinu produktov dostávam ako dar s tým, že som hosť a je to ich povinnosť.

Deň 3:  Láhaur – Rawalpindi (Islamabád)

Rovina. Zeleň, veľa zelene, najmä polia. Na poliach ryža a pracujúci. Moja moto-rikša cestou zo stanice na hotel neubrzdí a odtrhne nárazník zánovnému Suzuki pred nami. Šofér vyletí z auta a keď si všimne, že v rikši sedí turista, na chvíľu sa zarazí. Dva razy sa opýta, či som v poriadku a či ma nemá, pre istotu, odviezť do nemocnice. Z jeho gestikulácie usudzujem, že ziape na šoféra rikše niečo o tom, ako to jazdí, veď mohol ublížiť cudzincovi. Zničený nárazník vôbec nerieši. Znova sa uisťuje, či som v poriadku. Nechávam nejaké prepitné na opravu rikše, neviem, či to bude stačiť. Podvečer stihnem návštevu mešity Faisal.

Deň 4: Islamabád – Skardu

Alah je asi vnímavý. Prebiehajúca púť do Mekky si vyžiadala všetky veľké lietadlá. Do Skardu vypravujú len malé, vrtuľové. Letová hladina 8.600m, rýchlosť neoslnivá. V kombinácii s dobrým počasím to znamená, že neďaleký Nanga Parbat máme ako na dlani. Samotný let aj klesanie horskými údoliami stoja za to.

Deň 5: Skardu

Papierovačky. Kriket nahradilo „freestyle“ pólo. Rozhodujem sa pre návštevu neďalekej „studenej“ púšte, ktorú v zime pokrýva sneh a nákup tradičnej vlnenej čiapky priamo od výrobcu. Črevná mikroflóra si začína uvedomovať inú skladbu dodávanej stravy a na turecký záchod v čínskej reštaurácii dobieham len veľmi tesne. Krajina ako taká pripomína indický Kašmír, možno o niečo suchší, chudobnejší a menej rozvinutý.

Deň 6: Skardu – Askole (3000m)

Šesťhodinová cesta starým Landcruiserom je príjemná, okrem výhľadov spestrená aj morušami a marhuľami dozrievajúcimi popri ceste. Auto prechádza visutými drevenými mostami vedúcimi ponad divoké rieky. Baníci sa v stenách okolitých štítov snažia vydolovať nejaké polodrahokamy. Vojenské kontrolné stanovište. Vojaci pália odpadky za barakmi a my obzeráme obstaróžne RPG-čko a automatické pušky, ktoré majú opreté o stenu v jednej z miestností. Tvrdia, že im to úplne stačí, veľa toho nenastrieľajú. Majú ich len pre istou, ak by India náhodou, no veď viete, Kašmír.

Deň 7: Askole – Johla (3200m)

Inak pokojná noc je prerušená len jedným výklusom smerom k toalete. Proces črevnej adaptácie je tým, dúfam, úspešne zavŕšený. Ráno je zamračené. Obed pri potôčiku. Míňame ľadovec Biafo. Poobede už oskar pečie na plné obrátky a chôdza v rozpálenom piesku a šotoline je úmorná a jednotvárna.

Deň 8:  Johla – Paiju (3400m)

Modrá obloha, slniečko opäť pracuje, rozpáleného piesku neubúda. Vcelku ľutujem malého capka, ktorého si na motúziku vedieme so sebou. Na chvíľu sa nám v diaľke zjaví aj vrchol K2, ale to ešte nevieme, že je to K2, takže pre nás v tom okamihu len ďalší, zasnežený kopec. Talentovaný spoluturista preženie cez môj vodný filter vodu zmiešanú s benzínom. Umelcovi srdečne ďakujem, odteraz mám batoh ľahší o 65 gramov.

Deň 9: Paiyu

Voľný deň, aklimatizačný. Borovicová tôňa nad riekou na úpätí Paiyu peaku. Využívam fakultatívnu možnosť nabrať si do vedra vodu a po serióznom namydlení ju na seba v sivej kabínke postupne vylievam. Paráda. Preventívne operiem jedno tričko a dve ponožky. Dvaja účastníci zájazdu na karimatkách improvizovane posilňujú. Na základňu pakistanskej armády na druhej strane údolia občas priletí helikoptéra. Podvečer zbieham dole k rieke a následne mierim hore, smerom k ľadovcu. Lúče zapadajúceho slnka osvetľujú Katedrálu, za ňou vykúka K2 a vrcholky Biange.

Deň 10: Paiyu – Khuburse (3700m)

Piesok končí, nastupuje moréna ľadovca Baltoro. Je dobré stále sledovať niektorého z nosičov, inak sa človek v skalnom bludisku rýchlo zamotá. Na úzkych chodníkoch sa vyhýbame oproti idúcim karavánam mulíc a koní s nákladom. Na ľavej strane sa v plnej paráde obnažujú žulové steny Uli Biaho, veží TrangaKatedrály. Krása všade navôkol. Stále slnečno a teplo. Nasledujem kuchára s pomocníkom, ktorí si s vidinou skratky v závere zvolia dlhšiu a horšiu cestu. Brodenie rozvodnenej ľadovcovej rieky v sebe nesie prvky ozajstného dobrodružstva. Jeden z chalanov mi na záverečný úsek vodného toku doslova nanúti svoje lacné umelohmotné mokasíny - na primrznuté fialové nohy čistý balzam.

Deň 11:  Khuburse  - Goro I (4200m)

Cesta sa kľukatí ľadovcom, dookola preskakujeme ľadovcové trhliny a riečky. Celý čas sa pohybujem medzi nosičmi a naloženými koňmi a užívam si expedičnú atmosféru. Pozeráme na Broad peak vľavo vpredu a priamo pred nami je krásna stena Gašerbrumu IV. Vpravo nad táborom sa týči Mašerbrum. Slnko zapadá kdesi za Trangami a Corichom. Idylka. Fakt. Ako sprchu využívam záclonu čírej vody padajúcu priamo z ľadovca. Púť capka na motúziku sa dnes končí, na večeru máme výborné kotlety.

Deň 12: Goro I – Concordia (4600m)

Pokračujeme okolo Mašerbrumu, ľadové kocky a hríby sú impozantné. Trocha sa zamračilo. Aj počas menších stúpaní už cítiť výšku. Z diaľky fotím malú vojenskú základňu. Vojaci vybiehajú von, mávajú a kričia „No! No!“. Ja im pohotovo mávam späť a kričím „Hi!“. Chlapi sa smejú, padajú do kolien. Naštastie. Automaticky ponúkajú čierny čaj s mliekom, placky a uvoľňujú najlepšie miesto na lavičke. Oblečené majú väčšinou šušťáky. Pýtam sa na uniformy. Odpovedajú, že ich nosia ale momentálne nie sú v službe. Jeden z vojakov je elitný potápač, nuž, armáde sa radšej nesnažím porozumieť.

Deň 13: Concordia

V noci toho veľa nenaspím, v hlave mi treští viac, ako je únosné. Z rána sa len tak ponevierame po okolí, sŕkame instantnú kávu alebo čaj. Pokým počasie dovolí, naplno si vychutnávame okolité výhľady. Dominuje pyramída K2, blízky Broad peak je naozaj rozľahlý, za ním hrebeň GašerbrumovBaltoro Kangri. Všetko dopĺňa množstvo „píkov“: Kondus, Sharp, Mitre, Marble, Crystal, Vigne a Nuding pyramids... V diaľke vidieť Paiyu peak, Coricho, Uli Biaho, Trangá a Katedrálu. Pár kilometrov od nás dnes devätnásť ľudí dosiahne vrchol K2. Pripájajú sa tak k včerajším, asi jedenástim úspešným. Časť západniarov uspeje za pomoci fixných lán, umelého kyslíka a výškových šerpov, ktorí im v lavinóznom snehu prešľapávajú cestu. Bilancia aj tak nevídaná.

Deň 14: Broad peak – základný tábor

Padla hmla. Ostatní účastníci zájazdu rezolútne odmietajú akúkoľvek výraznejšiu fyzickú aktivitu, letargicky ležia v stanoch. Žalúdočné problémy. Postup do Ali campu odsúvame na ďalší deň.

Ja si po raňajkách nafasujem miestneho sprievodcu, cieľom je aspoň základný tábor Broad peaku. Zatiaľ neprší. Terén na ľadovci Godwin Austen, pozostávajúci z voľných skál a sutiny, je spočiatku nepríjemný. Keďže je čerstvo po sezóne, stany z tábora zmizli, ostal po nich len bordel. Hmla sa stále drží, vidieť len úpätia hôr. Prípadný postup ku K2 zavrhujeme a otáčame sa späť. Chceme stihnúť obed. 20 minút pred návratom sa rozprší.

Deň 15: Concordia – Ali camp (4900m)

Počasie nie je vôbec ideálne ale neotáčame sa späť. Kľučkujeme po ľadovci Vigne a pokračujeme smerom na Gondogoro La. Horná časť ľadovca nie je pokrytá suťou, sneh je značne rozmočený a v závere všetko umocňuje dážď. Ľahké igelitové pončo za euríčko plní svoj účel. Zabárame sa, miestami až po pás. Dve veľké trhliny šťastne minieme, táborisko je pred nami.

Deň 16: Ali camp

V noci prší. Prechod cez sedlo Gondogoro sa odkladá. Znova zvažujeme aj možnosť návratu späť cez Concordiu. Zájdem do kamenného príbytku nosičov prekrytého fóliou, z ktorého sa ozývajú baltské pesničky v sprievode tlieskania a úderov na plastovú bandasku. Chalani si to evidentne užívajú a ja, ako prizerajúci, s nimi. Medzitým mi ako bonus vyschli aj topánky. Poobede sa privalia výpravy horolezcov vracajúce sa z K2. Nepálci ani nezastavujú, ich vedúci si len zapáli cigaretu a poklusom pokračujú do sedla. Aj tak sa dá. Poobede sa začne trocha vyjasňovať.

Deň 17: Ali camp – Gondogoro La (5585m) - Kheuspang (4700m)

Preventívne si zakladám skialpový sedák, prilba ostala doma v poličke. Vyrážame okolo polnoci. Odmäk, miestami (aj hore v sedle v sedle) husto sneží. Jeden z fixov je čiastočne zavalený staršou lavínou. Aj troch nosičov počas výstupu zasiahne menšia lavínka, nikomu sa však nič nestane. Je tma, okolité seraky nevidno. Pred štvrtou ráno sme v sedle. Snehu je dostatok, padanie kameňov pri zostupe veľmi nehrozí. Mačky a cepín čakajú na prípadný povel v batohu. Začína sa rozvidnievať a dvíha sa hmla. V strmých pasážach je šmykľavo, rukami sa držíme natiahnutých lán. Rozmýšľam, ako by sa asi išlo, ak by bol terén v sedle zamrznutý. Ocitneme sa uprostred skupiny uponáhľaných horolezcov. Tempo je vysoké, na prehnané istenie alebo váhanie nie je čas. Niečo po siedmej ráno si líham do stanu s plánom vyliezť von až na obed.

Deň 18: Kheuspang – Saishcho (3400m)

Zostupujeme ľadovcom Gondogoro s nádherným výhľadom na Laila peak. Vpravo máme znova Mašerbrum, tentokrát z opačnej strany. Na oblohe baránky. Pozvoľna nastupuje zeleň. Konečne. Krajina naberá alpský charakter. Poobede brodíme dve ľadovcové rieky. Vody je miestami po pás, kamene unášané silným prúdom človeku poriadne oškrú lak na nohách. Kemp je rozprávkový, plný stromov a križovaný potôčikmi.

Deň 19: Saishcho – Hushe (3000m)

Krátky, záverečný úsek. Slnečno, veľmi teplo. Okolo nás stromy a rozkvitnuté kríky, krajina pôsobí stredomorským dojmom. Teda až na posledné zasnežené vrcholky štítov, ktoré nechávame za sebou. Okolo Hushe sú všade polia s dozrievajúcim obilím. Otvorím okno, dívam sa na Mašerbrum a vetrám spacák s topánkami. Idem sa pozrieť do dediny. Väčšina miestnych chlapov sa živí ako nosiči a horskí záchranári a niektorí z nich vystúpili na viacero osemtisícoviek.

Deň 20: Hushe – Skardu

Niekoľkohodinová cesta Toyotou ubehne rýchlo. Šofér, skromný chlapík, bez kyslíka vyliezol na K2 a Broad peak. Na väčšine striech v údolí sušia marhule, krásny pohľad. V Skardu je skoro všetko zatvorené, mesto sa pripravuje na zajtrajšie výročie úmrtia jedného z imámov. Iné nemajú, tak kupujem nealko pivo v plechovke. Vypijem si ho v kresle kaderníctva, do ktorého ma na kus reči ochotne pozve majiteľ, keďže nemá žiadnych zákazníkov.

Deň 21: Skardu – Islamabád (Rawalpindi)

Sedíme na lavičke pred odletovou budovou a sledujeme vracajúcich sa horolezcov. Vykladajú množstvá batožiny. S väčšinou z nich sme sa  stretli už v Ali campe. Nepálčania, ktorí nedávno zišli z K2, na prvý pohľad pôsobia ako roztopašní maturanti. Za 25 minút sme v Islamabáde, syntetické žemle na palube ani nestihneme dojesť. Večer zájdem na malý hotelový bazén s hnedastou vodou. Žiadny z kúpajúcich sa Pakistancov nevie plávať. Keď vidia, že ja viem, slušne ma prosia, aby som to naučil aj ich.

Praktické informácie

  • V prípade priaznivého počasia a zdravotného stavu sa dá celý pochod v rámci Concordia treku zvládnuť za 13 dní, vrátane jedného voľného dňa na Concordii, výletu ku K2  a transportu z/do Skardu.
  • Na vstup do oblasti sa vyžaduje povolenie, ktoré vydajú len autorizovanému sprievodcovi alebo agentúri. Človek tak nemôže absolvovať trek sám, je nevyhnutné najať si minimálne sprievodcu.
  • Keďže na trase nie sú žiadne možnosti ubytovania ani stravovania, väčšina ľudí si okrem sprievodcu, zaplatí aj služby nosiča a kuchára. Odporúčam osloviť agentúry priamo v Skardu.
  • Pochod sa štandardne začína v Askole a končí v Hushe, je ho však možné zrealizovať aj v opačnom smere.
  • Prechod cez sedlo Gondogoro sa kvôli bezpečnosti začína už po polnoci a chodník je z oboch strán zabezpečený fixnými lanami. Pri zostupe zo sedla hrozí, najmä pri nedostatku snehu, pád kameňov. Zvážte prilbu. Inú špeciálnu výstroj a výzbroj za dobrých podmienok netreba. Civilná záchranná služba v týchto horách neexistuje, na pomoc vám prídu vrtuľníky pakistanskej armády.
  • Návštevy samotného Pakistanu sa určite netreba obávať. Vždy je potrebné používať zdravý rozum a sledovať aktuálnu situáciu a cestovné odporúčania, napríklad na oficiálnom webe britského ministerstva zahraničných vecí.
  • Elektronické vízum na vstup do krajiny sa dá, toho času, získať veľmi ľahko. Do Skardu, východiska treku, je možné letieť alebo ísť po zemi, závisí od osobnej preferencie a od toho, koľko máte času.