Sólo cestovanie nie je len o presune z miesta na miesto. Je o dôvere — v seba, v ľudí a v svet. Zuzana Matloňová patrí medzi milovníčky cestovania, ktoré sa rozhodli ísť touto cestou bez veľkých plánov, no s otvorenou mysľou a citlivým vnímaním krajín a ich kultúr.
Navštívila miesta, ktoré mnohí považujú za „náročné“ či „nebezpečné“ — Bangladéš, Irán, Indiu, Malawi, ale aj priateľské Gruzínsko — a namiesto rýchlych záverov ponúka skúsenosť. Skúsenosť ženy, ktorá cestuje sama, pohybuje sa mimo turistických bublín, trávi čas s domácimi a necháva sa viesť intuíciou viac než itinerárom.
Rozhovor so Zuzanou vznikol preto, že jej pohľad na cestovanie presahuje klasické cestovateľské rozprávanie. Nejde jej o výkony, zoznamy krajín ani extrémy. Hovorí otvorene o rešpekte z neznámeho, diskomforte, kultúrnych rozdieloch, ale aj o ľudskej blízkosti, pohostinnosti a tichých momentoch, ktoré majú schopnosť meniť vnútorné nastavenie človeka.
Jej odpovede môžu byť prínosné pre každého, kto uvažuje o sólo cestovaní — nielen pre ženy, ale pre všetkých, ktorí hľadajú hlbší dôvod, prečo sa vydať na cestu. Cestovanie nemusí byť únikom od reality, ale spôsobom, ako jej lepšie porozumieť — doma aj vo svete.
Samú seba charakterizuješ ako úplne bežného človeka, ktorý má svoju prácu, okruh známych, koníčky, zabehnutý život. Čo bol prvý impulz, ktorý ťa presvedčil vyraziť na cesty sama? Bolo to plánované rozhodnutie alebo spontánny zlomový moment?
Nebol v tom žiadny plán, skôr obyčajná ľudská zvedavosť a túžba vidieť svet (a nečakať na niekoho, kým sa rozhodne a pridá). Ísť tam, kam chcem, a kedy chcem. Je v tom určitá vnútorná sloboda.
Prvá väčšia cesta, na ktorú som sa rozhodla ísť sama, bol Irán. Paradoxne v tom nebolo veľa premýšľania – pozrela som sa na bezpečnostnú situáciu, pár praktických rád ohľadom víz a základný itinerár, prečítala si pár blogov a rozhodla sa kúpiť letenky. A potom to už išlo.
Pár dní pred odletom som trochu precitla, lebo ma chytila mierna panika z toho, ako to celé zvládnem, ale bol to už rozbehnutý vlak. A ako to v živote býva, trochu úvodného diskomfortu je často predzvesťou niečoho odmeňujúceho, čo prichádza potom. Tak to bolo aj v tomto prípade.
Irán má vo svete kontroverznú povesť. Ako žena cestujúca sama — ako si ho vnímala ty? Čo z iránskeho života by podľa teba ľudia mali vidieť, aby prehodnotili svoje predsudky?
Ľuďom v Iráne veľmi záleží na tom, ako ich vníma svet. Keď ma ľudia na ulici oslovili (v Iráne pomerne bežné), často sa pýtali, či ich vnímam ako teroristov. Bolo pre nich dôležité, čo poviem o Iráne doma v Európe. Cítila som, že ich trápi, keď je celá krajina vnímaná len cez ich politickú reprezentáciu, ako to často býva.
Cítila si sa tam bezpečne?
Cestovať v Iráne ako žena bolo veľmi príjemné a bezpečné. Vnímala som, že niektoré veci nie sú vhodné. Ako napríklad keď som sa zatúlala/stratila (a to ja z povahy svojej genetickej výbavy často 😊), nebolo vhodné sa pýtať mužov, ale najskôr žien, prípadne mladých rodín. A samozrejme nosiť na hlave stále hidžáb.
Kľúčové je asi poznať históriu tejto krajiny. Nie je to arabská krajina, ako sa častokrát veľa ľudí domnieva. Perzia má úplne iný ráz aj mentalitu. Aj vo vzťahu k ženám.
Na rozdiel od arabských krajín tu ženy nekráčajú po ulici so sklopeným pohľadom, ale sebavedomo sa vám pozrú do očí. Podarilo sa mi ísť aj do domácnosti jednej rodiny na obed (pozval ma otec náhodne na ulici) a keď prišli domov, dcéra si dala dole hidžáb, dlhé nohavice a košeľu a prezliekla sa do šortiek a trička na ramienka. Normálna rodina ako každá iná.
poďme do Bangladéša. Pre mnohých je to veľká neznáma. Ako na teba pôsobil ako sólo cestovateľku a čo ťa tam najviac prekvapilo?
Bangladéš je veľmi chaotický a organický. Turistická infraštruktúra tu neexistuje. Mnoho vecí nemá usporiadanie (minimálne v ponímaní toho, na čo sme doma zvyknutí), ako napríklad doprava. Napriek tomu to všetko má svoju vnútornú dynamiku a logiku.
Najviac ma asi prekvapila vysoká negramotnosť populácie, čo miestami komplikovalo cestu. Napriek tomu, že je to bývalá britská kolónia, úroveň angličtiny bola veľmi nízka (s Indiou neporovnateľná) a ťažko sa komunikovalo.
Mnoho vecí som mala napísaných na papieriku v miestnom jazyku (od zamestnancov miestnych hotelov), ale bolo to nič platné, keďže mnoho ľudí (hlavne z nižších sociálnych vrstiev) nevedelo čítať. Aj vám chceli pomôcť, ale jednoducho ste si nerozumeli.
Prakticky neexistujúca turistická infraštruktúra mi vôbec nevadila, lebo všade ste cestovali s domácimi, človek sa tak cítil viac ako súčasť krajiny. To sa mi veľmi páčilo. Mnoho vecí bolo nepredvídateľných a to z toho robilo celkom autentický zážitok.
Cestujem väčšinou tak, že mám vopred booknutý hotel v prvej destinácii a potom už idem síce podľa itinerára, ale viac-menej organicky, teda nebookujem skoro nič doma, až potom na mieste. V Bangladéši to bola trochu väčšia výzva, ale dalo sa to zvládnuť.
Malawi je označované ako „krajina úsmevov“. Potvrdilo sa ti to počas ciest? Zažila si tam situáciu, ktorú by si inde vo svete nezažila?
Áno, potvrdzujem. Ľudia sú v Malawi veľmi milí a je to vo všeobecnosti usmievavý národ, cítite sa tam nie ako turista, ale skôr ako hosť.
Ako prvá mi napadá situácia, keď som skončila v nemocnici na infúzkach kvôli otrave z jedla. Paradoxne, keď som prespávala v malawskej dedine v domčeku z hliny a jedla tam s domácimi, nič sa mi nestalo, až na konci cesty v hoteli som sa otrávila jedlom.
Bolo to v noci a ledva som došla na recepciu. Tam sa ma spýtali, či som katolíčka. Prečo sa to pýtali, som pochopila až potom, keď prišiel za mnou na hotel kňaz, ktorý sa začal pri mne modliť.
Hlavou mi išlo: už nech to skončí a dostanem sa k zdravotnej starostlivosti. Potom ma zobral do nemocnice. Bolo to pre mňa extrémne zvláštne a teraz už aj úsmevné.
V Gruzínsku aj Arménsku je známa obrovská pohostinnosť. Mala si tam momenty, keď ti miestni ľudia výrazne pomohli alebo ti zmenili plány?
V Gruzínsku som plánovala len sa „pomotať po krajine“. Domáci ma presvedčili ísť do Svaneti. Svaneti je horský región na severozápade Gruzínska, v pohorí Kaukazu. Patrí k najodľahlejším, ale za mňa k najkrajším oblastiam krajiny.
Cesta z Tbilisi trvala 10 hodín miestnou dopravou. V Gruzínsku sa pohodlne prepravujete maršrutkami. Je to miestna doprava niekde medzi taxíkom a autobusom.
Mojím zámerom bolo ostať v Svaneti pár dní a potom sa vrátiť späť do mestských džunglí. Nakoniec som tam ostala skoro celý týždeň.
Miestni ma zase raz presvedčili ísť na 4-dňový hike z Mestie do Ušguli (nemala som so sebou ani turistické topánky, len bežecké), s prespávaním v horách u domácich. Bol to neskutočne pekný zážitok. Gruzínske hory ma úplne dostali, a to som skôr mestský typ.
India dokáže cestovateľa unaviť aj očariť. Aký bol tvoj najintenzívnejší zážitok, negatívny aj pozitívny?
Najprekvapivejší moment bol ten prvotný kultúrny šok, keď sme vystúpili z vlaku, ktorý išiel z letiska, v starom Dillí. Zrazu sme mali pred sebou prašné ulice a na nich túlavé psy, kravy a mačky. Na stanici a vlastne všade bolo neskutočne veľa ľudí, matky s deťmi, ktoré spali kade-tade na zemi. Všetci sa na nás doslova vrhli a nasledovali nás všade, kam sme šli, bolo to dosť nepríjemné. A to všetko s neskutočným hlukom trúbiacich tuk-tukov a chaosom indickej dopravy. Do toho sa nás jeden miestny muž, ktorý pôsobil naozaj dôveryhodne, pokúšal presviedčať, že sa nedostaneme k nášmu hotelu, lebo cesta je zaplavená.
Písal sa rok 2013, čiže žiadne online mapy ani nič podobné. Pamätám si, že som si vtedy kládla otázku, ako v tej krajine vydržím tri týždne. Vydržala som. India ma dostala na svoju stranu a je pre mňa jednou z najzaujímavejších a srdcu blízkych krajín vôbec.
Ty si sa však vrátila do Indie neskôr sama...
Áno. Keď som bola potom v Indii o pár rokov neskôr sama, tak sa mi neskutočne páčil Mumbai. Bola som tam ubytovaná v miestnom hosteli a izbu som sharovala spolu s dvoma Indkami, ktoré tam bývali permanentne, lebo v Mumbai pracovali.
Obe boli právničky a neskutočne dobre sme pokecali o ich pracovných a životných ambíciách, o systéme kást a o tom, ako je to vlastne pre ženy často náročné dostať sa v spoločnosti na lepšie miesto, z akého vyšli.
Keď cestuješ sama, musíš robiť veľa rozhodnutí intuitívne. Boli momenty, keď ti intuícia zachránila deň — alebo cestu?
Áno, veľakrát mi intuitívne rozhodnutia urobili deň lepším, resp. cestu zaujímavejšou. V Malawi som sa rozhodla prespať v jednej dedinke s domácimi. Rozhodla som sa až na mieste, keď som trochu nacítila krajinu. V Iráne som sa nechala pozvať na obed a mnohokrát aj na čaj s miestnymi. Vždy to boli veľmi osviežujúce debaty. V Indii som išla do slumu Dharavi (jeden z najväčších v Ázii) a úplne som zmenila pohľad na to, čo toto miesto a miesta jemu podobné predstavujú. Boli to všetko rozhodnutia urobené až na mieste a všetky priniesli iný typ prežitku a pohľadu na krajinu.
Ako tvoje sólo cestovanie ovplyvnilo pohľad na to, čo je doma? Zmenilo sa niečo v tvojom živote po návratoch z dlhších ciest?
Vždy mi to vychádza rovnako, a to tak, že napriek všetkému sa máme doma neskutočne dobre.
Máš nejaký osobný rituál alebo spôsob, ako si „nakloníš“ bezpečie či dobrú energiu v úplne neznámej krajine?
Vedome si predstavím, ako sa viem o seba oprieť. Pretože tak to je — byť dosť zrelý/á na to, aby človek vedel nielen urobiť rozhodnutie, ale aj prevziať zaň zodpovednosť. A to hlavne vtedy, keď to rozhodnutie alebo okolnosti neprajú želanému výstupu. Keď cestuješ sám/sama, tak veľa možností nemáš. Oprieť sa o seba a nájsť pevný vnútorný bod, keď je treba. A zároveň byť otvorený pomoci, ktorá prichádza zvonka, napríklad od domácich. Aj to je pilier.
Úprimne verím tomu, že väčšina ľudí vo svete sú veľmi fajn a v pohode. Takisto verím, že svet je dobré a viac-menej bezpečné miesto.
Určite si však natrafila aj na nepríjemné situácie...
Áno, natrafíte na ľudí a situácie, ktoré sú aj nepríjemné (ako doma, tak aj vo svete). Dôležité je ale nenechať sa prevalcovať falošným strachom a zostať v ratiu.
Ktorá z týchto destinácií ťa naučila najviac o ľuďoch — a ktorá najviac o tebe samotnej?
Neviem to takto paušalizovať a rozkategorizovať. Je to mapa, nie konkrétna krajina. Sú to okamihy, úplné maličkosti, ktoré človek z odstupom času zhodnotí ako „formatívne“. Tiež si myslím, že ak človek nenájde odpovede doma v obývačke, tak svet hádanku duše nikoho z nás nevyrieši.
Je to skôr o tom, že keď vycestuješ, tak sa vieš lepšie stíšiť a ísť viac do hĺbky v sebe (s cieľom neutopiť sa, vyplávať na hladinu a vidieť veci okolo inak).
Cestovanie vytvára dobré podmienky na vnímavý časopriestor.
Ale nie je to pravidlo.
Stretla si sa počas svojich ciest s predsudkami alebo s tým, že ľudia nechápali, prečo cestuješ sama? Ako reaguješ na takéto názory?
V moslimských krajinách to bolo výraznejšie. Reakcie boli rôzne, v závislosti od kultúrneho kontextu. V Bangladéši mnohým miestnym bolo úprimne ľúto, že cestujem sama. Mysleli si, že nemám doma žiadnych kamarátov. Keďže je to moslimská krajina, často sa pýtali, či ma pustil partner, otec, brat. Niekedy mi to prišlo až smiešne pri predstave, že sa pýtam brata na požehnanie vycestovať. Aj taká je realita inde vo svete.
V Iráne boli prekvapení, prečo nemám manžela a či sa plánujem vydať. Pýtal sa na to skoro každý. Zároveň paradoxne mnoho ľudí nostalgicky spomínalo na časy, keď boli slobodnejšou krajinou a ženy mali viac príležitostí robiť za seba rozhodnutia. Dokonca aj ich muži im to priali – viac slobody aj osobnej autonómie.
Ak by si mala odporučiť jednu krajinu zo svojich ciest ženám, ktoré chcú vyraziť samy, ktorá by to bola a prečo práve ona?
Srí Lanka. Je bezpečná, rôznorodá, priateľská, s dobrou infraštruktúrou a milými domácimi. Výborne sa mi tam cestovalo.
Ako sa mení tvoj vzťah k cestovaniu samotnému? Je dnes pre teba dôležitejšie objavovať krajiny, ľudí alebo skôr samú seba?
Všetko naraz. Ono je to vlastne celé prepojené, ako jeden ekosystém — krajina, ľudia, jednotlivec. Ľudia formujú krajinu, v ktorej žijú (preferenciou väčšiny). Krajina formuje ľudí a tí sa vo vás zrkadlia a vy zase v nich.
Cítim sa byť súčasťou tohto sveta kdekoľvek.
Som človek, patrím na túto planétu ako všetci ostatní ľudia. Mám to privilégium a možnosť ju objavovať.
Cestovanie prehlbuje pocit spolupatričnosti a jednoty — sme jedna ľudská rasa. Jedni homo sapiens. Nič viac a nič menej.
Máš za sebou viacero ciest do rôznych kultúr. Je nejaké miesto alebo človek, ku ktorému sa v myšlienkach neustále vraciaš, aj keď si už dávno doma?
V oboch prípadoch je to pre mňa India (aj miesto, aj ľudia). V Indii som bola dvakrát. Raz v trojici a potom krátko sólo. Vynárajú sa mi vždy myšlienky na miesta aj konkrétnych ľudí. Teraz mi hneď hlavou prebehla spomienka z indického vlaku. Vracia sa mi často. Cestovali sme prvou triedou z Agry do Váránasí a nejako sa tam ocitol asi osemročný chlapec, ktorý nevedel chodiť a len sa plazil po zemi. Bol špinavý a ušká mal ohryzené.
Bol zjavne dieťa z ulice, ktoré sa nejako náhodou dostalo do vlaku. Stretli sa nám pohľady a on si ma skúmal, rovnako ako ja jeho. Každý z nás pre svoj vlastný, iný dôvod. Sedela vedľa mňa staršia miestna pani, ktorá keď ho zbadala, vytiahla z tašky noviny a začala ho nimi doslova trieskať po hlave a on sa odplazil preč. Bolo to dieťa a bola som súčasťou tej situácie. Hlavou mi išlo všeličo, napriek tomu som vtedy ostala ticho. Doteraz na to myslím.
Cestovateľská beseda so Zuzanou Matloňovou - "Aký bezpečný je svet, keď sa na cesty vyberie sama žena" sa koná v cestovateľskej klubovni Dobrodruh už túto nedeľu 21.12. o 18.00: https://www.facebook.com/events/1135422492005631
Aké najčastejšie mýty alebo predstavy majú ľudia o sólo cestovaní žien — a ktoré z nich by si najradšej raz a navždy vyvrátila?
Asi najväčším mýtom je, aby sa ženy vyhýbali „nebezpečným krajinám“. To sa potom pýtam: a to sú ktoré? Pre mnohých totiž stačí, že je to napríklad moslimská krajina a už tam vidia katastrofické scenáre.
Veď predtým, ako vycestujem, sa informujem. Nepôjdem tam, kde je vojna alebo do oblastí, ktoré nie sú bezpečné. Dnes už nie je problém si vyhľadať oficiálne zdroje a reálne vyhodnotiť, čo je pre mňa v poriadku a kam už nie.
A samozrejme, nejdem ani tam, kam intuitívne ísť nechcem, napriek tomu, že sú splnené všetky podmienky. Je dôležité to mať usporiadané vo vnútri, aby si človek výlet užil a nie sa stresoval.
Povedala by som to takto: keď vyrazí na cestu žena ako sólo cestovateľka, tak je fajn si racionálne vyhodnotiť bezpečnostnú situáciu a svoje skúsenosti. No a potom je to už len o schopnosti dôverovať sebe aj svetu.
Tvoj odkaz pre čitateľov Dobrodruha…
Prajem všetkým odvahu byť zvedaví, otvorení a vnímaví — ako na cestách po svete, tak aj doma.
- Cestovateľská beseda so Zuzanou Matloňovou - "Aký bezpečný je svet, keď sa na cesty vyberie sama žena" sa koná v cestovateľskej klubovni Dobrodruh už túto nedeľu 21.12. o 18.00: https://www.facebook.com/events/1135422492005631
