Jozef Krajňák. Cestovateľ, dobrodruh a autor mnohých článkov, známy svojimi dobrodružnými výpravami do odľahlých a extrémnych oblastí sveta. Navštívil viac ako 80 krajín, z čoho do mnohých podnikol z hľadiska dobrodružstva veľmi hodnotné cesty.
V roku 2020 podnikol výpravu na Sibír, kde navštívil dedinu Ojmiakon, považovanú za najchladnejšie trvalo obývané miesto na Zemi. Svoje skúsenosti z tejto expedície opísal v knihe "Stopom na najchladnejšie miesto na zemi".
Okrem toho navštívil aj krajiny ako Afganistan, kde sa zameral na spoznávanie miestnej kultúry a prírodných krás. Pred svojimi cestovateľskými aktivitami prešiel výraznou osobnou premenou, keď schudol približne 50 kilogramov, čo mu umožnilo realizovať svoje dobrodružné sny oveľa pohodlnejšie.
Jožo Krajňák tak inšpiruje mnohých nielen svojimi cestami ale aj prístupom k životu. Preto vznikol aj tento rozhovor...
Ahoj Jožo, kedy a za akých okolností si začal spoznávať svet?
Veľmi ma fascinoval nomádsky spôsob života. To, ako sa nomádi dokážu všade vynájsť a prispôsobiť sa rôznym podmienkam. Moja cesta k cestovaniu teda začala preskúmavaním alternatívnych možností cestovania a života na ceste.
Svoju prvú cestu v duchu Couchsurfingu, stopovania, lacného jedla na ulici a tisíc zážitkov za jeden deň som začal v roku 2011 a táto forma cestovania, aj keď pravdaže s mnohými obmenami, sa mi páči dodnes.
Keď sme už pritom lacnom jedle... Hneď na začiatku sa spýtam, Ako to bolo s tvojim chudnutím. Skutočne si dal dole niekoľko desiatok kilogramov hlavne kvôli cestovaniu?
Áno je to pravda. No nebolo to len o cestovaní. Začal som sa intenzívne zaujímať o fungovanie ľudského tela, výživu a veľmi ma zaujala aj živá strava a výsledky ktoré sľubovala. Preto som sa to rozhodol vyskúšať. Fascinovalo ma, že človeka na živej strave zaistí na pár dní aj obyčajné jablko + má stále veľa energie, čisté myšlienky, a teda plynula s toho veľká sloboda. Skutočne tomu tak bolo. Schudnutie bol teda skôr vedľajší efekt toho "experimentu", no samozrejme blahodárny, keďže som pred tým iné ako XX veľkosti nenosil. Schudol som teda paradoxne presne po tom, čo som svoj boj s tukom vzdal a svoj zámer nasmeroval na to, ako z tela dostať maximum.
Koľko si teda schudol a za ako dlho?
Približne 50 kíl. Prvých 20-30 kíl zmenou stravy na vegetariánsku a nejedenie po 18:00. To trvalo približne rok. Zvyšok na živej strave, v horizonte pár týždňov. Prvý týždeň som mal post. A potom som nabehol na živú stravu.
Čo to znamená živú stravu?
Že konzumuješ len surovú, chemicky a tepelne nespracovanú stravu. Surovú zeleninu, šaláty, žiadne mäso.
Týmto budeš mnohých určite motivovať. Poďme však k cestovaniu. Vyrážaš do sveta na dlhšie alebo skôr na kratšie výlety do dvoch týždňov?
Pre mňa je optimálnych šesť až osem týždňov. Kedysi som cestoval aj výrazne dlhšie, ale nemá to význam. Rád si užívam práve tie zmeny a emócie, ktoré s cestovaním prichádzajú, a po pár mesiacoch je už aj ten najkrajší vodopád, výhľad či námestie „len tým ďalším v poradí“.
Dva týždne sú zase veľmi málo, pretože týždeň obvykle trvá len naladiť sa na poriadny „punk“, prestať vymieňať peniaze za komfort a skrátka dostať sa z dovolenkového módu.
Umožňuje ti tvoje povolanie cestovať?
Áno, ale musel som si to takto poskladať. Pracujem v zahraničí na voľnej nohe a každá moja cesta prakticky znamená ukončiť zákazku, obvykle bez istoty ďalšej spolupráce. Moja profesia mi tú flexibilitu však umožňuje.
Vyskúšal som si aj digitálne nomádstvo, čo mi však nevyhovovalo, hlavne preto, že destinácie, ktoré navštevujem, obvykle nie sú na prácu vhodné.
Cesty si financuješ sám alebo máš aj návratnosť toho, čo do cesty finančne vložíš?
Cesty si financujem výhradne sám a návratnosťou sú zážitky, skúsenosti a sloboda. Nikdy som nemal sponzora. Asi by to bolo výhodné, ale možno aj čiastočne obmedzujúce. Cestujem lowcoast a aj keď už teraz to vyslovene robiť nemusím, stále ma teší, ak ma vie nová destinácia vnútorne obohatiť bez zbytočného rozhadzovania.
Píšem aj blog, ktorý sa zameriava na dobrodružné cestovanie do zaujímavých destinácií, ako Balúčistan, Afganistan či ruský Ojmiakon. Blog www.nakrajsveta.sk píšem ako hobby projekt a teší ma, ak viem niekomu na jeho ceste pomôcť.
Svoj cieľ si vyberáš podľa toho kde je lacná letenka alebo si vyberieš cieľ a potom zháňaš letenku?
Niekedy dávno to tak bolo, lebo som chcel ísť „všade“, a tak som pri lacnej možnosti vycestovať nikdy neváhal. Po čase sa však moje priority zmenili a sústredím sa len na zaujímavé destinácie, kde si vždy vyberám tú dobrodružnejšiu alternatívu cesty, nech je na čo spomínať.
Ako si efektívne hľadať extrémne lacné letenky? Ktoré nástroje a aplikácie používaš na ich sledovanie?
Úprimne, snažím sa lietaniu vyhnúť. Samozrejme, šetrí to čas, ale ak by som mohol rozhodnúť, najradšej by som zrušil všetky lietadlá a vrátil sa do dôb, keď byť ďaleko od domova bolo skutočným dobrodružstvom. Na svojich cestách sa teda snažím cestovať v tomto duchu.
Pravdaže, lietadlám sa nedá úplne vyhnúť, a keďže vediem aj „normálny“ život, nielen ten cestovateľský, nebolo by to ani rozumné. Preto na hľadanie leteniek používam starú klasiku – Google Flights, Skyscanner a rôzne aplikácie populárnych leteckých spoločností. Ak treba, cez VPN alebo aspoň v inkognito režime.
Čo sa týka šetrenia nákladov, myslím, že pri cestovaní je to úplne rovnaké ako pri normálnom živote. Šetriť a rozumne míňať sa dá napríklad tak, že odstránime rôznych prostredníkov, ktorých služby a komfort často vôbec nepotrebujeme.
Pri svojich cestách využívaš aj nejake platformy na možnosť bezplatného ubytovania? Napríklad couchsurfing a podobne…
Áno. Couchsurfing bol pre mňa kedysi absolútnym základom cestovania. Dnes je to trochu inak, najmä preto, že destinácie, ktoré posledné roky navštevujem, sú málokedy domovom aktívnych Couchsurferov. Je to pravdaže škoda, ale o to viac si človek váži, ak niekoho aktívneho stretne.
Cez Couchsurfing som sa napríklad dostal do Afganistanu tesne po tom, čo ho prevzal Taliban. Keďže som tam predtým nebol, nikoho som tam nepoznal a v médiách ani na internete nebolo slova o tom, že by tam bolo vtedy možné cestovať.
Dnes je pravdaže situácia úplne iná – Afganistan je už „bežná“ destinácia, no vtedy to boli práve ľudia na takýchto sieťach, ktorí mi podali dôležité informácie, napriek tomu, že som u nich kvôli ich bezpečiu nemohol prespať.
Zaujala ma tvoja cesta do zimného Ruska, ktorú si absolvoval niekoľko rokov dozadu. Ako by si opísal Rusov ako bežných ľudí?
Rusi a iní obyvatelia Ruska sú vo všeobecnosti veľmi pohostinní a nápomocní ľudia. Máme s nimi veľa spoločného a osobne nepoznám žiadneho cestovateľa, ktorý bol po vlastnej osi v Rusku a tvrdil by niečo iné.
Cítil si už vtedy v povetrí, že niečo sa môže udiať?
Ak myslíš vojnu, tak vtedy nie, no o dva roky neskôr, teda v roku 2022, áno. Cestoval som vtedy po odľahlých severných regiónoch európskej časti Ruska a vrátil sa len pár dní predtým, než to začalo.
Vtedy mali miestni obyvatelia rôzne politické názory a bolo to dosť cítiť. Dnes si myslím, že sú viac jednotní.
Odhliadnuc od súčasnej politiky, ktoré miesta z tvojej zimnej cesty Ruskom ti zostali najviac v pamäti a prečo…
Jednoznačne Jakutsk. Také mesto nie je nikde na svete – raj každého dobrodruha. V podobnom duchu sú však zaujímavé aj miesta ako opustené mestá v okolí Vorkuty, ľadové kráľovstvo Salekhard, raj polárnej žiary Murmansk a, samozrejme, klenotom je v každom ročnom období aj jazero Bajkal.
O týchto extrémne studených miestach som nedávno vydal aj knihu, ktorú je možné v kníhkupectvách nájsť pod názvom Stopom na najchladnejšie miesto na Zemi. Ako už názov hovorí, opisujem v nej svoju sólo cestu stopom – detailne od zamrznutého jazera Bajkal, cez Jakutsk až do Ojmiakonu.
Kedy si bol v Rusku naposledy a kedy myslíš, že sa tam opäť začne turisticky cestovať?
V Rusku som bol naposledy v lete minulého roka svojím autom. S priateľkou sme sa vybrali navštíviť Čečensko a Dagestan.
Rusi začali opäť vydávať elektronické víza, ktoré sú síce len na dva týždne, ale zdá sa, že plnia svoj účel, pretože Rusko aktuálne navštevuje množstvo ľudí.
Čo si okrem klasickej cestovateľskej výbavy balíš do ruksaka?
Absolútne vždy so sebou beriem malú karimatku a tenkú vložku do spacáka. Túto výbavu používam na prespávanie na letisku, vo vlakoch a podobne. Váži to dokopy 300 gramov, ale veľmi to uľahčí cestovanie, pretože umožňuje spanie prakticky kdekoľvek, kde je teplo.
V prípade, že je zima, stačí sa dobre obliecť a využívať ako izoláciu čokoľvek, čo je dostupné. Ak však viem, že budem spať mimo postele aj niekoľko dní, pravdaže si beriem spacák. Vyššie uvedená možnosť je len núdzové riešenie, ktoré mám stále v ruksaku.
Prečo si sa rozhodol cestovať do nebezpečných krajín?
Všetky zaujímavé miesta na svete nie je možné počas jedného života navštíviť, a tak sa sústredím na tie, ktoré majú zmysel.
Pojem „nebezpečné krajiny“ je totiž len názov, ktorý sme im dali. Ak vynecháme aktívne vojenské zóny, väčšinou nám ostanú krajiny, ktoré zažili vojnu, alebo je tam zlá ekonomická situácia či nehostinné prírodné podmienky.
V takýchto krajinách však tiež žijú ľudia, často sa snažiaci žiť život tak, ako ho poznáme. A práve to, ako sa dokázali prispôsobiť daným podmienkam, je veľmi zaujímavé a mimoriadne obohacujúce.
Po návšteve takýchto miest sa už cesta naspäť ku „klasickému cestovaniu“ hľadá ťažko.
Cestuješ sám, či s niekym? Aké su výhody jedného alebo druhého?
Podľa toho, kam idem. Ak cestujem niekam, kde neviem celkom predpokladať, čo sa bude diať, tak radšej sám. Na ceste sa však rád stretávam s ľuďmi, a tak som málokedy vyslovene sám. Prakticky stále som obklopený hlavne miestnymi ľuďmi, čo je veľmi obohacujúce.
Nie všade však chodím sám. Na miesta, kde sa skôr oddychuje alebo kam som už cestoval a viem, čo očakávať, beriem aj priateľku alebo kamarátov.
Na cestovaní v skupine mi však vadí, že sa neviem až tak ponoriť do miestnej krajiny a kultúry, nedokážem tam splynúť. Obzvlášť ak cestujem s krajanmi, vytvárame si vlastný malý svet v tom veľkom a nesieme si veľa z domu, pričom na okolie nazeráme cez istý hľadáčik stereotypov. Je to síce často zábavnejšie, ale stále mi príde obohacujúcejšie sólo cestovanie a trávenie času s miestnymi.
Chápem. Chceš načerpať inú energiu...
Áno. Mám rád Slovensko, veľmi, ale pri cestovaní chcem na chvíľu zabudnúť na bryndzové halušky či legendárne hlášky, ktorým rozumie len Slovák, a na chvíľu sa vcítiť do kože miestnych ľudí, aby som vnímal miesto také, aké skutočne je.
To mi umožnilo len sólo cestovanie, prípadne cestovanie v skupine náhodne stretnutých ľudí.
Tvoj odkaz pre Čitateľov Dobrodruha...
Teší ma, že takýto cestovateľský portál na Slovensku existuje. Má históriu, dobré meno a združuje skvelých ľudí. Aj mne pomohol v začiatkoch cestovania nájsť parťákov na cesty a motivoval ma k založeniu môjho blogu.
A môj odkaz – žite mimo komfortnej zóny. Dobrodružstvo znamená nebáť sa ísť za zaužívané stereotypy. Aj malý víkendový výlet po Slovensku môže byť zaujímavý, ak ho obohatíme rovnakou zvedavosťou, s akou sa vydávame do sveta.
