Mŕtvola v hradnej studni. Zločin! V stredoveku, po dobytí hradu, nič neobvyklé, ale na začiatku 21. storočia? No dobre, tak si to objasnime. Nešlo ani tak o mŕtvolu, skôr o kostrový nález. Bol v hradnej studni, ale viac ako sto rokov nepoužívanej. Išlo o zločin. Možno áno, možno nie. Stalo sa to na hrade Špilberk v Brne.
Podľa archívneho výskumu v roku 1832 odsúdil súd murárskeho učňa Johanna Radnera z rakúskeho Niederneukirchen-u na doživotné väzenie v ťažkom žalári. O rok neskôr pri výkone trestu vykonával nútené práce pri hĺbení hradnej studni. Zrútil sa do nej. Bezduché telo vytiahli jeho spoluväzni. Možno nebol prvý, určite nebol posledný mŕtvy v studni.
Kostrový nález zo začiatku tohto rozprávania prezrádza, že išlo o muža vo veku 20 až 24 rokov, 175 cm vysokého, so zdravým chrupom a podľa zbytkov oblečenia asi vojaka. Ten zomrel v studni niekedy medzi rokmi 1870 až 1880. Našli ho v roku 1991 v hĺbke 110 metrov a viac už toho známeho o ňom nie je.
Hrad v meste
Cestičky ako rozhádzané špagety na svahu kopca. Kľukatia sa popod hrad v zdanlivej nezmyselnosti zle postaveného labyrintu. V rozpore so všetkou nelogičnosťou vytvárajú dokonalý priestor parku s očarujúcimi výhľadmi na mesto. Ako pomaly prchajúcu vôňu parfumu je tu možné cítiť ducha rakúskej monarchie. Niečo medzi rakúskym pünktlich (dotiahnutým k precíznosti po všetkých stránkach) a moravským pohodovým zdielaním životného priestoru. Všetko doplnené o súčasné výtvarné diela, pestrofarebné preliezky detského ihriska, zákutia pre tých, ktorých intímny priestor znamená „celý svet pre dvoch“. Všetky cesty vedú k hradu.
Gustav Meyring v svojom románe Golem použil slovné spojenie mučivo jednotvárne. To vystihuje pohľad na hrad. Zdanlivo fádny, príliš kompaktný, akoby do tvaru kvádra vytesaný, predsa však zaujímavý. Hrad, pevnosť, ťažký žalár, miesto popráv, väzenie ešte aj na začiatku 2. svetovej vojny. Všetko má korene v 13. storočí. Z gotického hradu vo vlastníctve českých kráľov a z pôsobiska moravských kniežat sa v polovici 17. storočia stal modernou barokovou pevnosťou. O sto rokov neskôr obsadil prvenstvo spolu s mestom Brnom v rebríčku najlepšie opevnených moravských miest. Jeho súčasťou už boli legendárne, studené, hlboké, trochu vlhké, klaustrofóbiu spôsobujúce, až strašidelné, temné kasematy, čiže kazematy, podzemné priestory, niekedy takmer diery, ktoré slúžili ako väzenie.
Väzenie, milé ako nôž na krku
Ak by Dumas svoju pevnosť If nenašiel pri francúzskom pobreží, ak by Američania nemali svoj Alcatraz v zálive pri San Franciscu, pokojne by mohli siahnuť po Špilberku v Brne. Pevnosť, kasárne, väznica, všetko zriadené na rozkaz cisára Jozefa II., v rámci reformy rakúskeho väzenstva v roku 1783, ako multifunkčné zariadenie. Mimochodom ostatné reformy Jozefa II. (napríklad Tolerančný patent, čiže náboženská sloboda pre katolícke, protestantské, pravoslávne náboženstvá, zrušenie nevoľníctva, zdanenie šľachty, územná reforma ...) sú omnoho známejšie a vyniesli mu titul osvieteného reformátora. Špilberk sa na väzenie premenil vďaka napoleónskemu vpádu do strednej Európy. Na jeseň roku 1809 francúzska armáda zničila niektoré dôležité časti opevnenia a potom už nadobro opustila okupované Brno. Nemecká armáda, v úlohe okupanta v Protektoráte Čechy a Morava, vykonala na hrade v priebehu rokov 1939 až 1941 rozsiahle stavebné úpravy. Cieľ bol takmer romantický. Vybudovať vzorové kasárne v duchu veľkonemeckej ideológie. Československá armáda opustila pevnosť Špilberk v roku 1959 a o rok neskôr sa hrad stal sídlom Múzea mesta Brno.
Väzenské priestory hradu doposiaľ vyzerajú nevľúdne. Iné by sa od nich dalo asi ťažko čakať, ale aj tak ma prekvapili niektoré stavebné úpravy v podzemí. Asi s cieľom čo najviac prinavrátiť priestoru pôvodné členenie, dobudovali v ňom tehlové priečky. Nie, že by to bol veľký problém, len to pôsobí príliš nepôvodne. Možno som mal dvanásť – trinásť rokov, keď som tam bol po prvý krát. Málo si z tej návštevy pamätám, ale v pamäti mi uviazol obraz dreveného rebríka a zo stropu kvapkajúca voda. Väzňa uviazali na rebrík a voda mu kvapkala na hlavu. Údajne sa niektorí z toho zbláznili. A istému počtu väzňov tento spôsob mučenia nemal spôsobiť žiadnu újmu. Dnes túto expozíciu vymenili zaujímavejšie scény s figurínami.
O (ne)múzeu
To nemúzeum ma napadlo okamžite, ako sme začali prechádzať hradné expozície. Sú tak trochu co dům dal. Expozícia väzenstva nie je zlá. Len nesmieme ostrým zrakom sledovať extrémne čistučké, blýskavo nalakované, novučičké drevené dvere na celách. Hladučké až sterilne čisté biele steny, rušia len o máličko menej. Potom sa môžeme sústrediť na príbehy z ciel. Lenže čítať trochu obsiahle texty o väzenstve a väzňoch od 18. storočia do roku 1940 sa ani mne príliš nechcelo.
Maškrtkou pre mňa bola nová stála expozícia výtvarného umenia Od moderny po súčasnosť. Nie, že by som padal do vytrženia z každého exponátu. Niektoré na mňa pôsobili tak, ako to vôbec nemám rád (napríklad montérky v kombinácia s nadrobenou maltou, alebo hmlovo-hmlové nerozumiem čo v štvorcovom ráme), ale bolo dosť, ktoré potešili. V kombinácii s dočasnou Kállayou výstavou fotografií Itálie, sa na nič nesťažujem!
Vysoký standard bytové kultury zajišťovaly renomované brněnské nábytkové firmy. K nejprogresivnějším a největším patřily Spojené uměleckoprůmyslové závody. Výrobky nesoucí značku UP se staly synonymem kvality a dobrého vkusu. Avantgardní objekty, jejich interiéry i vnitřní zařízení přispěly velkou měrou k tomu, že se z Brna ve sledovaném období stalo moderní velkoměsto, které svou myšlenkovou a výtvarnou hodnotou patří k ohniskům nejen československé, ale i evropské moderní architektury. S odstupem času dnes vnímáme nejen architekturu, ale celou kulturu Brna mezi válkami jako jedno z nejplodnějších období v historickém vývoji města. Týmto vyjadrením je popísaná jedna časť stálej expozície O nové Brno (Brněnská architektura 1919 – 1939). Keď si predstavíte, že toto vyjadrenie sa týka aj vily Tugendhat, tak sa môžete tešiť na zopár miestností s malým, ale veľmi kvalitným výberom exponátov. Dobré, naozaj dobré, také svetácko-prvorepublikové.
A ostatné? V pohode.
