Blatné, kostol za hradbami

Viem, že tá brána ja baroková. Rozumiem tomu, že práve preto je samá vlna, mäkkosť, oblosť, poddajnosť, cukrovosť až sladkosť ako z rozprávky. Zo všetkého najviac mám však pocit, že ju sem preniesli z mexického westernu. Priamo do dedinky pri Trnave. Brána, čo do obce Blatné, možno nepatrí. Je to len môj pocit. Tá brána tam patrí. Súladí s kostolom aj opevnením. Dopĺňa ho tak, ako módne stavebné trendy dopĺňali staršie stavby. Ale pocit, je pocit a ja sa ho neviem zbaviť. Je taká mexická a ak nie mexická, tak aspoň španielska. Viac južanská, plná slnka, zvuku gitár španielok, kastanetov ako slovenských huslí, či plechových dychových nástrojov. V tej oblosti, opatrnej klenutosti, neveľkej výške, chýbajú už len dvere z drevených dosák, biela farba, šedožlto piesková púšť a je to tu! Unavené mulice, panvice s fazuľou a široké sombréra. Slovenský vidiek vie prekvapiť. Zábavným spôsobom.

Z histórie kostola

Poznámka na úvod. Kostol v Blatnom bol zapísaný medzi národné kultúrne pamiatky 7. februára 2020. V roku 1967 o ňom uvádza Súpis pamiatok na Slovensku: „pôvodne gotický, spomínaný v roku 1390 a 1397. R. 1561 sa uvádza ako renovovaný. Barokovo obnovený a ohradený v 18. storočí...Okolo kostola barok. Oplotenie so vstupnou bránou, členenou výklenkom s plastikou P. Márie a barok. Sochami anjelikov.[1]“ O kostole niečo už vieme. O opevnení, teda o múre, sa toho veľa nedozvieme ani v Ústrednom zozname pamiatkového fondu. Andrea Bunčeková v návrhu na vyhlásenie veci za pamiatku konštatuje: „Ohradný múr s bránou je nepravidelného pôdorysu, s bránou orientovanou na západ. V súčasnosti je múr neúplný, jeho rozsah siaha od severozápadnej časti s garážou, pokračuje v západnej časti s bránou, ďalej ohraničuje areál kostola z južnej strany, kde je k nemu pristavaná lurdská kaplnka...“ Vznik, staviteľ, pôvodná podoba, všetko neznáme. Môžeme dedukovať. V roku 1561 prebehla renovácia pôvodne gotického kostola spomínaného v roku 1390. Palatín Štefan Illésházy dovolil chorvátskym emigrantom, utekajúcim pred expandujúcou Osmanskou ríšou, usídliť sa v Blatnom.

Skúsme teda dedukovať. Chorváti utekajúci pred neprívetivou náručou tureckého vojska prichádzajú do dediny, ktorej možno jedinou pevnou stavbou je kostol. Hoci aj ten vznikol pravdepodobne ako drevená stavba a až v tom 14. storočí ho premurovali na kamennú stavbu. Vo vhodnej polohe na obranu, na kopčeku uprostred dediny, ho Chorváti znalí bojachtivosti  Turkov, obkolesia múrom, aby sa mali kde brániť. Vcelku logické. V 18. storočí obyvatelia dedinky kostol modernizujú, barokovo ho prestavujú, pôvodne bojové opevnenia esteticky upravia, zbavia strieľní, obohatia o výstavnú bránu. Možno áno, možno nie. Len podrobný pamiatkový výskum by ukázal, či to tak mohlo byť, či nie. V podstate to nevadí, nebohí obyvatelia dedinky Saar (tak znie pôvodný názov Blatného) nám už nič neprezradia.

Sv. Vojtech od susedov

Sv. Vojtech bol patrónom prvého kostola (gotického) a ostal patrónom kostola do dnešných dní. Nie je to žiadna samozrejmosť. Patrocíniá sa občas striedali ako stránky v knihe.

Prečo Vojtech od susedov? Pretože Vojto je významný český biskup a mučeník. Pochádzal z rodu Slávnikovcov, narodil sa okolo roku 956, skôr ako dosiahol vek tridsať rokov, stal sa pražským biskupom. Pravdepodobne nebol ľahkou povahou. Pre problémy v cirkevnej praxi a politické motanice odišiel do Ríma. Ján XV. ho poslal späť do Čiech. V Břevnově založil (r.993) kláštor a po vyvraždení Slavníkovského rodu odišiel z Čiech.

„Roku 997 se vydal do Gdaňska a dál do pobaltských končin, k pohanskému kmeni Prusů, prý pravděpdobně do míst, v nichž sa nachází dnešní Královec. V témže roce byl zabit. Legendy nám skýtají nejrůznější svědectví. Údajně byl varován, protože jej místní kmeny pokládali za zvěda, leč Vojtěch nedbal. Podlej iné verze vstoupil do posvátného háje a žádal o vstup do města zvaného Cholinum. Tak či onak jej svázali, zamordovali kopím, rozčvtvrtili, hlavu narazili na kůl. Kněz, či muž jménem Sikko jej údajně probodl oštěpem a dobil jej sedmi bodnými ranami.“[2]

To bol viac menej koniec jedného slávneho Čecha. Alebo ako povedal o pár sto rokov neskôr, z môjho pohľadu ešte slávnejší Čech: Úloha osobnosti v dějinách sestává prakticky z ochoty dotyčné osobnosti zemřít nebo nechat se zabít, dříve než stačila odvolat.[3]

Blatné dnes

Pekný kostolík. Žiarivo žltý, obnovený, vyčistený, maják nad cestou vedúcou k diaľnici na Bratislavu. Keď jedného dňa zistíte, že pozrieť si naše opevnené kostoly môže byť zaujímavý úlet, tento určite nevynechajte.