BANGLADÉŠ - chudobný a predsa veľmi bohatý

Čo sa Vám vyjaví, keď sa povie Bangladéš? Opísať ho ako chudobnú krajinu je síce výstižné ale nijako definujúce. Mnoho ľudí si myslí, že veľká chudoba sa automaticky spája s nebezpečenstvom. Svet mi na cestách ukazuje, že je to skôr naša mentálna stigma ako matematická úmera.

Áno, Bangladéš je jednou z najchudobnejších a zároveň najľudnatejších krajín na svete. HDP na obyvateľa na rok nepresahuje 2000 dolárov. Len pre porovnanie u nás je to cca 20 000 dolárov. Podobne je to aj s ľudnatosťou. Na území veľkom asi ako 3 rozlohy nášho Slovenska žije cca 170 miliónov Bangladéšanov. A je to cítiť na každom kroku, hlavne vo väčších mestách, ktorých centrá pripomínajú včelí úľ.

Napriek tesnému spolunažívaniu a všadeprítomnej chudobe je však Bangladéš bezpečná a srdečná krajina. Niektorí ho prirovnávajú k susednej Indii, ale s Indiou toho po pravde až toľko spoločného nemá. Väčšina obyvateľstva je moslimská a teda kultúrny kontext tu má úplne iný ráz ako v hinduistickej Indii.

DhÁka – brána do Bangladéša

Moju cestu som začala v hlavnom meste. Snáď sa nikto neurazí ak toto mesto nazvem mestom ultimátneho chaosu. Je prepchaté farebnými rikšami, vytrubujúcimi tuk tukmi a prašnými cestami, ktoré sú pre mňa nežnou pripomienkou toho ako je doma vlastne komfortne:). A zároveň druhým dychom a bez mučenia priznávam, že chaos mám rada rovnako ako dobre zmanažovaný poriadok.

Ubytovávam sa na hotelovej izbe a hneď vyrážam do ulíc Dháky. Rikšári pred hotelom nevedia po anglicky, mnohí sú negramotní, a popísané lístočky z hotela s inštrukciami kam ma majú odviesť a koľko som ochotná za cestu zaplatiť sú celkom zbytočné. Podobne to je aj s kúpou lístku na loď na presun do ďalšieho mesta na mojej ceste. Adresa, na ktorej mala sídliť národná dopravná spoločnosť bola neplatná. Ak by mi nepomohol miestny pán, ktorý so mnou tri hodiny blúdil po meste, snáď by som to jedno okienko s predajom lodných lístkov v hlavnom meste ani nenašla. Ja som kúpila lístok a on meškal tri hodiny do práce. Zase ma premkla tá tichá vďaka za organizáciu celej slovenskej dopravnej infraštruktúry.

Keď vyrážam na cesty a vidím, že som schopná zbaliť sa do jedného batoha, tak si ticho hovorím: Všetko, čo potrebujem nosím predsa v sebe. Platí to väčšinou do momentu, kým nenatrafím na prvého pavúka, prípadne náhodného švába v hotelovej izbe. To poklady vnútorného sveta odkladám a už iba zľahka panikárim. Hmyz ma vie vyviesť z rovnováhy, Bangladéš v tomto nebol iný. Po návrate na hotel tam nachádzam jedného nechceného spolubývajúceho, ktorý sa tvári nie ako votrelec ale skôr ako dlhoročný legálny rezident. Pištím ako správna slovenská folkloristka, on ma ignoruje a vôbec sa neráči pohnúť. Nakoniec sa odhodlám, zoskakujem z postele kam som sa dostala rýchlosťou “stovka pod desať” a vyhrávam svoje game of thrones. V noci ale nemôžem zaspať, lebo tieto malé mršky sú síce neškodné ale zato veľmi rodinne založené typy. Som si istá, že v tej izbe nie som sama. Áno, aj toto sú úskalia cestovateľského života.

Všetky cesty vedú do Ríma a všetky rieky do Bangladéša

Bangladéš je riečna krajina a skoro všade sa presúva loďou. Domáci sú obojživelníci a svoje príbytky majú tak na súši ako aj na vode. Voda je prirodzená súčasť života každého Bangladéšana. Krajina je popretkávaná riekami a vodnými kanálmi, hlavne v oblasti úrodnej Bengálskej nížiny, kde veľkú časť územia tvoria delty Gangy a Brahmaputry.

A poviem vám, cesta bola vždy väčším zážitkom ako cieľ.

Na lodi som bola každý krát jediná turistka (súdiac podľa výzoru), čo zo mňa vytváralo stredobod pozornosti miestnych. Plavby medzi veľkými mestami sú dlhé, od 7 do 15 hodín, ale ubiehajú veľmi rýchlo. Mojou stálou spoločnosťou boli náhodní spolucestovatelia, ktorí sa na pár minút alebo aj hodín vďačne pristavili, aby sa porozprávali. Ak máte šťastie dostanete sa aj na vyše 100 ročné britské parníky, tzv. rockets (je to pojmový paradox, tie stroje by sa mali premenovať na snail machines), ktoré tu ešte premávajú a sú pripomienkou britských koloniálnych čias. Mojím riečnym highligtom bolo, keď kapitán poslal niekoho zo svojej posádky, že ma pozýva na čaj hore do riaditeľne /tam kde je kormidlo/:). Čakalo ma tam päť párov zvedavých námorníckych očí, ktorí chceli vedieť úplne všetko. :-}

Cesty autobusom boli podobne zábavné. Doteraz netuším ako funguje organizácia dopravy. Keď som sa niekde potrebovala dostať, tak som na stanici (podľa vzoru domácich) vykrikovala názov svojej destinácie, niečo ako princíp centrálneho trhoviska. Vždy ma niekto odchytil a posadil do správneho spoja. Dostala som sa vždy, všade, bez problémov a načas. Aj keď čas v Bangladéši je veľmi abstraktná veličina.

Bagerhat a kalašnikov

Tuk tukom sa presúvam z autobusovej stanice Bagerhatu, ktorá je mojou medzizastávkoou na ceste do do Barisalu. Chcem navštíviť kolísku islamu Bangladéša – mešitu Shait Gumbad. Na konci jazdy tuk tukom mi náš vodič oznamuje, že mi vracia polku ťažko zjednanej sumy za jazdu. Cenu môjho dopredu zjednaného jazdného mi počas cesty doťukli miestni, ktorí so mnou cestovali, a ktorým sa cena mojej jazdy zdala príliš drahá. Toľko do tuk tukára dobiedzali, až to prinieslo ešte extra pár centovú zľavu. Tí, ktorí ma poznajú, vedia. Milujem ázijské zjednávanie cien. Nejde o tie ušetrené peniaze, ale skôr o hru, ktorá sa končí rovnováhou a obojstrannou spokojnosťou.

Akonáhle vystúpim z tuku tuku, pribieha ku mne muž so samopalom a už ma vedie k pokladni do komplexu. Skoro na mňa priskočilo, ale gentleman so zbraňou vyzerá nemilitantne, tak aj ja trochu pookrejem.

Ako všade v Bangladéši, som tu široko ďaleko jediný turista. Príslušník armády a môj dočasný osobný bodyguard sa tvári akoby bol Bangladéš v bezprostrednej vojnovej pohotovosti s Pakistanom a po celom komplexe ma sprevádza, samozrejme s tým kalachom v ruke (úprimne, neviem, čo to bola za zbraň, v tom sa chvalabohu nemusím vyznať). Nedovolí mi zložiť ani môj veľký batoh, pretože sa nezmestí do úschovných skriniek.

Čaká na mňa pred dverami, keď idem na toaletu, reguluje miestnych, ktorí sa chcú so mnou odfotiť, vysvetľuje, že deti sa ma dotýkajú, lebo chcú vedieť aká je biela koža na dotyk. Dotýkam sa ich späť a je v tom cítiť oná vzájomnosť cudzincov, ktorých ale spája spoločný pocit neskrývanej zvedavosti.

Po dokončení prehliadky mi v strede prašnej cesty pred komplexom zastavuje autobus do mojej ďalšej destinácie. V autobuse sa miestni rozostúpia ako pred nejakou bielou ikonou a v prepchatom priestore ma púšťajú sadnúť si. Je to celé úsmevné ale isto nie nepríjemné. Bangladéš je pre mňa v tomto ohľade jeden veľký paradox.

Bohatstvo tejto krajiny nie je v luxuse pamiatok, ubytovania alebo nedajbože dopravných prostriedkoch, je v každodenných zážitkoch a stretnutiach s náhodnými zvedavými domácimi. Turizmus tu neexistuje, hlavným bodom pozornosti ste vy sami.

Jednou z vecí, na ktoré som sa najviac tešila boli bengálske tigre vo voľnej prírode. Šance, že jedného uvidíte sú malé, ale nie mizivé. Vyrazili sme skoro ráno loďkou pre cca 15 ľudí, na ktorej som bola sama s kapitánom, ktorý vedel po anglicky len tri slová: “I want tip“. Čo vám poviem, predurčovalo nás to k celodennej tichej domácnosti.

Mongla, alebo ako som stopovala tigra

Keď sme dorazili na miesto odkiaľ sme pešo vyrazili pozorovať tigre, tak mi prišlo trochu nevoľno. Pridelili mi ochrancu – staršieho pána, ktorý mohol mať tak 60 a myslím, že približne rovnaká bola aj výška jeho dioptrií. Oči som mu pod hrubým sklom temer nevidela. Vyberal si z arzenálu starých pušiek, ktoré nás mali ochrániť pri prípadnom útoku džungľovej šelmy. Stopovanie tigra nie je žiadne africké safari na džípe, idete peši po drevených lavičkách bahnitého mangrovníkového pralesa a kde tu natrafíte na čerstvé tigrie stopy v bahne. Keď som však videla to defenzívne strelné príslušenstvo nášho dvojčlenného komanda v kombinácii s nie práve orlím zrakom môjho ochrancu tak som dúfala, že v tom pralese nestretneme ani opicu.

Duchovných mám rada

Ak je niečo, čo ma na Ázii fascinuje, je to spiritualita „východu“. Islam, hinduizmus, budhizmus... Rada z diaľky pozorujem pokojných budhistických mníchov, hinduistických duchovných, islamských imámov. Možno preto, lebo sú iní a istým spôsobom exotickí – odpusťte mi to zvláštne adjektívum, prosím, neviem to vyjadriť inak.

Islamskí duchovní neboli výnimkou ani v Bangaldéši. Mala som ich v periférnom hľadáčiku, keď boli v mešite alebo kráčali po ulici, alebo sa plavili po vode. V tejto krajine sa Vám stane čokoľvek, nečakane a kdekoľvek. Jedno popoludnie, keď som bola na loďke a plavila sa deltou, myslím, že Brahmaputry, na moju loďku (samozrejme s kapitánom, zasa až taký cestovateľský solitaire nie som) prekvapivo preskočilo 5 islamských duchovných, ktorí sa proste plavili okolo, videli biele dievča a tak si povedali, že sa pozrú na zúbok mojej svetonázorovej náboženskej filozofii. Niečo si vydiskutovali s kapitánom, ktorí sa ma slušne opýtal, či páni môžu vstúpiť na palubu. Rýchlo preskočili zo svojej loďky na moju, sadli si okolo mňa a zaujímalo ich jediné - spoločnou diskusiou prísť na odpovede spirituálnych otázok, ako napr. či bol Ježiš poslom Alaha, ako to vnímam a ako to s tým kresťanstvom vlastne je. Otázky tohto typu ma presahujú, v prípadoch ako tento sa len slušne usmejem a poviem: It is whichever way you wish to see it, my friend.

Ako to s tou chudobou vlastne je?

Je jej veľa a je všade. Indická chudoba popri nej pôsobí ako bohatšia príbuzná. Nikto si ju dobrovoľne nevyberá, ale veľa možností nie je a žiť sa musí. Narodíte sa do nej a zdedíte ju tak ako ju vaši rodičia zdedili pred vami, po čase sa v nej usídlite, a potom ju v dobrej viere posuniete ďalej. Generačná chudoba. Vidíte ju v každom dieťati s potenciálom, ktorý nedostal šancu k naplneniu svojho talentu. Je to súčasť miestnej reality.

Bangladéš nie je krajina ohurujúcej architektúry, gastronómie a galérií. Nie je bohatá na senzácie pop kultúry, ani na fancy infraštruktúru, ale je neskutočná na zážitky.

Je to krajina, kde obyčajnosť každodenného života dostáva úplne inú hodnotu. Zračí sa v spokojných a usmievavých tvárach domácich a v plachých, zvedavých pohľadoch detí. A o tom to celé je, uvedomiť si hodnotu momentu vtedy, keď sa práve deje.

Ako keď vidíte zapadajúce slnko, ktoré sa dotýka hladiny rieky; deti veselo sa hrajúce s motúzom; alebo ľudí, ktorí vám síce nerozumejú, no kývajú vám na rozlúčku ako keby ste boli priatelia. Ľudia, zážitky a otvorenosť životu, v jeho najzákladnejšej forme, to všetko tvorí mozaiku tejto krajiny.

Malé prejavy ľudskosti a srdečnosti, ktoré zmenia dynamiku vášho dňa. Bangladéš sa oplatí navštíviť a zažiť ho taký aký je: priateľský, srdečný, zvedavý, farebný, miestami prekvapivý a áno, aj veľmi chudobný. Ale práve Bangladéš mi ukázal, že aj najväčšia chudoba sa dá žiť dôstojne ak ju vnímame a priznáme, no zároveň sa nad ňu vieme povzniesť.  

Instagram: Zuzana Matlonova (@zuzie_matlony) | Instagram