Zmenený plán (pôvodný mi prekazilo právo byť zamestnaný) bol ísť do Jerevanu lietadlom a odtiaľ sa nejak skúsiť vrátiť na Slovensko. A trochu si užiť Kaukaz.
Ráno 4.8. o 7:30 sa mi podarilo vyraziť z domu. V Štúrove som nastúpil na vlak do Budapešti a cez Budapešť som ešte dokupil kľúč 15mm, potrebný na rozobratie bicykla a vyzdvihol dohodnutú krabicu na bicykel cestou na letisko, ťahal som ju za bicyklom. Na letisku som rozložil bicykel do krabice, do druhej krabice som dal batožinu a podal som si ju. A zostal som len s ruksakom, teda príručnou batožinou. Keďže som mal dosť časovú rezervu, využil som ju ešte na prechádzku a zacvičiť si na ihrisku. Po návrate na letisko som si našiel svoj checkin, svoj gejt a nastupil do lietadla, ktoré ale meškalo. Let som si užil
Lietadlo pristálo v Jerevane, batožinu som si našiel bez problémov, bajk som si zložil. Avšak prvá vec, čo som si tu všimol, že taxikári sú otravnejší ako bezdomovci v Bratislave na stanici.
Po Jerevane som pobludil trochu a nakoniec som sa nejak dostal. V obchodíkoch cestou som si sem ťa kúpil nejaké jedlo. Stretol som za jerevanom, dobehol má, jeden cyklista s báglami ale hovoril, že sa len tu motá po okolí a má na to týždeň, Nemec, žijúci vo Viedni ženatý so slovenkou a vedel po slovensky. V jednej dedine som zastal aby som si pozrel poriadne cestu a ujo zoproti mi priniesol vodu a jablká. Pokračoval som a našiel som potok, do ktorého bol prístup, takže som sa umyl.
Pokračoval som ďalej, cestou ma od môjho plánu odhovárali pasáci kráv, že mám nocovať tu dolu.
Prišiel som až k horskému prechdu, ktorý som skoro celý tlačil, čo je nepohodlné s baglami. Nie každá highway je diaľnica. 6km pred vrcholom som našiel rovnú plochu, keďže je tma, tak som rozložil stan a idem spať. Dosť fúka
V noci v stane má zobudili štvorkolkári, či som v poriadku a hovorím po rusky. Potom som sa vyspal krásne až do rána. Pokračoval som ešte 5km v tlačení asi 500vm, ešte pred vrchom mi skrižoval cestu pasák na koni, proste charóša armenia.
Cesta dolu do dediny po kamenistej ceste bola tiež celkom náročná na techniku jazdy s báglami. V obchode v dedine sa dalo platiť s kartou. Inak všetci ma tu majú za rusa. Slovensko ani nevedia, že existuje, tak hovorím Československo, snáď mi česi odpustia. V meste Alaverdi bolo plno stoparov na oba smery. Z jednej rozpadnutej chajdy na mňa kýval chalan, boli dvaja, cykloturisti, tam mali stany a mali aj elektriku. Boli aj na internete. Boli to Číňania a vracali sa do svojej krajiny na bicykloch, mali na ďalší deň namierené do Jerevanu a ďalej do Iraku. Pozvanie postaviť stan pri nich som odmietol a pokračoval v ceste do Gruzínska. 30km pred Tbilisi som rozložil stan....
Budil som sa s pocitom, že idem na vlak. Teta mi však hovorila, že vlak do "mojej" stanice nejde, a že pôjde až večer. Tak som stratil dosť času ale vybral som sa ďalej. Cesta bola čím ďalej rozbitejšia až sa stratila a ostala len kamenistá, blatová poľňačka, hore kopcom jedine tlačiť. Išla okolo dodávka a ujo mi kývol, že ma zoberie, čo som s radosťou prijal. Cestou sme kecali najmä o vzťahoch s okolitými národmi. Asi za 5km má vyložil, bol už doma a ja som pokračoval. Ešte sa pri mne zastavilo auto, že kam, odkiaľ a odkiaľ doma dal mi follow na Instagrame 😀. O chvíľu robili asi cestu, bolo tam toľko blata, že strmou cestou dolu bicykel brzdil. Keď som sa zviezol, okúpal som sa v potoku a trochu umyl bicykel. V dedine rovno pred obchodom išli oproti chalan s babou, tiež cykloturisti. Chvíľu sme kecali, upozornil som ich, že tadiaľ asi neprejdú ale vracať sa im nechcelo. Nečudujem sa, mali to 20km. Cesta ďalej mi vcelku ubiehala, v meste Zestaponi som skúsil na stanici ale teta predavačka pri okienku bola sama ochota, vlak do Batumi ara, vecipied ara, vlak do Poti. Ale velocipied ara. Tak nič, idem ďalej po vlastnej osi.
Cesta už išla podstatne lepšie, len po asfalte som išiel. Stan som rozložil pri nejakej stavbe
Zobudil som sa v chatovej výstavbe, avšak dosť skoro na to, aby tam nik ešte nebol. Mal som pocit, že som stan postavil na betóne. Karimatku ani spacák som ešte nepoužil na tomto tripe. Ďalej mi cesta celkom ide, míňam stáda kráv a koní pasúcich sa pri ceste navoľno. Stále serpentíny... V meste Kobuleti prvý raz vidím čierne more. Chvíľu som stratil v Batumi, zhodnotil som, že sa mi vôbec nepáči a pokračoval som ku hranici Sarpi. Na tureckej strane som pokračoval po jednej ceste, po ceste D010. Takže to celkom dobre išlo, cesta je pozdĺž pobrežia, akurát nuda. Hrozná... Keď cinkli hodinky 200km, zastal som, prehodil bicykel za taký múr, najprv som s ním chcel ísť na pláž, aj som ho strepal, spadol mi z tých kameňov a potom som zistil, že lepšie bude asi hore, skrytý za tým múrikom. Tam som dal len karimatku na zem a zaspal ako bábätko
Zobudil som sa na pláži, pokračoval som v ceste. Pád bicykla z kameňov mal následky, osmička na zadnom kolese, ale fest. Zbadal som cyklistu, ktorý tlačil bicykel, mal defekt tak som mu zalepil dušu a nafúkal koleso, on ma zavolal na kávu a zobral do servisu. Servis mi pripomenul tie indické videá na YouTube. Ujo zamastený, dielňa plná starých bicyklov, ujo povedal, t on kolesá centrovať nevie, že to robí jeho otec ale dal mi centrovaciu vidlicu, nech si to vycentrujem sám. A aj kávu mi priniesol. Nejak som to urobil ale nieje to OK. Ten cyklista ma čakal, mali sme ešte tak 20km spoločných a potom sme sa rozlúčili. Pokračoval som v ceste, v jednej dedine mi kývli, nech idem do krčmy, nech si dám vodu a čaj 😀 milé. Potom som ešte stretol oproti idúceho diaľkového cyklistu, ktorý ide rovnakú trasu len opačne, vymenili sme si nejaké skúsenosti a rady. Toto fakt oceňujem, aj Číňania (ktorý tiež išli touto trasou) mi hovorili, že Turecko bude hornaté, tento mi to potvrdil. Pokračoval som ďalej a keď na tacho cinklo 200km, zišiel som na pláž, nafúkol karimatku a túto noc som použil aj spacák, bolo chladnejšie.
Spal som na pláži, už aj v spacáku. Ani sa mi nechcelo vstávať. Vyrážal som niečo po 7. Po pár km ma predbehol cyklista, potom spomalil a takto sme spolu išli pár km potom ma pozval na čaj. Tam sme sedeli, oznámil mi, že túto noc budem jeho hosť. Prekvapilo ma to a úctivo som to odmietol. Pokračoval som v ceste, sem tam som sa stavil na čaj a išiel som aj akoby po diaľnici, len nebola označená, resp nebol tam zákaz bicyklov 😀 zastavil som na jednej pumpe, okolo mňa sa zhŕkli autíčkári a leštili si svoje tuningové kraksne a pritom sa somnou rozprávali po turecky a ja som im odpovedal po slovensky 😀
Pokračoval som ďalej do mesta Samsun a už som začal aj veriť, že tam prídem. Prišiel som sem, našiel som kemp ale lred bránou som si povedal, že si nájdem niečo zadarmo. Chcel som ísť na pláž a zastavil ma strážnik, že kam idem, otvára sa ráno ale spať môžem v parku. Tak som si pri jeho kantine rozložil stan, on dal dve stoličky, sadli sme si a rozprávali cez Google translator 😀 potom sme si zaželali dobrú noc a zapol som sa do stanu, lebo ma upozornil, že bude striekať závlaha
A ešte som nedopisal do toho, že pršalo, lialo a tak keď som už bol donitky mokrý tak. Som sa namydlil, teda som to využil 😀 akurát som nedomyslel, že keď si namydlim vlasy, išlo mi všetko do očí a strašne ma stipali. Zvládol som to za jazdy 😀
Deň 9
Nejak extra som sa nevyspal lebo strážnik mi hovoril, nech pred 7 opustim park, tak som vstaval o 6, zbalil si sakypaky a vybral som sa smer Istanbul. Potom som ale zbadal čas a tak som išiel do mesta nájsť predajňu nejakého mobilného operátora. Otvárali o 8:30 . V jednej som strávil pol hodinu, zbytočne, nevedeli maa overiť, v ďalšej pol hodinu a odišiel som s novou simkartoue. Takže som dosť veľa času stratil a cesta bola tiež umorná, kopce a teplo. Keď sa vyrovnala, bola to nuda. Na pumpe, kde som sa rozhodol doplniť vodu mi jeden pán poradil trasu cez Istanbul. Inak, cesta ďalej bola boj s vetrom a so sebou samým. Na záver sa cesta zvlnila zasa. Poriadne. Stan som rozložil pod lesom pred vrcholom stúpania.
A inak, vkuse čaj čaj čaj a včera som šitingfulofdej
12.deň
Zobudil som sa na kriakoch,, mám pocit že aj stania prepichnutý zo spodu. Prekvapil ma chlap, ktorý za mnou prišiel, keď som si fotil výhľad a ponúkolmi sprchu a trochu sme sa zakecali, vášnivý bajkpaker. Začal som zháňanim servisu. Stretol som chlapa ktorý mal celkom fajn horský bicykel, odporúčil mi servis,, keď som tam však prišiel, zistil som že tam iba lepia duše. Išiel som do iného servisu, kde mi opravili bicykel tak, že to nevydržalo po najbližších kopec. Ale opravár bol zlatý. Mal som zadarmo čaj, zadarmo opravu, na opravu použil kladivo, rozbrušovačku a kliešte. Hrubá sila víťazí. Pokračoval som ceste a jeho opravu som si cestou opravil aby som stým vedel „prísť do ďalšieho servisu. Po príchode do tohto mesta som na prvej benzínke zastavil a zakecal sa miestnymi. Tí mi odporúčili servis, kecali sme dlho do noci a potom som sa vybral hľadať miesto na spanie. Našiel som krásné miesto na kopci, odkiaľ bol výhľad na celé mesto
Ráno ma zobudilo slnko, keď sa opeelo do steny stanu. Mal som hneď krásny výhľad na mesto. Zišiel som dolu do mesta, do servisu, kde začali opravu. Výmena stredu a nové plášte, plus oprava zalomenej skrutky. Keď vybral kľuky, ukázal mi akú majú osku, a že to nemá a kúpim to v Istanbule. V duchu som mávol rukou, že s tým ešte aj domov prídem. Išiel som vybrať peniaze aby som zaplatil za opravu a vrátil som sa. Keď dal bajk dokopy, vyrazil som. Hneď som zbadal, že ja nejazdim ale lietam, na gumách schwalbe kojak 1.35. Tak som si veselo svišťal a už som sa blížil k miestu, kde som chcel zakempiť a vtedy rup... Oska sa ukrútila a mohol som tlačiť. Našťastie boli tam kopce, takže som tlačil iba hore kopcom. Potom mi napadlo, že skúsim stopovať. Išla dodávka, vystrčil som ruku, zastavil a bol to bus, kývol mi, že rýchlo, nasadaj, bajk som vtrepal dnu a sadol, len som ho držal aby nelietal po celom buse. Na konečnej v meste Kandira som zaplatil kartou, tu sa v busoch platí kartou. Vysadol som a išiel sa spýtať ľudí, čo ide do Istanbulu alebo izmitu. Ukázali mi a čakal som. Prišiel šofér, kázal mi zaplatiť a s bajkom vojsť zadnými dverami. Keď som už bol v meste Izmit , povedal som si, že to mi stačí, že tu ráno zájdem do servisu a je tu prinajhoršom aj decathlon. V parku som skúsil spať v takej polohe, že to nešlo má viac ako dve hodiny, preto som sa vykašľal na všetko a nafúkol matrac vedľa chodníka na rovine
V noci som spal na šikmej ploche, vo svahu, aby ma nebolo vidno. Nadránom slm sa presunul na rovinu, s tým, že mi je jedno, či má vidno bude. Začala ranná modlitba v mešitách, tak som sa vydal hľadať servis. Našiel som ich zopár všetky boli také, na staršie bicykle. Ale odporučili mi jeden a tam mi splnili želanie. Mohol som teda pokračovať. Cesta do Istanbulu bola nekonečná. Plavba loďou na druhý breh prieplavu bola úžasná. Potom v Európskom Istanbule som spravil nejaké fotky a pokračoval v ceste. Ukončil som to so 155km
Deň 15
Zobudil som sa už som dňa, asi o 6tej miestneho času, pomaličky som pobalil veci a vyrazil. Keď som v jednej dedine pozeral do mapy, že kde mám ísť, prišiel ku mne pastier dobytka, pozdravil sa a povedal cestu . Vymyslel som si teplú sprchu na dnes. Prišiel som tam ale najprv som vošiel do ň nesprávneho domu a chlap, čo tam býval na dosť dôrazne vyviedol až pred vratnicu 😵💫. Potom má vrátnička naviedla správne.. bol som v miliónárskej štvrti. Chlap má veľmi srdečne privítal, očakávajúc že budem i „spať, ukázal mi izbu, sprchu a opustil ma . Dal som si sprchu a povedal som mu, že odchádzam. Chvíľu naliehal.. ďalej bola cesta do nudná o iba občas sa terén zvlnil. Aj pri zastávkach na občerstvenie sa mi to zdalo nekonečné. Konečne padlo na tacho 200 tak som sa ubytoval okolo polnoci za krikom pri ceste.
Deň 16
Ráno sa mi fest nechcelo vstávať. Začal som „baliť veci až okolo ôsmej. Postup na hranicu trval dosť dlho. Cestousom mal zastávky a riešil som jeden defekt. Na hranici som riešil druhý defekt, tentoraz na prednom kolese. Keď som prešiel hranicu do Bulharska, postupoval som naďalej veľmi pomaly. Neskutočné teplo bolo. Nejak som sa knísal, keď som v diaľke zbadal naloženého cyklistu. Dal som sa mu oproti, bola to nemka smerujúca do Istanbulu. Mala to ešte tri dni. Nie je zvyknutá na psov na uliciach. Takže ma vystríhala, kde je aký pes. Pre mňa sú psy kamoši, no ona si v Turecku ešte užije tých psov 🤔. Kotúľal som sa pomaly ďalej, občasné, časté zastávky, na jednej z nich som riešil defekt na zadnom... Zvažujem vrátiť sa k nepriestrelným, pomalým gumám. Ukončil som to o tretej ráno, ani som nerozbalil stan, bicykel som zámkol o stĺp vysokého napätia, nafúkol karimatku a prikryl som sa spodnou časťou stanu, keby náhodou pršalo.
Deň 17
Vzal som si za cieľ Sofiu, šliapol som do pedálov, išiel som ale nešlo mi to tak ako by som chcel. Cestou som sa okúpal v potoku , Začala aj búrka, čo ma ale neodradilo.. ľen ten postup dopredu bol nejaký pomalý, ťažkopádny. Aj napriek tomu, že som nemal veľa zastávok. Konečne som vošiel do Sofie, vôbec som nemal predstavu, kam ísť, pozrel som na mape nejake zauji miesta. V Sofii je veľa uličiek s mačacích hlavy. Spravil som nejaké fotky aby sa nepovedalo a snažil som sa opustiť mesto. Nabral som smer Srbsko, Niš a deň som ukončil okolo polnoci s 193km. Prvýkrát som postavil stan tak ako sa patrí, vedľa cestičky, kadiaľ veľmi nechodia autá, chcel som sa vyspať pohodlne aj keby bola búrka.
Deň 18
Zobudil som sa dosť neskoro a vybral sa smerom k hranici do Srbska. Podľa mapy bolo značené eurovelo ale v skutočnosti som išiel asi 2km po diaľnici v protismere. Stáva sa aj v lepších rodinách. Pri čakaní na hranici mi traja ľudia priniesli jedlo 😀. Po prejazde hraníc som po pár km stretol diaľkového cyklistu, bol to francúz a hovoril, že za ním sa ide aj Slovák, že ho pridbiehal. Bol zo Srbska unesený, páčilo sa mu tu. Rozlúčili sme sa a po pár km som stretol aj Slováka. Toto som fakt nečakal, klobúk dole pred ním. Na horskom bicykli a horských gumách dáva 150km denne 😯. Začal som sa nad sebou zamýšľať 😀. Ešte som si spravil odbočku z hlavnej trasy, asi to nebolo dlhšie ale bolo tam trochu stúpania a krásne scenérie. Stál som veľakrát na pumpách a výjazd som ukončil s nájazdom 220km, okolo 1 v noci som zaľahol do stanu
Deň 19
Ráno som dosť pospal. Vyrážal som zbalený cca o 9. Cesta mi išla hrozne pomaly. Stretol som 3 naložených Poliakov na bicykloch, mali namierené do Macedónska, jedného naloženého "šprintéra" poskladaného v baranoch cestného bicykla a potom neskôr ešte jeho kolegu, obaja Swiss, mali namierené do Istanbulu. Ďalej bola cesta nudná a pomalá, po Belehrad boli kopce, ani som sa v Belehrade nezdržiaval, len som ho preletel, neskôr bola už rovinka. Cítil som sa čerstvo tak som ťahal a zaľahol som okolo 3 nadránom pred obcou Basaid s 230km na tacho.
Deň 20
Vstával som skoro, okolo 6 ráno, rýchlo som zbalil veci a vyrazil. Išlo to dosť pomaly. Stretol som diaľkového cyklistu, keď som došiel bližšie bol to američan, dôchodca , na ebajku. Jazdí si po Európe bez plánu z kempu do kempu. Na hraniciach klasicky, piati pozerali či som to ja z fotky 😀 a potom po Maďarsku to už nejak išlo, najhoršie prvé kilometre po Segedín a potom už ma to nejak viac začalo baviť. Končil som pri Budapešti o 2:30 s 260km na tacho
Spalo sa mi ako v nebi. Spal som v takom lese pri minimálne frekventovanej ceste, na druhej strane cesty bol Dunaj a rybárske móla. Zobudil som sa až okolo 9. Nekonečný prejazd cez Budapešť. Je to nádherné mesto ale bicyklom tadiaľ jazdím veľmi nerád, no tentoraz som potreboval aj navštíviť cykloservis, lebo som išiel už 2 dní bez zadného radenia a aj duše som mal zaplátane, záplatu na záplate. Sranda je, že až v Budapešti som si išiel fakt vyočiť oči na architektúre. Našiel som servis, radenie som si vymenil pred servisom a pokračoval som v ceste ďalej, smer Ostrihom, Štúrovo. Tu som ukončil so 105km na tacho a ďalšia jazda, dojazd domov, tých pár km už nerátam.
Čiže Z Jerevanu cez Tbilisi a Batumi, juhom čierneho mora, cez Istanbul, Sofiu, Belehrad a Budapešt do Štúrova za 21 dní.
