Cesta do Arménska bola silno spontánna. Hneď, ako sa mi dostala do uší informácia o priaznivých cenách leteniek, začal som dávať dohromady partiu a po bleskovom dohovore sa dali veci do pohybu. Behom dvoch dní boli letenky zakúpene, cesty späť už niet. Bol síce december, zima a v Arménsku totálna mimo sezóna, no to bolo dobre. V poslednej dobe ma akosi láka spoznávať krajiny práve v zimnom období, keď je oveľa menej turistov. Či lepšie povedané, praktický skoro žiadni. A tak sa aj stalo.
Arménsko bolo bez turistov, no pamiatky boli väčšinou otvorené a návštevníkmi boli v drvivej väčšine len Arméni. To malo za následok živelné spoznávanie krajiny, návštevy u domácich, množstvo zážitkov a možnosť vychutnať si krásy cez pôvodné tradície a miestnych ľudí. Hoci na druhej strane a úprimne, skoro všetko čo mohlo, pokazilo sa. No poďme pekne po poriadku.
V Arménsku toho možno z môjho pohľadu vidieť skutočne veľa a po jednej noci v Jerevane sme tak vyrazili na roadtrip do blízkeho ale aj trochu vzdialeného okolia.
Veľa času však nebolo, navyše bola celkom zima. Ako najvhodnejšie sa mi zdalo vyraziť na cestu bez zásadného plánu.
Nechať sa unášať osudom, náhodami, prespať tam, kde nás vietor zaveje. A tak sa aj stalo. Okrem iného sme skončili na typickej arménskej dedine u domácich. Pili arménske víno, ochutnali vynikajúci šašlik a dokonca objavili vidiecku saunu, kde bol jediným návštevníkom za posledných tridsať rokov asi iba samotný majiteľ. Pochopiteľne, pri víne a vodke sme s ním mali dlhú a priateľskú diskusiu o živote u nás, u nich, o priateľstvách ale aj nenávisti.
Malá veľká krajina
Pri zbežnom pohľade na mapu sveta si Arménsko všimneme len ťažko. Ide o pomerne malý vnútrozemský štát blízko hraníc Európy a Ázie v horách na juhu Zakaukazska. Niektoré údaje uvádzajú, že ide o krajinu Ázie, druhé zase že patrí do Európy. Každý pohľad je iný. Tomu sa však venovať nechcem. Isté je, že vyše 90% územia leží v nadmorskej výške nad 1000 metrov. A navyše, Arménsko je obklopené väčšími a známejšími krajinami – či už Tureckom, Iránom, Gruzínskom alebo Azerbajdžanom. Slovensko je však na tom veľmi podobne, či už veľkosťou alebo našimi známejšími a väčšími susedmi. Takže predsudky bokom a poďme hľadať to dobré a zaujímavé.
Áno, Arménsko nepatrí k vyhláseným dovolenkovým lokalitám. Aspoň nie v porovnaní so susedným Gruzínskom, ktoré sa stalo za posledné roky turistickou peckou. No ani Azerbajdžanom, kde sa pompézne hlavné mesto Baku stalo vďaka luxusu a architektúre známe po celom svete. Arménsko je horská zem, na rozdiel od svojich susedov bez morského pobrežia s drsnými životnými podmienkami. V kamenných horských dedinách tak život plynie tradičným koloritom, po luxuse tu väčšinou niet ani stopy. Krajina tak preto láka hlavne individuálnych cestovateľov a dobrodruhov, ktorí vyhľadávajú hory, vidiek, historické pamiatky a odlišné kultúry.
Dostať sa sem donedávna nebolo až tak jednoduché
Na rozdiel od Gruzínska a Azerbajdžanu sem pomerne neskoro začali lietať nízkonákladovky, letenky boli drahé. Ani po zemi sa sem nedalo docestovať len tak. Pre nepriaznivé vzťahy so susedným Tureckom a samozrejme aj Azerbajdžanom, pozemná hranica medzi týmito krajinami je nepriechodná. Jedinú schodnú cestu ponúka severný sused - Gruzínsko. Najmä s Azerbajdžanom sú vzťahy mimoriadne vyostrené, asi všetci ste zaregistrovali vojnový konflikt v Náhornom Karabachu, ktorý len pred nedávnom vyeskaloval do veľkých ozbrojených stretov. Pri tých ťahali tentokrát Arméni za kratší koniec. Mnohí Arméni boli preto nesmierne radi, keď sa dozvedeli o neúmyselnom prešľape kolumbijskej speváčky Shakiry počas koncertu v Azerbajdžane. Speváčka prišla na pódium nesúc svoju národnú kolumbijskú vlajku nechtiac hore nohami, čím sa z nej v podstate stala arménska vlajka. Problémy medzi kaukazskými národmi však určite nechcem posudzovať. Pri návšteve Azerbajdžanu, Arménska aj Gruzínska som stretol všade fantastických a pohostinných ľudí. Žiaľ, tieto srdečné, no zároveň bojovné národy si medzi sebou nesú po stáročia množstvo konfliktov, ktoré je lepšie pri návšteve nikdy neriešiť. Ako od cudzinca sa to od vás ani neočakáva.
Hora Ararat - tak blízko a zároveň ďaleko
Spomínam si, ako som v roku 2012 podnikol z tureckej strany výstup na horu Ararat, ktorá je pre Arménov posvätná. Ešte aj populárne a u nás dobre známe arménske brandy sa vola Ararat. Pamätná biblická hora, na ktorej podľa biblie pristál Noe so svojou bájnou Archou. Sovieti dokonca vložili Ararat do emblému Sovietskej socialistickej arménskej republiky. No pozor! Napriek tomu sa už v súčasnosti Ararat nenachádza na území Arménska ale Turecka. Hoci okolie hory Ararat vysokej 5 134 metrov po stáročia obývali práve Arméni, po genocíde Turkami začiatkom 20. storočia im bolo toto územie odobraté a dnes k Araratu nemajú prístup. Napriek tomu, že hora leží priam na dosah od hranice. No už v Turecku. S tým však majú Arméni po desaťročia nepriateľské vzťahy a hranica je nepriechodná. Na Ararat, národnú horu a symbol, sa tak môžu pozerať iba z diaľky. Je tak blízko a zároveň ďaleko. Priam na dosah, no dostať sa sem priamo cez hranicu nemožno. Dokonca, aj byty v Jerevane s výhľadom na Ararat sú drahšie ako ostatné.
Keď chcú Arméni na Ararat vystúpiť, musia sem po zemi vyraziť cez Gruzínsko. Presne to mi potvrdili aj chlapi, ktorých som stretol počas výstupu na túto horu ešte v roku 2012. "My traja žijeme už roky v Rusku a darí sa nám veľmi dobre", zdôveril sa mi približne 55 ročný chlapík, s ktorým sme vyrazili na výstup zhruba v rovnakom čase a stretávali sa tak v stanových táboroch. "Sme tu dovedna traja z Ruska a zobrali sme aj kamaráta z Arménska. On je pastier, poznáme sa ale od detstva. Nám sa v Rusku dobre darí, tak sme zasponzorovali aj starého kamaráta. Každý Armén by mal mať možnosť aspoň raz za život vystúpiť na našu posvätnú horu", povedal rozhodným hlasom. Nakoniec sme všetci na Ararat šťastne vystúpili, hoci výhľad vďaka hmle nebol žiaden. Viditeľnosť niekoľko metrov. Za normálnych okolností by som mal pod sebou ako na dlani možno polovicu Arménska. No smola. Tá ma takto postihla v roku 2012 a nakoniec aj teraz počas decembra 2021. Prečo? Vybral som sa obzrieť si Ararat z arménskej strany. Tentoraz z diaľky, bez ambície dostať sa na vrchol. Jeden z najkrajších a najznámejších výhľadov na horu je z arménskeho kláštora Khor Virap, ktorý sa nachádza len asi kilometer od hranice. Pohľad na kláštor v pozadí so siluetou vysokej hory je jedným z vizuálnych symbolov Arménska. Priamo pred nosom, ako keď sa postavíte na nábrežie Dunaja a pozeráte oproti na vežu UFO a Bratislavský hrad. Presne tak som sa ocitol pred kláštorom Khor Virap. No tam, kde je na dohľad vznešená a impozantná silueta hory bola teraz iba šedá hmla. Napriek tomu, že po väčšinu roka je Ararat krásne viditeľný. Opäť smola.
Selimský priesmyk a Orbeliánov karavanseráj
Smola postihla aj počas cesty kľukatými serpentínami Selimského priesmyku. Táto trasa je obľúbenou pre turistov - cestovateľov spoznávajúcich krasy Arménska. Je to totiž jedna z možností, ako sa dostať z Jerevanu k jazeru Sevan a späť. Priesmyk sa nachádza v nadmorskej výške až 2500 metrov. V zime je tak často nemožné sa sem dostať. My sme to však riskli a podarilo sa. To bola cesta... Pokiaľ dolu v dedinách bolo pomerne pekné počasie, so stúpajúcou výškou viditeľnosť klesala a popri ceste sa objavovali snehové záveje. Žiadne autá, nikde nikto. Tvrdohlavo sme však pokračovali. Za bežných okolností a počas pekného počasia sa cestou naskytne krásny výhľad na údolie, obklopené siluetou kopcov, zvrásnené mnohými hlbokými roklinami. Takzvanou čerešničkou na torte je Orbeliánov karavanseráj, ktorý sa nachádza neďaleko najvyššieho bodu priesmyku. V dávnej minulosti tadiaľto prechádzala aj Hodvábna cesta.
V roku 1332 ho nechal vystavať princ Chesar Orbelian a Orbeliánov karavanseráj slúžil ako útočisko pre karavány a pocestných. V 15. a 16. storočí bola budova zničená, no v polovici 20. storočia bola opäť obnovená. Samotný karavanseráj bol magický. Uprostred zasneženej krajiny a hustej hmly pôsobil veľmi tajomne. V jeho útrobách bolo absolútne ticho, tmu prerážali iba občasné lúče svetla z otvorov v strope, cez ktoré padali aj vločky snehu. Mimoriadne pôsobivá chvíľa. Táto opustená čadičová stavba sa rozdeľuje na časť pre ľudí a pre zvieratá. Obrazotvornosť mi šliapala naplno a predstavoval som si, ako tu ľudia oddychovali po dlhej ceste. Takže, ani tu som nemal z nádherných výhľadov, ktoré tu možno bežne vidieť absolútne nič. Všade hmla a sneh. Napriek tomu však túto cestu a momenty v Orbelianovom karavanseráji považujem za veľmi silný zážitok.
Arménsko je najstaršou kresťanskou krajinou sveta
Kresťanstvo tu oficiálne prijali už v roku 301 a arménska kultúra sa tak stáva jednou z najvýznamnejších na svete. Nehovoriac o tom, že aj na časti územia dnešného Arménska založili prapredkovia Arménov známu ríšu Urartu. Na základe týchto historických udalostí sa začala neskôr formovať arménska a aj gruzínska národnosť. V krajine sa tak nachádza množstvo starých chrámov, kostolov, či historických pamiatok. Za všetky staré kláštory by som vymenoval už spomínaný Khor Virap, Sevanavank, Geghard a samozrejme Ečmiadzinskú katedrálu, ktorej pôvodný chrám bol postavený už v 4. storočí. Práve tu som zažil ďalšie arménske faux pax. Ako naschvál, práve teraz bola inak nádherná katedrála za plechovým plotom a hneď vedľa veže bola silueta žeriavu. Rekonštrukcia... Na špičkách som sa snažil poza plot odfotiť čo najlepšie záber, keď tu zrazu ku mne prišiel jeden z robotníkov a povedal: "Idi - Poď!". Otvoril plechovú bránu a so srdečným gestom mi umožnil zopár fotiek bez plechového plotu. Ani katedrálu v Ečmiadzine som tak tentokrát nevidel podľa predstáv. No práve aj v takýchto momentov treba hľadať autentické čaro.
Starým chrámov je však v Arménsku oveľa viac. Dá sa povedať že Arménsko je krajinou starých kostolov.
No nielen kostolov. Je tu aj nádherné horské jazero Sevan, obklopené zasneženými vrcholkami hôr a brehmi ponorenými do zelene. Ide o vôbec najväčšie jazero na celom Kaukaze. Práve tu je kláštor Sevanavank, ktorý sa po stáročia nachádzal na ostrove, obklopený vodami Sevanu. V roku 1981 však začali stavať špeciálny odvodňovací tunel, dokončený v roku 2003. Ten dramaticky znížil výšku hladiny jazera a ostrov sa zmenil na polostrov. To však neovplyvňuje jedinečný výhľad na jazero, ktorý sa otvára z kláštora Sevanavank a rovnako aj panorámu na zasnežené vrcholky hôr. Áno, hôr malého Kaukazu. Najvyšší vrchol, dnes už nečinná sopka Aragac dosahuje síce výšku "len" 4095 metrov, čo je v porovnaní so susedným hlavným hrebeňom Kaukazu pomerne málo, no príroda je tu impozantná.
Hlavné mesto Jerevan
Podľa názvu ho asi pozná každý. Veď obľúbené fiktívne rádio Jerevan bolo ešte počas éry socializmu vymyslené za účelom politických vtipov. Najmä staršie ročníky ich poznali veľmi dobre. Dajte si aspoň jeden - Rádia Jerevan sa pýtali: „Dostanem 10 rokov väzenia za to, že Brežnev je idiot?“ Rádio Jerevan odpovedalo: „V zásade áno, pretože to je štátne tajomstvo.“ Kolovalo ich však oveľa viac. Ak sme ešte v ére komunizmu, v roku 1988 postihlo Arménsko veľké nešťastie v podobne silného zemetrasenia, kedy zomrelo vyše 50 000 ľudí. Vtedy bola na územie ZSSR vôbec po prvý krát vpustená zahraničná pomoc zo "západu". Hlavné mesto Jerevan možno na prvý pohľad až tak očarujúco nevyzerá, no postupne si ma získalo. Centrum je rozhodne zaujímavé a ponúka množstvo jedinečných zákutí. Ale ak mám byť úprimný, príťažlivejšie mi je predsa len Tbilisi v susednom Gruzínsku. Jerevan má ale celkom určite svoje genius loci. Ak už pre nič iné, tak určite aspoň pre továreň na výrobu svetoznámeho koňaku Ararat, ktorá sa nachádza práve v Jerevane. A keby len to. Zároveň je tu aj múzeum koňaku Ararat, kde si môžete zakúpiť rôzne limitované fľašky, pozrieť spôsob výroby a históriu vzniku tohto veľmi populárneho nápoja.
To ale samozrejme nie je všetko. Jerevan má rušné centrum, kde je množstvo reštaurácií, klubov, kaviarni v štýle celého sveta. Tie sa sústreďujú hlavne okolo Saryan Street. Nečudo, veď Arméni, hoci v samotnej domovine ich žijú len asi tri milióny majú obrovskú enklávu po celom svete. Mimo domoviny ich žije ďalších približne 8 miliónov. Najmä v Rusku, USA, Sýrii, Libanone, Francúzsku a ďalších krajinách.
Arméni majú aj vlastnú abecedu, ktorú vytvoril v roku 405 svätý Mesrop Mahtots a skladá sa z 38 znakov. Aspoň čiastočne arménska krv prúdi v žilách množstvu známych osobností ako napríklad aj teraz často skloňovanému ruskému ministrovi zahraničných vecí Sergejovi Lavrovovi, ktorý mal otca Arména. Do tejto skupiny však patria alebo patrili aj pretekár Formuly 1 Alain Prost, francúzsky herec Charles Gerard, spevák Charles Aznavour, tenista Andre Agassi, speváčka Cher, Kim Kardashian, šachista Garry Kasparov, režisér Sergej Parajanov a mnohí ďalší.
Niet sa preto čo čudovať, že v Jerevane vidno rôzne trendové štýly celého sveta, ktoré do domoviny dovážajú rodáci žijúci v zahraničí. Zapáčila sa mi atmosféra na uliciach, štvrte so štýlovými reštauráciami, barmi, kaviarňami ale aj pamiatky, bežný život a temperament. Či je to už spomínaná továreň Ararat, kde vzniká ten najlepší arménsky koňak alebo 22 metrov vysoká socha Matky Arménska stojaca na vyvýšenom mieste v Parku víťazstva.
Na mňa asi najviac zapôsobili Kaskády, impozantné a obrovské schodisko s viacstupňovými terasami. Podľa mnohých ide o hlavné lákadlo mesta. Námestie pod schodmi je v lete plné posedávajúcich ľudí a aj v zime tu bolo pomerne plno. Najmä v útulných podnikoch, ktoré lemovali celé námestie. Za zmienku stojí fakt, že v parku je tu množstvo umeleckých diel od svetoznámych autorov. Neďaleko sa nachádza budova Opery, jedna z ďalších dominánt mesta otvorená v roku 1933. Postupne sme sa po pešej zóne prebojovali aj na veľké kruhové Námestie republiky s rušnou premávkou.
Zaujímavý bol hneď samotný príchod do Arménska. Vopred sme si rezervovali auto pre deväť osôb, nakoľko presne v takomto počte sme sa sem vybrali. Mali sme v pláne podniknúť roadtrip po krajine. Už vopred som vedel z predošlých návštev Kaukazu, že Arméni sú považovaní za najlepších obchodníkov v tomto regióne a celkovo patria k špičke. Po celom svete sú Arméni veľmi úspešní kupci, biznismeni, bankári a v tomto zmysle ich často okolité národy obdivne označujú aj ako "Židia Kaukazu". My sme sa presvedčili minimálne o tom, že Armén vás pri biznise dostane skoro vždy tam, kde potrebuje.
Arménsky talent na obchodovanie
Hneď po príchode nás síce v požičovni skutočne čakalo veľké auto, no iba osemmiestne. Na otázku prečo nie 9-miestne bola jednoduchá odpoveď. Veď toto je kvalitnejšie, modernejšie a s lepšou výbavou. Padla námietka, že nás je však deväť a chceme teda to menej luxusné, skromnejšie a jednoduchšie. "Óóóó, všetko bude v poriadku páni. Užite si toto auto, veď je super. To druhé je aj tak pokazené", znela veľmi pokorná odpoveď. "A kde bude sedieť ten deviaty?" nasledovala celkom logická otázka. "Žiaden problém, tu v Arménsku môžete cestovať v tomto aute aj deviati." uisťoval zamestnanec požičovne milým hlasom. Nastala dilema, brať či nebrať? Čas na špekulácie nebol a tak sme na ponuku pristali a v konečnom dôsledku zaplatili za 8-miestne auto cenu ako za 9-miestne. Ale určite luxusnejšie, ako nám bolo povedané. Jeden z nás tak počas celého roadtripu trávil čas vo veľkom a teda aj luxusnom kufrovom priestore... Myslím, že zle mu tam však nebolo, nakoľko dostával pravidelné zásoby Araratu. Len doplním, že policajti nás skutočne nezastavili ani raz. No zhruba mesiac po príchode domov prišli štyri pokuty za rýchlosť. Samozrejme, všetko arménskym písmom, čo nikto z nás nevedel rozlúštiť. Cez Arménov žijúcich na Slovensku sa podarilo zistiť, že treba zaplatiť pokutu celkovo v súhrnnej sume asi tri eurá. Bankové poplatky pritom túto sumu niekoľko násobne prevyšovali.
O arménskom talente na obchodovanie sme sa presvedčili viackrát, napríklad aj pri ubytovaní cez Booking v centre Jerevanu. Ubytovanie mal na starosti mladý, sympatický chlapík s perfektnou angličtinou. Hneď povedal, že dá oveľa lepšiu cenu ako je na Bookingu. "Koľko to vychádza na eurá? To je veľmi drahé, dám vám zľavy", sľúbil charizmaticky. Zobral kalkulačku, dával jednu zľavu za druhou, prerátaval, vtipkoval a nakoniec sme prišli na cenu, ktorá bola ešte asi o päť euro vyššia ako tá oficiálna na internete. Tak nás však slovne vymasíroval a vzbudil dojem perfektného kšeftu, že toto všetko sme si uvedomili až keď mal cash už dávno vo vrecku. A opäť bol každý spokojný. My, keď už pre nič iné tak aspoň kvôli jeho bravúrnemu výkonu.
Majstrovský kúsok predviedol aj chlapík na parkovisku pred kláštorom Khor Virap. Je to ten kláštor na skok od tureckej hranice a známy tým, že hneď za ním sa do výšky dvíha panoráma kopca Ararat. Hneď, ako sme prišli na parkovisko sa udiala zaujímavá vec. Kamoš, ktorý ako prvý vystupoval z auta, hneď ako bol jednou nohou na zemi dostal do rúk živého holuba. Inak povedané, v momente bol pri ňom tmavý zarastený chlap divokého výzoru a do rúk mu podal krásneho bieleho vtáka. Živého. A naznačil, nech ho vypustí smerom na Ararat. Kamoš tak zhypnotizovane urobil. Následne dostal do rúk ešte jedného. Aj ten vyletel do vzduchu. Vraj taký je tu zvyk. Kamarát sa na stotinu sekundy zatváril skoro až mierne dojato nad tak úprimným privítaným. No skutočne iba na chvíľu, pokiaľ prišla požiadavka na 20 euro. Po dvoch minútach celkom priateľského handrkovania dostal Armén desať euro. Tie však nezobral a veľmi dôrazne povedal: "Dva holuby, dvadsať euro". Dohodli sa nakoniec predsa len na desať, no aj tu sa ukázala fantastická stratégia Arménov. Moment prekvapenia. A som presvedčený, že holuby sú cvičené a oblúkom sa vrátia svojmu majiteľovi.
