AMATÉR NA CESTE HRDINOV SNP - 4. TÝŽDEŇ

A prišiel posledný týždeň. Vedela som už, že cestu dokončím aj keby som sa mala na Devín doplaziť. Cítila som pokoj, vyrovnanosť akú som nikdy nezažila. Bolo mi smutno. Nie že by som sa domov netešila, ale vedela som že zažívam niečo výnimočné a ono to končilo...

Deň 22. Horná Poruba - za Zlatovcami

Bez dňa oddychu mi začali nohy veľmi rýchlo zlyhávať. Nepomohol mi ani prechod cez rozpálený Trenčín. Asfalt je smrť pre nohy a tak som svoju boľavú nohu ťahala cez mesto za sebou. Teplo sálajúce z asfaltu si uvedomujete úplne inak keď vyjdete z hôr.

Prestávky museli byť čoraz častejšie-začali letné horúčavy. Celý deň si pamätám len bolesť, asfalt a neznesiteľné teplo. Odpočítavala som každý jeden krok a nejak sa dohrabala na lúku kde som mala spať. Vôbec mi nevadilo, že lúka bola obsadená a rozložila som si stan.

Moja prehnaná hanblivosť sa trochu obrúsila, avšak ešte bude asi trvať veľa rokov a veľa kilometrov aby som sa dostala na Peťovu (Kloptáň) úroveň a požiadala človeka na ulici o sprchu.

Vytiahla som svoje ,,milované" kura na paprike a chystala sa večerať. Po mesiaci vám všetky tieto sáčkové veci chutia len jednou chuťou: slano. Práve keď som šla cestoviny otvoriť zastavilo na lúke auto. Vybehla z neho veľmi energická, vysmiata paní. Naložila ma do auta a už som sa viezla niekoľko metrov späť na vajíčkovú farmu. Nestihla som sa ani začudovať a už predo mnou stál tanier plný výbornej polievky. Kým som dojedla polievku paní mi urobila poriadnu praženicu. Dozvedela som sa, že s manželom takto pomáhajú okoloidúcim SNPčkárom. Bola som im vďačná a mrzelo ma že im to nemám ako oplatiť.

Hrozný deň bol zrazu preč a ja som s plným bruchom vajíčok sedela vo vyhriatej kuchyni. Dozvedela som sa, že pán domáci plánuje spraviť miesto na prespanie pre nás SNPčkárov-krásne. Verím, že sa im raz všetko dobré vráti. Ponuku na prespanie som odmietla - už som naozaj nevládala zložiť stan. Na raňajky som dostala domáci lunchmeat ktorý mi vystačil aj na obed. Pani ma odprevadila a ja som bola šťastná, že takýto ľudia existujú. Pri lúke som sa okúpala v liečivom avšak siričitom prameni - paráda to budú tie kaše zajtra vyzerať. Noc bola s plným bruchom veľmi príjemná. Už bolo teplo, nemrzla som - nikdy som sa nevyspala lepšie. 

Deň 23. za Zlatovcami - rozhľadňa nad Březovou

Ďalší veľmi veľmi horúci deň. Bola som rada, že som si nemusela robiť kaše s príchuťou kovu ale ani do pitia tejto zázračnej vody sa mi nechcelo. Nebolo na výber a dúfala som, že sa čoskoro dostanem k vode. Hneď ráno nad Drietomou som v poli našla hojdačku a asi pol hodinu strávila sústredením hojdaním. V tieni stromu som sa spokojná naraňajkovala a putovala ďalej. Vstup do Bielych Karpát bol extrémne náročný.

Stratila som sa a mimo chodníka som sa škriabala do prudkých kopcov. Zem bola pokrytá lístím a bukvicami a neskutočne sa mi šmýkalo. Keď som sa našla, ocitla som sa na úplne rozprávkovej lúke plnej kvetov ktoré mi siahali až po plecia. Väčšina stromov bola označená na výrub. Stromy boli napadnuté lykožrútom a bola som rada, že les vidím ešte v tejto podobe. Aj tieto hory čaká veľká zmena. Hory boli nenáročné, príjemné. Mala som menšiu paranoju a pri vstupe do Čiech som sa neustále bála, že ma pošlú naspäť. Bol práve čas, keď ste do ČR mohli ísť len na 24 hodín.

Veľmi rýchlo som sa dnes dostala do cieľa a na lúke s rozhľadňou a altánkom som si užívala západ slnka. Iba som sedela a pozerala ako slnko zapadá nad dedinkami, keď sa pri mne zastavil Čech Dávid, ktorý si dával práve detox od technológií. Nemusel byť zlý, ale jeho trhané pohyby a zvláštne správanie vo mne vzbudzovali mierne obavy.

Po nejakom čase sa mi priznal, že berie drogy a rád je par hodín denne mimo. Nepovzbudilo ma ani jeho konštatovanie, že hoci som ,,drsňačka" keby sa mi niečo stalo, nestihnem zavolať políciu. Našťastie po chvíli odišiel a ja som požiadala manžela o číslo na políciu ČR a čo najpodrobnejšie budúceho páchateľa opísala aspoň manželovi :D :D. Na moje nemilé prekvapenie vidím v šere prichádzať Dávida späť. Rozhodol sa, že dnešnú noc strávi pred mojím stanom. Bez stresu som v stane vytiahla svoju rybičku s ktorou by som Dávida maximálne poškrabala a spala pokojným spánkom. Veď čo sa má stať sa stane. 

Deň 24. rozhľadňa nad Březovou - nad Poliankou

Žijem. Paráda. Balím stan a kývam Dávidovi, ktorý ma pozoruje ako odchádzam. Pri jeho aute zvažujem či odfotiť ŠPZ. Neodfotila som, zasmiala som sa nad svojimi nápadmi. Aj tak sa celý čas až kým neprejdem hranice obávam, že Dávida ešte uvidím. Konečne domov. Na Holubyho chate si dávam kofolu a pokračujem do Myjavy.

Nevládzem kožu mám na rukách prepálenú už takmer do čierna. A prekvapivo cez Myjavu sa ide po asfalte ako inak. Stojím pod každým stromom, ležím v tráve. Občasný vietor je ako vykúpenie. V meste si dávam kebab. Zisťujem, že mi mesto vadí viac ako predtým. Nič moc keď robíte v obchodnom centre. V rieke vidím 1.x v živote ondatru a napriek vysokej teplote ju dlho pozorujem. Milujem tieto zážitky. Konečne sa dostávam do Polianky.

Nemôžem nájsť miesto na spanie. Ukladám sa o riadny kus cesty ďalej na lúke, dole kopcom. Nakoľko mám pocukané nervy vyťahujem rybičku na kombináciu ježka a lúčnych koníkov. Ešte niekoľko krát volám do tmy: ,,Kto je tam?" keď sa nič nedeje idem spať. Až na neustále šmýkanie dole kopcom som sa vyspala do rúžova.

Deň 25. nad Poliankou - nad Dolnou Rakovou

Ráno mi začalo byť veľmi smutno. Už za pár dní budem v Bratislave. Aj keď sa teším na manžela nechce sa mi vrátiť do bežného života. Takto žiť je dokonalé. Som presne tam kde chcem byť. To sa tak často nestáva. V stane raňajkujem kašu pozerám na rannú oblohu a je mi jednoducho dobre. Ráno prichádzam k mohyle M. R. Štefánika. Zvládla som to. Tu sa cesta SNP končí a pokračuje ako Štefániková magistrála.

Keby sa čokoľvek stalo cestu hrdinov som už prešla a to mi nik nevezme. V prvej dedine si pred obchodom vychutnávam bagetu a rozmýšľam čo mi táto cesta dala. Večer ma prišiel pozrieť manžel. Doniesol mi jedlo, ktoré si pre vysoké teploty nemôžem dovoliť.

Pomáha mi nájsť dnešné miesto na spanie a s ťažkým srdcom ma necháva posledné dni v lese bez signálu. Dlho si vychutnávam západ slnka a počúvam hudbu. Som nekonečne šťastná. Cítim sa slobodná. V noci počúvam líšky a sovy blízko stanu. Už sa zvierat nebojím. Viem, že keď sú také hlučné som tam sama a nehrozí mi nebezpečenstvo od ľudí. Vychutnávam si jednu z posledných nocí. 

Deň 26. nad Dolnou Rakovou - Sološnická dolina 

Čím som bližšie k Bratislave tým je signál biednejší a manžel nervóznejší. Verili by ste že signál bol na celom Slovensku a tu je problém? Tieto hory sa mi moc nepáčia zem je tu skalnatá, zmiešaná s prachom a veľmi sa tu šmýka. Teplo je neznesiteľné a kúpeľ nevyhnutná. Horúčavy sa ťažko znášajú.

Cestoviny v prášku mi lezú krkom. Som čoraz nervóznejšia, že mi cesta končí. Už teraz viem, že to nie je môj posledný trek v živote. V Sološnickej doline rozkladám stan. Je tu nehorázne veľa komárov, múch, hadov, myší. Signálu tu nie je ani náznak. Bežím sa okúpať do rieky. Nie je najčistejšia ale lepšie ako nič. Za pomoci ešusu som si umyla vlasy. Už mi asi nič nevadí. Práve keď si v rieke periem prichádza ku mne chalan s dcérkou na rukách.

Trochu nedôveryhodne sa na mňa pozerá a tak moja prvá veta znie: ,,Ja som normálna". Bol zlatý, pochopil  ešte mi aj ponúkol pomoc keby som niečo potrebovala. Strapatá som sa chystala spať keď ku mne prišli 2 ďalší SNPčkári. Braňo a Miro sú súrodenci, ktorý sa tiež hádajú ale vydržali to. Idú rovnakým smerom a končia v rovnaký deň. Pri pohári vína debatujeme do 21, čo je pre snpčkara pokročilá hodina a ideme spať. 

Deň 27. Sološnicka dolina - Biely kríž

Skoro ráno vyrážame ešte bez komárov. Po hodine cesty sa musím prezliekať do ešte kratšieho oblečenia. Výstrahy pred teplotami neklamali. V polovici cesty si dávam kuracie prsia za 11,40€ a polievku za 4€. Áno som v Bratislave. Mám pocit, že uhorím idem po cestách ktoré sú udupané ako asfaltka.

Každú jednu myšlienku mám v hlave už 300x preobracanú a keď ma znova napadne až ma to rozčúli. Posledných 5km už fakt nedávam. Vyťahujem slúchadla a za rytmu starej disco hudby pridávam do kroku. V rieke sa snažím ovlažiť ale namiesto úľavy cítim v ľadovej vode obrovskú bolesť. Som zaprášená, spotená, vyprahnutá. Prichádzam na Biely Kríž. Veľa ľudí hovorí aký sú bratislavčania nepríjemní keď prechádzate týmto úsekom. Mne sa to nezdalo. Všetci boli vysmiaty, zdravili sa, zastavovali na krátky rozhovor.

V bufete stretávam Mira a Braňa s ktorými som sa cez deň rozdelila. Nedá sa platiť kartou, na to som nemyslela. Mám posledných 7€ v hotovosti. Našťastie držková stojí 4,5€ a pivo majú snpčkári zdarma. Postupne prichádzajú ďalší snpčkári a obsluha nám prestáva veriť. Myslia si, že chceme iba pivo. Nechápem ako si to môžu myslieť, nevidia náš zúbožený stav?

Na noc sa pridávam ku chalanom s Braňom a Mirom sme sa dohodli na budíčku o 4 aby sme prežili prechod cez mesto. Bola to tá najhlučnejšia noc - diviaky, jelene, vtáci, buchot. Bola to krása. 

Deň 28. Biely Kríž - hrad Devín

A je to tu. Koniec. Úplný. Celý deň som to ani nevnímala. Omračujúce teplo, mračná komárov. Veľa asfaltu - veľa bolesti. Neskutočne som bola rada, že idem s chalanmi a nemusela som riešiť cestu iba som sa mohla za nimi vliecť. Prvý išli chalani, potom ja a potom moja noha. Bez nich by cesta trvala asi do noci. Dokonca ma donútili ísť na Slavín. Túto odbočku by som sama asi určite vynechala. Som rada, že som tam bola.

V Bille som si uvedomila čo ma čaká v práci. Ľudia tu boli nervózny, hádali sa. Bol to tak obrovský rozdiel oproti tomu pokoju čo sme v sebe cítili my. Bude ťažké v tomto opäť žiť. Ako skutočný tuláci sme sa na zemi pred Billou napchávali a v neskutočnom úpeku sa doplazili na Devínsku Kobylu kde už nebolo úniku pred komármi. Ďakujem chalanom za pomoc a spoločnosť posledné 2 dni cesty. 

Koniec som si začala uvedomovať keď sme vyšli z lesa pri Devíne. Pocity ktoré som mala neboli ako som čakala. Nebolo to dojatie ani radosť ani smútok. Bola to len obrovská vďaka, že som to mohla zažiť. Pocítiť v sebe tu silu, pocítiť aká som v skutočne bez každodenného stresu a povinnosti. Toľko lásky, zážitkov, krásy by som nezažila ani za celý život. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote. Ďakujem.