Albánsko bolo pre mňa dlho neobjavenou krajinou. Akousi čiernou dierou na mape Európy, kde možno ani nie je bezpečné cestovať. Jednoducho, pre moju dobrodružnú povahu to bolo neodolateľné lákadlo.
Albánske alypy - Prokletije
V lete roku 2019 som prepravil bicykel aj seba lietadlom do macedónskeho Skopje. Mal som nakreslený krásny okruh zo Skopje na sever do Kosova a ďalej do Albánskych Álp (Prokletije), kde ma čakal náročný prechod hôr. Ide o pohorie rozlohou aj nadmorskou výškou asi ako naše Tatry. Avšak omnoho divokejšie, bez turistov a s lokalitami, ktoré sa ešte neotvorili svetu. V Albánsku je cestná sieť chudobná a v zlom stave. Hoci sa zlepšuje. A tak, ak som si chcel tieto hory naplno vychutnať a súčasne ich prekonať na ceste k Skadarskemu jazeru, musel som ísť cez priesmyk Theth.
Cesta, spočiatku asfaltová sa zmenila na koryto rieky pokryté veľkými kameňmi. Neskôr na strmo stúpajúci lesný chodníček až napokon to bola plnohodnotná horská turistika po skalách, ako v našich Tatrách.
Bicykel musel ísť na plece a takto som sa pomaly dral vpred úzkym a strmým chodníčkom nad zrázom.
Chvíľami to vyzeralo beznádejne. Ale keď sa okolo prehnali domáci na koňoch, sebaisto ako na promenáde v meste, povedal som si, že musím prejsť aj ja. Odmenou mi boli dokonalé výhľady z výšky 1800 m n. m. na dve údolia podo mnou. A tiež zabudnutá dedinka Theth, ktorá akoby zastala v čase spred 100 rokov.
Plavba jazerom Komani
Ďalej moja trasa pokračovala popri Skadarskom jazere a trajektom po jazere Komani až do Tirany, hlavného mesta Albánska. Plavba jazerom Komani trvala pol dňa a bola to jediná možnosť, ako sa dostať do 40 km vzdialeného mestečka Fierze. Voda je v tomto kraji jediná dopravná tepna pre miestnych obyvateľov. A súčasne je to neopakovateľný zážitok. Úzke a dlhé jazero, ktoré je vlastne priehradou, je obkolesené neporušenou prírodou, horami a skalnými zrázmi. Je to kraj, kde sa dá naozaj stratiť, naozaj byť osamote, kraj, kde panuje ešte posledná neobjavená divočina v Európe.
Tirana
Tirana je naopak jeden veľký chaos. Prifičal som sem po diaľnici. V Albánsku ísť bicyklom po diaľnici nie je žiadny problém. Jazda v hlavnom meste nie je pre slabé povahy. Treba mať oči všade a mať ostré lakte aj voči oveľa väčším autám. Ale bola to zábava a keď mi vypadla fľaša zo stojana, celá cesta zastala a bez trúbenia počkali, kým sa po fľašu vrátim.
Albánci sú jednoducho veľmi milí ľudia
S pohostinnosťou som sa stretával na každom kroku. Či už to bolo v malých obchodíkoch, kde mi domáci ponúkol stoličku, kým si vypijem pivo. Alebo pri studničke s vodou, kde sa ma 4 nabúchání bezkrkí týpci so zlatými reťazami, ktorí vystúpili z tmavého mercedesu, bezchybnou angličtinou spýtali, ako sa mi páči v Albánsku a či nepotrebujem s niečím pomôcť. Či miestni kamionisti, ktorí trúbia, mávajú, zdravia, tešia sa a povzbudzujú do kopca.
Ohridské jazero
Z Tirany som sa stredom krajiny prebicykloval k Ohridskému jazeru.
Ohridské jazero je také malé vnútrozemské more.
Je dlhé asi 30 km a keď ležíte na jeho brehu, vôbec vám nepríde, že ste uprostred hôr vo výške okolo 700 m n. m. Cítite sa ako na promenáde pri mori. Najmä v rovnomennom mestečku Ohrid, ktoré je už opäť na macedónskej strane jazera. Promenáda s reštauráciami a barmi vytvára dokonalú prímorskú atmosféru. Ak sa niekedy ocitnete v Albánsku alebo Macedónsku, Ohrid je skrytá perla, ktorú určite nevynechajte.
Moju cestu som ukončil opäť v Skopje, kam som sa dostal z Ohridu cez národný park Mavrovo a dedinku Galičnik. Náhorná plošina okolo Galičniku je jednoducho krásna. Divoká, opustená, kde sa tak trochu cítite ako na divokom západe a kde jedinými ľuďmi boli zberači čaju. Aspoň tak mi to tí potrmavší chlapíci so zelenými lístkami tvrdili, že zbierajú čaj
Prehliadke neuniklo ani samotné Skopje
Skopje je mesto, ktoré si treba vychutnať a vstrebať jeho atmosféru, kým si ho zamilujete. Na prvý pohľad je to trochu neusporiadaný gýč, kde sa stretáva európska a turecká kultúra. Časť mesta je moderná, časť historická s uličkami, mešitami a obchodíkmi, pomenovaná Starý Bazár. Ale až keď sa mestom túlate dlhšie, objavíte jeho zákutia, baríky, výborné jedlo, vrch Vodno s lanovkou takmer zadarmo a milých ľudí.
Zahoďte predsudky. Albánska (ani Macedónska, či Kosova) sa netreba báť, treba si ich vychutnať, kým sú tieto krajiny ešte nedotknuté masovým turizmom. Či ste cestný alebo horský cyklista, v tejto časti Balkánu ešte nájdete poslednú Európsku divočinu.
- Viac o mojej ceste sa dočítate na https://cyklocesty.sk/albansko-bicyklom-po-nepreskumanych-miestach-balkanu/
