Ako som sa stal ozajstným hajkerom. Pacific Crest Trail 2022. Deň 1

Vstávam ráno o štvrtej, o hodinku je potrebné vyraziť na PCT 2022 (pre tých, ktorí to nepoznajú - je to Pacific Crest Trail). Kto stále nevie, nech rýchlo otvára Google.

Deň D - 2. marec 2022

Bola to ročná poctivá príprava. Napozeral som stovky hodín videa, prečítal stovky strán rôznych informácií. Naštudoval som si všetky možné informácie ohľadne výbavy a kúpil som si ju. Vyplnil som kopu papierov, formulárov, dotazníkov len kvôli vycestovaniu. Musel som sa nechať zaočkovať. Niežeby som bol proti vakcíne, len som čakal, pokiaľ to len šlo. Nech sa vychytajú muchy, ako sa vraví.

Absolvoval som Karpaty minulý rok v apríli v snehu, kde som aj s dvoma kamarátmi skoro “zahynul”. Absolvoval som sám tri dni časť SNP v Karpatoch, kde som si naostro vyskúšal výbavu. A ešte množstvo jednodňových výletov s priateľmi, či s rodinkou.

Bude mi to však stačiť?

Mám vytlačených množstvo dokumentov na cestu - dúfam, že mi nebude nejaký chýbať.

Pred dvomi týždňami som zavŕšil v zdraví päťdesiatku. Tento výlet je môj darček sám sebe. Potrebujem vypadnúť a vypnúť, som vyhorený, unavený a nevrlý. Samozrejme, ja nemôžem ísť napr. na Honolulu, kúpať sa v mori a oddychovať. Nie - ja si musím vymyslieť takéto bláznovstvo.

Mojim cieľom je ísť ale len časť PCT. Celá trasa má neuveriteľných cca. 4200km. Pokúsim sa o prvý úsek, či časť z neho - od hraníc s Mexikom do mestečka Kennedy Meadows. Tento úsek bude púštna krajina, ale budem sa často pohybovať vo výškach do 3000m. Má to byť 702 míľ, čo je 1123km. Od Kennedy Meadows začína Sierra - to už sú poriadne kopce. Ale tam sa ani nechystám.

Moc si neverím. Ale vyskúšam to. Nemusím sa však ponáhľať, ako všetci ostatní. Tí musia urobiť denne priemerne 25-30km a viac, aby to stihli dôjsť do konca a aby ich nezastihla na konci jeseň - dážď a sneh. Ja mám čas. Úsek, ktorý chcem ísť, sa bežne robí tak asi 50 dní. Ja mám k dispozícii 60 dní, plus ešte nejakú rezervu. Preto zvolím pomalšie tempo, začnem cca. 12-16km denne a neskôr uvidím.

Stále si neverím. Preto aj začnem dávať verejné príspevky až potom, ako nejakú časť za pár dní prejdem a uvidím, že sa to dá. Ak to náhodou zabalím, nikto sa to takto nedozvie.

Musím poďakovať rodine, známym a mojej pani, že ma sem vôbec pustila.

Prvotná myšlienka bola - urobiť celú PCT, ale to sa chodí cez 5 mesiacov a to chodia mladí a krásni ľudia, nie ja. Tento prvý úsek je teda kompromis a sám som s tým spokojný.

No ale teda - poďme na to

Ráno budím moju pani a idem sa chystať. Spácham rannú očistu, obliekam sa a dobalím malý batoh, ktorý budem mať so sebou v lietadle. Veľký batoh pocestuje v lietadle odbavený dole medzi ostatnou batožinou. Malý batoh som našiel doma starý, určite má aj 30 rokov. Vyzerá dosť nemoderne, ale aspoň je čistý. V Los Angeles, keď vyjdem z terminálu, ho budem musieť vyhodiť. Nebudem ho už viac potrebovať, bola by to zbytočná záťaž.

Po piatej hodine rannej moja pani štartuje bielu strelu a vezie ma na Mlynské Nivy. O 5:30 parkujeme v podzemí a ideme k nástupištiam. Sme tu obaja prvýkrát odkedy to tu postavili, takže obaja čumíme dookola ako teľce na nové vráta.

Pol hodina prejde ako nič, lúčim sa napokon s mojou pani a o šiestej odchádzam autobusom do Viedne na letisko Schwechat.

Cesta trvá necelú hodinu a pred siedmou som na letisku. Vonku ešte na jeden nádych miniem snáď celú batériu v el. cige a vstupujem dnu. Ako prvé musím na informačnej tabuli nájsť môj let. Je to let do Zürichu spoločnosťou Swiss. Na tabuli vidím, že ide o gate F, check-in T3 351-378.

Neviem, čo znamená to T3, ale veď to bude asi jedno, som už skúsený cestovateľ a nejaké T3 ma tu nerozhodí.

Po 15 minútach chôdze, pričom som asi 40x niekam musel odbočiť, sa blížim k odbavovacím okienkam. Tu si musím odbaviť veľkú batožinu. Idem po dlhej chodbe, hľadám na tabuliach Swiss a akosi som zabudol sledovať tie čísla 351-378. Všade na monitoroch svieti iba Austrian. Idem, idem a hľa, predo mnou sú akési dva turnikety, ktoré po mne pýtajú naskenovať letenku. Naskenujem, veď prečo nie, veď ju mám a prejdem cez turniket. A zrazu - ja blbec, nachádzam sa už v priestore so skenermi a rentgenmi. A sakra. To bude zle. Tu sa mám objaviť až po odovzdaní batožiny.

Vo vzduchu visí prúser

Samozrejme, že cesta späť na chodbu je ošetrená jedným ďalším turniketom. Šupnem si jednu facku, aby mi zaslzilo aspoň jedno oko a pristúpim k pánovi, čo má určite najdôležitejšiu robotu v hale - stráži turnikety. Der Drehkreuzwächter!

Vysvetľujem mu po nemecky, občas použijem aj nejaké to anglické slovo, že musím ísť súrne späť. To, že mi “ukápla” slza na zem, pána ale nerozhodí. Vraví, že mám ísť ďalej a vysvetliť to najbližšiemu strážcovi koridoru.

Der Korridorwächter!

Vkráčam teda dovnútra a pristúpim k strážcovi Mordoru, teda pardon koridoru. Vysvetľujem mu to isté, premeria si ma, v jeho očiach vidím otázku, že čo to tu je za blbca, čo si nevie ani odbaviť batožinu. Ale pochopí ma a ide so mnou. Pustia ma späť a som zachránený. Už nebudú problémy. Ale omyl.

Pán der Korridorwächter mi aj cestou vysvetlil, že Austrian a Swiss je jedna firma. Jednému patrí aj druhý. Neviem ale, ktorý komu. Nevadí.

Nájdem si konečne svoje číslo a na monitore už aj ja vidím menší nápis Swiss. Ale ešte pred odbavením si sadnem na voľnú lavičku, vytiahnem z batohu dve malé krabičky - dve rolky potravinovej fólie z Tesca, ktoré chcem aplikovať na batoh kvôli ochrane.

Modlím sa, aby som nevytiahol z krabičky alobal (žeby som zle kúpil)

- ten by mi moc nepomohol, neletím predsa do vesmíru. Nie, všetko je v poriadku. Omotávam batoh, došľaka, jedna rolka má 30m. Samozrejme, fólia sa už pri akomkoľvek priblížení k inému povrchu hneď prilepí tam, kam nemá. Miniem celú jednu rolku, druhú si hodím do malého batôžka a rituálne ju vyhodím do koša až v USA, ani neviem prečo. Napokon pristúpim k okienku, ktoré je v intervale čísiel 351-378. Pýtam sa pani, ukazujúc jej mobil s letenkou, či som u nej dobre. Vraví, že áno a ukazuje mi voľajaký automat 3m odtiaľ, že tam si mám vytlačiť lístok na batožinu a potom sa mám vrátiť k nej späť. Idem k automatu, pípam viackrát s letenkou a automatu sa nechce nič tlačiť. Jéžišmáriá.

Objaví sa pri mne ďalší strážca tohto koridoru a odlifruje ma vedľa k iným okienkam, že tam patrím. Tu sa postavím do radu, čakám asi 10 minút a hotovka. Batoh je odbavený. Naradostený kráčam k môjmu známemu turniketu, pípnem letenku a skoro urobím salto vpred cez zavretý turniket. Turniket je zablokovaný a na displeji svieti nápis, že niekto už použil túto letenku a tento kód!! Za sekundu mi trkne, že ten niekto som bol ja. Ešteže tu stále je môj starý známy Drehkreuzwächter!

Pozoruje ma a keby to nebolo neslušné, určite si pleskne rukou po čele.

Napokon mi skontroluje pas a letenku a pustí ma. Vzápätí zdravím ďalšieho kamaráta - strážcu, dáme si haj fajv a idem k rentgenu. Cez rentgen a skenery prejdem úplne bez problémov aj s mojou elektronikou, s ktorou by som si trúfol naštartovať aj menší traktor.

Konečne som v odletovej hale! Ako prvé hľadám smer, ku ktorému gejtu mám ísť. Za 10 minút som na mieste, odbehnem si pofajčiť do kabínky, dám si kafíčko, croissant a vodu. 12€! No, ale som predsa vo Viedni! Aj na Mariahilfestrasse to toľko stojí.

9:40 je odlet, nastúpim do lietadla a už za hodinku pristávame v Zürichu.

Na prestup mám dve hodiny. Odlet do Los Angeles je 13:10. Gate mám E26. Dobrú pol hodinu sa presúvam na terminál E, na konci idem zopár minút aj akýmsi podzemným metrom. Tesne pred konečnou mi pípne telefón, kde mám uložené letenky, že neodkladná informácia! To ma dosť vystraší a čítam, že sa mi zmenil gate na F22. Teda terminál F. To znamená naspäť - a dobrú polhodinu. To by som stihol, ale pre istotu neostávam v metre, ktorý pôjde hneď naspäť a vystupujem. Idem k najbližšej informačnej tabuli a tam svieti E26!

To ma zaskočí a rozmýšľam čo teraz. Prezriem si ešte raz správu v telefóne a musím sa poďakovať súdruhom z Applu, že táto zmena sa týkala prvej letenky Viedeň-Zürich, letu, ktorý som práve absolvoval. Toto asi robia turistom naschvál.

Keď niekedy uvidíte po letisku pobehovať zmätených turistov, tak to budú majitelia Iphonov (možno to robí aj Android, neviem, aby som zasa nekrivdil Apple).

Nakoniec vkročím do terminálu, oblbnem prvého predavača kozmetiky, ktorý mi podaruje dve vzorky krému na päty, nájdem fajčiareň a pofajčím, zjem bagetku s kávou (tentokrát ale bez minerálky) a - 12.86€! Zmôžem sa iba zahrešiť Himmelverdamtherrgott! Švajc je švajc, darmo.

Pred gejtom mi skontrolujú pas, Covidpass a AG test (včerajší) a konečne nastupujem do lietadla. Je to Boeing 777-300ER. Miesto mám pri okne v trojsedačke. Sám som si ho vybral. Dve minúty pred odletom som pochopil, že budem v trojsedačke sám. Paráda. Ale takýchto samotárov je tu viac, lietadlo je zhruba napol obsadené. Hneď ako vzlietneme, začnú roznášať nápoje. Chcel som si dať vodu, ale dvaja mládenci predo mnou (škóti) si pýtajú pivo. To mi fakt ani nenapadlo, tak si jedno dám aj ja. Tretinkové. Celkom dobré.

Síce už pred dvoma týždňami som sa naučil povedať alkoholu NIE, ale jedno pivko nezaškodí.

Za pol hodinu nosia jedlo, dal som si kuriatko, zemiakovú kašu, ryžu plus nejaké zelené riasy.

Hneď vzápätí sa ma letuška pýta, či si dám pivo.

A prečo NIE?

A za ďalšiu polhodinu sa ma znova pýtajú, čo budem piť. Kávu. A pivo! Mám podozrenie, že chcú niektorých cestujúcich opiť, možno aby v podnapitom stave dostali túžbu si voľačo kúpiť, napr. hodinky Breitling 1884, ktoré tu všade reklamujú.

Let má trvať neskutočných 11 hodín 5 minút. Bolia ma uši, pretože musím mať na tvári respirátor. Všade. Dúfal som, že v lietadle netreba, ale treba. Dokonca ma aj malý krpatý letúch dvakrát napomenul, aby som si ho nasadil. A ja som si ho len po jedle takticky zabudol nasadiť. Vlastne, v Zürichu som respirátor vymenil za rúško, tu môže byť rúško (vo Viedni musel byť iba respirátor). Aj tak ma bolia uši, ťahajú ma tie gumičky. Nie som na to zvyknutý.

Po troch pivkách chodím stále na WC. Rozmýšľam, že si tam zoberiem vankúšik a zamknem sa tam. Alebo radšej nie.

Nad Grónskom (to bude asi v polovičke letu) sa natiahnem cez sedačky, že si pospím. Za 10 minút výdatného spánku (práve som vstupoval do hladiny alfa) začali turbulencie (asi level 2 z desaťstupňovej škály), kapitán nám aj odporučil zapnúť si pásy. Kašlem na neho, ale tak to tu hádzalo (level 2) s lietadlom, že som už zobudený.

Počas letu dostávam aj hodnotné darčeky. Napríklad malý sáčik s mokrou dezinfekčnou utierkfkcvifrv.

Kristovanoho, level 7!!

Skoro mi vypadol mobil z ruky. A to sa muselo stať v pravú chvíľu teda, keď musím ísť znova cikať. Musím to vydržať, ak nechcem poletovať po kabíne.

Level klesol na päťku, tak píšem ďalej. Dezinfekčnou utierkou som myslel. Alebo malilinký sáčiček so soľou a korením, dokonca som oblbol letušku a našetril som si dve balenia. Ono sa mi to zíde na ceste, rozmýšľal som inak, ako také niečo zobrať na dochutenie jedál.

Polovička cesty. Nekonečný príbeh. Vyťahujem časopis a pozerám nad seba na lampičku, ktorú si chcem rozsvietiť. Lenže neviem ako! V lietadle je totižto tma, všetky okienka sú zatiahnuté. Pýtam sa škóta sediaceho predo mnou, ako si ju zapol. Nevie, stále mu jeho lampička svieti a nevie si ani chudák pospať. No teda pekne. Ja ako správny elektrikár preskúmam sedadlo predo mnou, moje, vedľajšie, celé čalúnenie a nič. Dokonca rozoberiem bočnú stenu lietadla, vidím aj nejaké káble, ale nechám to radšej tak. Za pol hodinu na to neprídem, tak si pootvorím trocha okienko, aby som videl. To ale zasa môže vadiť pánovi za mnou, ale nič nehovorí. Až za dobrú polhodinu sa objaví prvý stevard (majú teraz voľno, asi oddychujú). Pýtam sa ho na osvetlenie a ľaľa - svietidlo sa ovláda priamo z aplikácie na monitore, čo mám pred sebou. Aká to moderná doba!

Let som nakoniec pretrpel, celou cestou nás niečím kŕmili, na konci som už aj všetko odmietal.

15:37 miestneho času pristávame.

Ideme všetci na imigračné - je tam asi 80 ľudí v rade, ale funguje možno aj 20 okienok. Z tohto mám najväčší strach - ak sa znepáčim imigračnému úradníkovi, môže ma otočiť, poslať domov a všetko bude v háji. Preto riadne unavený z letu, nevyspaný a v poriadnom strese pristupujem k imigračnému pánovi mexického vzhľadu. Celý proces mojej imigrácie popíšem niekedy neskôr, pretože mám z toho doteraz traumu a bol som tam dobrých 15 minút, pričom ostatní max. 5 minút. Ale - prešiel som a vlastne sme sa nakoniec aj skamarátili a môj nový kamarát mi poprial aj veľa šťastia.

Ubytovanie mám booknuté v Santa Ana. Je to súčasť LA. Môj plán je ísť autobusom na Union station (30 minút, 9.75$), odtiaľ vlakom do Santa Ana (60 minút, 9.25$). Celé to je dosť časovo napnuté a na hrane tieto spoje. Neskôr podvečer už ide vlak dosť nevyhovujúco a nestihol by som AT&T a kúpiť si US e-sim kartu.

Idem od imigračného k výdaju batožiny. Autobus mi ide za 10 minút a vôbec neviem, či sa to dá stihnúť. Posledná vec, čo sa môže stať je, že mi nepríde batoh. Nemám so sebou kamaráta Braňa, tak verím že batoh príde. Prídem k pásom a hneď z diaľky vidím môj batoh drbnutý na zemi vedľa pásu. Asi ho nejaký Der Gürtelwächter, pardon, už sme v US, tak the Beltguard hodil z pásu na zem. Nevadí, Tesco fólia drží, beriem ho a ponáhľam sa von. Vyjdem von z terminálu a hneď som na zastávke tam, kde mám byť. Autobus má prísť o 5 minút. Paráda.

Autobus príde o 10 minút, ale nevadí. Na prestup na vlak mám rezervu 30 minút. No ale to platí iba vtedy, ak sa nepočíta so zápchami. Je 16:40 a my smerujeme do centra LA. Obrovské zápchy sú všade, plynulo to síce ide, ale len krokom. Doplazíme sa na stanicu asi 12 minút pred odchodom vlaku, musím však najprv vystáť rad pri okienku, kde platím za autobus. Ponáhľam sa na stanicu, ktorá je zvonka fakt pekná (stredomorský štýl) a tu vidím ležať na múriku pod strieškou môjho prvého neúspešného Američana, ktorému sa nesplnil sen v LA. Je mi ho ľúto, ale ponáhľam sa. Vlak nestihnem, dokonca šiel o 6 minút skôr, čo nechápem, lebo to nesedí s časmi odchodov, čo sú na internete. Vnútri čumím s obavami na 3 automaty na kúpu lístkov. Vôbec tomu nerozumiem, ale nestrácam vieru. Obďaleč vidím informačné okienka, kde sa pýtam, či u nich môžem kúpiť lístok. Pošlú ma za roh, kde je jediná pokladňa a tu si kupujem lístok. Vlak ide 18:31, mám necelú hodinu čas. Okrem voľného času, ktorý teraz mám, stále počujem v diaľke nejaké chrapľavé výkriky na stanici.

Rozhodnem sa preto, že si kúpim kávu, hľadám voľajaký automat a v tom zbadám Starbucks. No lenže tam je treba stiahnuť si aplikáciu, v nej objednať a tu za okienkom vám kávu vydajú. Nedarí sa mi celá táto inštalácia a registrácia aplikácie, trocha ma znervóznie aj postaršia žena s tým chrapľavým hlasom, zjavne bezdomovkyňa, ktorá prišla k okienku Starbucksu zjavne bez nutnej aplikácie a asi sa dožadovala kávy.

Za malú chvíľu je na stanici vreskotu dosť. Prišli k nej dve postaršie security dámy (patrične amerických postáv) v žltých vestách a niečo jej rozprávali. Jedna security dáma dokonca niečo hlásila do vysielačky, presne ako to poznáme z amerických filmov. Okolo prešiel nenápadný človek, určite agent FBI. K pani, čo má chuť na kávu bez aplikácie, pristúpil nejaký muž. A zasa vreskot - Don’t touch me!! A ja toto všetko sledujem len 2m od toho.

V záujme môjho zdravia prestanem mať chuť na kávu a volím radšej ústup.

Čo keď sa tu náhodou strhne prestrelka?

Idem teda na nástupište, dvakrát sa radšej opýtam, či čakám na správny vlak - jednej slečny na nástupišti a druhej dámy vo vlaku. Je to ok, vlak príde a ja konečne cestujem. Je už hlboká tma, tak veľa toho z LA nevidím.

Inak ani v autobuse, ani vo vlaku nie je wifi. Nie je nakoniec ten Slovak lines perfektný?

Za hodinu som v Santa Ana. Dokonca pani z vlaku, ktorej som sa pýtal na začiatku cesty, či som v správnom vlaku, ma príde upozorniť, že mám vystúpiť. Zlatá.

Krásna stanica, veľmi sa mi páči. Hotel mám vzdialený len 2km, plánoval som to ísť pešo, ale teraz potme si netrúfam. Bojím sa. Objednávam teda Uber a za 8.06$ ma zoberie mladý chalanisko Teslou na hotel.

Ubytujem sa a osprchujem. Aj mám troška hlad. Vedľa o dva bloky má byť nejaká mexická reštaurácia, hamburgery, zmrzlina a pizza. Prejdem sa tam pešo, je už tma a naozaj mám troška strach, po ulici chodia rozličné indivíduá, dokonca míňam domček, kde pred vchodom zopár ľudí húli trávu. Inak vedľa hotela je aj Islamic center, idem okolo neho trocha s obavami, aj keď tam je tma. Prídem k shopping centru a všetko tam je fastfood a aj tak zatvárajú za pol hodinu. Okrem zmrzliny. Neváham, som hladný a tak som si dal 4 kopčeky zmrzliny s mandarínkovou malinovku. What’s great meal!

Som späť na izbe. Idem spať. 27 hodín som na ceste a som poriadne unavený.

Sorry za dĺžku príspevku. Mal som dosť času, hlavne v lietadle a nudil som sa. Ďalej to už bude pravdepodobne všetko kratšie, nebude už toľko času.