11. marec 2022
Vstávam asi o ôsmej a vyspal som sa celkom kvalitne. Odchod máme s Kery-oke a Risé dohodnutý na desiatu. Máme sa voľakde za mestom stretnúť s ostatnými dievkami a budeme pokračovať spolu.
Idem si von pofajčiť. Stretnem tam dvoch chalanov, čo včera prišli prespať, sorry ja som si fakt nezapamätal ich mená.
Ja si poťahujem z el. cigy a chalani majú ešte zalepené oči a už štartujú bongo.
Obidvaja ťahajú ako o závod, kašlú, kýchajú, prskajú.
Ponúkajú ma, ale nechcem.
Všetci sú už hore a spoločne sa pripravujú raňajky, spoločne ich zjeme. Fakt výdatné. Chalani si lejú med na všetko, kam sa len dá, ono v mede bude zrejme skrytá energia.
Vonku pri odchode sa ma chlapci pýtajú, či sa k nim pridám. Tak za prvé im vravím, že nie, že som už dohodnutý s dievkami. A za druhé, toto ich životné tempo by som nezvládol. Sú to “blázni”, samá tráva, pivo (to by mi zasa tak nevadilo), sranda a tak. Za tretie, je im dosť zle rozumieť a vždy som dosť v napätí, keď na mňa prehovoria.
Inak jeden z nich mi hovorí, že je na cestách už 8 rokov a má za sebou 15000 míľ. Dokonca pozná aj tú českú dievčinu, kvôli ktorej som vlastne tu (Goldilocks - z knihy, ktorú mi moja pani kúpila na Vianoce 2020).
Teda, to je ale naozaj obdivuhodný výkon.
Len by chalan asi mal obmedziť tú trávu, lebo sa normálne pri večeri a aj pri raňajkách pri stole knísal.
O desiatej odchádzame. Ideme krížom cez lesík priamo na Trail. Tri ostatné dievky nestretáme, ideme dopredu a snáď sa voľakde stretneme cestou.
Prvý môj cieľ je voda na km 9. Beriem 2l so sebou a ide sa mi parádne. Už mi to normálne aj chýbalo po 40 hodinách oddychu.
Risé s Kery-oke vystrelia dopredu. Risé má pre mňa šialené tempo, Kery-oke ide zhruba o 5% rýchlejšie ako ja. Keďže často spomaľujem, prípadne zastavujem, aby som vytiahol kameru, či telefón, aby som voľačo odfotil, rýchlo mi utečú. Nevadí, uvidíme sa pri vode.
Prvý úsek trasy je cez lesík, kde sú všade zbytky snehu. Stále sme vo výške okolo 1800m. Je mi zima, aj keď svieti slnko. Ľutujem, že som si zabudol obliecť rukavice, mám ich však dole v batohu a nechce sa mi ho otvárať. Nevadí, dá sa to prežiť. Na km 4.5 sa zastavujem a robím si kávu, pretože ráno som si nestihol urobiť. Na km 9 pri vode sa všetci stretneme. Zjem twixku a ešte nejaké sladkosti, dám si ďalšiu kávu. Tankujem z kohútika 4.5l vody, pretože ďalšia bude až za 18km a to musím cestou aj prespať (treba 1l extra vodu na večeru, ráno a hygienu).
Na km 15 ma dievky čakajú. Je to krásne miesto na piknik pri voľajakej ceste. Žiaľ, je to len na denné využitie a je tu zákaz stanovať. Je tu aj skruž, kde je na dne voda. Dievky si dotankujú a prefiltrujú trocha vody, ja nie. Nechce sa mi z tohto piť voda, preto som si takticky natankoval predtým viac (4.5l).
Tesne predtým míňam môj prvý míľnik - 50 míľ!!!
Chceme ešte ísť 3.5km, kde má byť odbočka niekam do údolia, kde sa dá stanovať. Prejdeme však asi 1.5km a nájdeme peknú lúčku na vrchole akéhosi kopca, kde si medzi kríkmi nájdeme každý svoj plácek pre stan. Inak je tu až nechutne “gýčovo” nádherný výhľad do údolia, že tu proste musíme zostať.
Pred stanmi si uvaríme “spoločnú” večeru a ideme už o 19 hodine spať. Ja si varím ešte jednu horúcu fľašu do spacáku, veľmi sa mi to páči. A keď tu zapadne slnko, tak je teda riadna kosa.
12. marec 2022
Budíček mám zhruba o šiestej. Je nádherný východ slnka, moje spolubývajúce sú už vonku a spoločne híkame. Naozaj krása. Ešte večer som ďaleko v údolí pod nami videl voľajaké mesto v diaľke, teda myslím svetlá tohto mesta. Ale netuším, čo to je za mesto, pretože to je východným smerom. Možno nejaké mestečko pri hranici s Mexikom.
Pobalíme sa a už o 7:30 odchádzame. Dnes je cieľom až 25km (ja viem, pre niekoho brnkačka, ale pre mňa teda dosť). Sám neviem, či to budem schopný prejsť. Ale ak by sa mi to podarilo, zostane mi na druhý deň asi 12km na križovatku, odkiaľ zoberiem(e) stopa do Julian, kde by sme mohli byť teda tesne poobede.
Prvým dnešným cieľom je voda na 10km. Obe moje dievky hneď upaľujú preč. Nevadí, stretneme sa tam pri vode. Ide sa mi dobre, raňajkoval som malú klobásu a balíček lentiliek. Cukry. A kávu som si tiež urobil.
Cestou po chvíli stretnem Petra z LA, tak ideme hodnú chvíľu spolu a bavíme sa, ako sa darí. Vraví mi, že som tesne minul českú dvojicu, asi o 10 minút. Sakra, možno ich ešte niekde stretnem – možno práve pri najbližšej vode.
K vode na 10km prídem presne na poludnie. Je to parkovisko pri ceste, aj so záchodmi a 100m ďalej na lúke je nádrž na vodu. Je to otvorená skruž a má to dokonca kohútik - všetci si z toho naberajú vodu. Moje dievky už pomaly končia prestávku a odchádzajú. Máme sa stretnúť o 15km pri vode, ktorá nie je vôbec istá.
Čechov som nestretol. Zrejme vodu mali a pokračovali ďalej. Netuším ani, kto to mohol byť – mám celkom prehľad, aspoň zo sociálnych médií, kto z ČR a SR ide PCT.
Zdržím sa tu asi hodinu a pol. Zjem čo vidím, hlavne sladké. Káva je samozrejmá. Vody si naberiem pre istotu 4l, čo je o 2l viac, ako treba. Počítam radšej s tým, že na 25km voda nebude.
Som tu sám. A musím ísť na veľkú.
Môžem ísť 100m na parkovisko, ale nechce sa mi a ktohovie, či je WC otvorené. Keďže tu nikto nie je, idem teda vyskúšať po prvýkrát moju novú, peknú lopatku.
A ako sa to má robiť? Vykopať lopatkou dieru, asi 20x40cm a hlbokú aj 10cm. Alebo niečo podobné. Záleží asi aj od nákladu.
Do diery sa pekne vykakáme a použitý papier berieme so sebou. Na použitý papier máme so sebou Ziplock, ktorý neprepúšťa zápach.
Takže ako tak čupím a odovzdávam svoj poklad Kalifornii, obzriem sa vľavo a v blízkom kríku sa voľačo blyští!
Ježišmária!! Vyzerá to na veľkú fľašu s vodou. No snáď tu nikto nestanuje a ja tu robím toto! Takže som sa, celkom vhodne, “posral” od strachu. Rýchlo to ukončím a idem ku kríku. A tu nájdem 3 galóny s pitnou vodou, ktorú tu niekto nechal pre hikerov (galón má 3.78l).
Spomenul som si hneď, že v poznámkach vo Faroute k tomuto vodnému zdroju čosi bolo, že tam niekto nechal 3-4 galóny s vodou, ale to bolo pred 2-3 dňami a dosť dobre som nerozumel inštrukciám. A predpokladal som, že už galóny nebudú. No lenže, nikto ich nenašiel, pretože buď boli až moc dobre schované, alebo viacerí sme nerozumeli inštrukciám, ako vodu nájsť. Tak som si jeden galón zobral, prefiltrovanú vodu som vrátil späť do nádrže. Ešte predtým som sa však uistil, že uzáver na plastovej fľaši je neporušený.
Takže vodu mám peknú, z obchodu a môžem pokračovať.
Neviem, či tento ďalší úsek zvládnem. Treba aj niečo nastúpať, ale bude sa hodne klesať. Je príjemne, asi 15-17 stupňov. Dávam si to pekne po úsekoch - 4km a prestávka - hlavne aby som zhodil batoh, pretože ma vždy začnú bolieť ramená, tam kde mám pásy. A takto pomaličky to odsýpa. 4km pred koncom stretnem dvojicu, ktorú som stretol pri vode, ako už kempujú. A 100m pred koncom vidím stanovať aj Petra. Prídem k vode, je to studňa s kohútikom, ale voda netečie. Avšak v skruži je zopár plastových galónov, väčšina prázdna, ale dva sú poloprázdne. Vedel som, že tu voda bude, pretože mi hodinu predtým túto info poslala Risé SMSkou. Písala aj, že idú kúsok ešte ďalej nadol, kde budú kempovať. Ja už som fakt unavený, nechce sa mi ešte filtrovať vodu a hneď päť metrov za vodou je pekný flek na spanie. Tak sa tu rozbalím, vodu ešte nejakú mám a filtrovať budem ráno. Uvarím si nejaké hnusné jedlo, stálo to 14$ a od tejto firmy už nekúpim nič. Druhé jedlo od nich a podľa mňa bolo nechutné. Zjem asi len polovicu, doplním to mini klobáskou a tyčinkou Twix.
O ôsmej už líham do postele, ešte spíšem dnešné zážitky a idem spať. Inak je sobota a tu asi 100m oproti som videl nejaké autá a voľajaký veľký párty stan. Vyzeralo to z diaľky ako jurta. Nejaká partia mladých ľudí tam má žúrku. Ale mne to nevadí, sú dosť ďaleko.
PS: presne nad hlavou mám odkladacie vrecko, zo sieťoviny. Ako som si tam nešikovne odložil el. cigu, ktorá teda dosť váži, tak ma pekne trafila do hlavy. Skoro ma prizabila.
Musím si dávať pozor, divočina vie byť nebezpečná!
13. marec 2022
Spím hneď za vodným zdrojom, za kríkom, asi 4m. Vedľa môjho stanu vedie aj cestička, neviem kam.
V noci som počul kroky. Okolo môjho stanu.
Ako som už písal, asi 100m odo mňa, na malom kopčeku, je akási párty. Niečo pred jedenástou v noci párty náhle akosi stíchla. Ja si tu v stane píšem na telefóne, keď som začul tie kroky. Len zopár, potom stíchli.
Okamžite som si spomenul na prírodopisné dokumentárne filmy a zahral som mŕtveho chrobáka - vypol som mobil a nehýbal som sa.
Za pár minút znova kroky. A potom asi hodinu nič. Medzitým som si vytiahol moju zbraň - žabku a stískam ju v ruke - možno aby som mohol s ňou popichať útočníka. Po hodine znova asi kroky, ale rozmýšľam napokon, či to nie je len nejaké zviera, alebo len vietor. Ak to poznáte, aj taký ježko vie robiť v noci, keď je úplné ticho, pekný kravál.
Párty sa zasa rozbehne, asi mali prestávku a jedli. Naberiem odvahu a vyleziem von zo stanu s baterkou na čele. Preskúmam svetlom najbližší hektár okolia, ale nič nebezpečné nevidím. Idem si teda ľahnúť a spím až do 7 hodiny.
Inak - ja nie som bojazlivý. Ak však stanujem sám a som takto len v slipoch zabalený v spacáku ako kukla, cítim sa hrozne bezbranný.
Ráno sa pobalím, urobím si kávu a zjem nejaké cukry. Rozmýšľam, či si uvariť ramen nudle, ale nakoniec nie (chyba).
O 8:30 odchádzam. Možno nájdem ešte cestou kempovať Kery-oke a Risé. Musia byť niekde tesne predo mnou. Mám pred sebou asi 14km ku križovatke Scissors Crossing, odkiaľ sa dá stopovať do mestečka Julian. Ale - Kery-oke a Risé celý deň už nedostihnem. Keď mám do cieľa asi 2 hodiny, píšu mi, že už sú tam, na križovatke, pod mostom.
Chvíľu predtým som si na skale, cez prestávku, bookol izbu v Julian, teda konkrétne 3 míle od Julian (priamo v meste sú dosť šialené ceny). Zostanem tam dve noci. Potrebujem si oddýchnuť a posekať videá. Dievky mi píšu, že budú spať v kempe pre karavany - v stanoch. Je tam aj práčovňa, alebo skôr možnosť si oprať. Asi budú iba jednu noc, takže ich asi už neuvidím. Aj keď - tri ostatné dievčatá boli predvčerom iba kúsok za nami, včera možno zaostali viac (urobil som si rekord, skoro 26km), no neviem, uvidíme. Možno si dajú aj oni deň voľna.
O jednej sa doplazím ku križovatke. Mal som sa ráno poriadne najesť, chýbala mi na konci už energia.
Poslednú polhodinu šliapem s Lewisom. Má 22 rokov a je odtiaľto z Kalifornie. Fajn sa s ním rozpráva a držím sa ho, lebo by nebolo zlé mať kamoša, keď budem stopovať.
Lewis ma dokonca pochváli za anglický prízvuk!
Že vraj to znie, ako keby som bol z Londýna! No pekne, tomu moc neverím. A ešte dodal, že na takýto prízvuk letia miestne dievky. Ó jeáh. Toto akurát teda nepotrebujem.
Ako si tak ideme v údolí, zrazu sa prudko zastavím a rukou zabrzdím aj Lewisa. Ešte jeden krok a šliapnem na hada! Je malý, ale o dosť väčší ako ten prvý. Lewis mi potvrdí, že ide o štrkáča. Tohto sa bojíme. A hlavne takýchto menších. Je malý, ale o dosť väčší ako ten prvý. Pekne si ho pofotíme a pokračujeme ďalej.
Na križovatke - vlastne je to priestor pod mostom - je už niekoľko ľudí a niekoľko stanov. Zdraví ma akýsi párik v stane, pekne naložení pivom takto už na obed. Je tam kopa vody, malinovky, ale ja si dám iba jedno pivo.
Akýsi chlapík, Rangel, sa nás pýta, či nás má hodiť do Julian. Robí tu Trail Angela a dopravcu. Jasné, Lewis a ja to berieme. Práve som si otvoril to moje pivo a Rangel vraví, že mám čas, nech si ho v kľude dopijem. Rangel tam má akýchsi dvoch kamošov, z toho jeden je zjavný indián. Ubalia si špeka a pekne ho všetci traja kúria. Ja len čumím.
Za 15 minút odchádzame. Do Julian je teda dosť ďaleko, ideme dobrých 20 minút. Keďže hotel mám aj 4km od centra, dohodnem sa s Rangelom, že o 16hod ma tam hodí. V Julian nás vyklopí asi o 14 hodine (dal som mu 10$). Mám teda super dve hodiny na jedlo.
Hneď oproti robia sendviče, ideme tam a sedíme na lavičke pred obchodom. Lewis ide kúpiť tie sendviče a pýta sa ma, aký chcem. Ja vôbec neviem, aké majú, ani sa mi nechce postaviť z lavičky a tak mu vravím, že mne je jedno, aký sendvič vyberie. Dám si to čo on. Lewis sa vrátil, že budú hotové až o 25 minút. Čo ma trocha prekvapí, ale aspoň bude asi čerstvý. A za to, že sme hikeri, stojí jeden iba 5$. Neuveriteľné, keď ich Lewis potom prinesie, tak môj sendvič váži dobré kilo. A fakt je to lahôdka. Obžierame sa priamo na chodníku na lavičke. Kopa ľudí, keď nás vidí, sa pristaví a fandia nám. Normálne sa cítim ako celebrita. To, že sme celí prachoví, Lewis aj dosť spálený, možno aj trocha smrdíme (sprchu som mal pred 4 dňami), to nikomu vôbec nevadí.
Keď dojeme, hneď vedľa je Moms’ pie - o tomto podniku som čítal a počul. Hikeri majú zadarmo akýkoľvek koláč so zmrzlinou. Ideme tam, preukážeme sa permitom a fakt - je to celé zdarma. Ja som si aj kolu objednal, aj tá je free. Aspoň som im vložil do krabičky 2, či 3 doláre.
Koláč bol fantastický.
Vyjdeme von a posedíme na lavičke. Čakáme na odvoz - mňa berie Rangel na hotel a Lewisa potom niekam na nejaké ubytko. Hneď sa aj dohodnem z Rangelom, že o dva dni ma zoberie na Trail. Vraví, že chodí každú celú hodinu už od rána.
Inak Julian vyzerá fantasticky. Cítim sa na ulici medzi obchodíkmi ako vo westerne.
Prídem na hotel pred štvrtou (check-in je o 16 hodine). Tu mi píše Risé SMSku, že som si asi zabudol u Joa nabíjačku. A jeje. Nakoniec nie nabíjačku, ale adaptér US-EU. No to bude ale problém, ak tu na hoteli nebudú mať. Čo teda nebudú. Ale nabíjačku US na USB snáď mi požičajú. Miestni hostia, ktorí sú ubytovaní vedľa v izbe, mi vravia, že na izbe je priamo USB v zásuvke. No ale v tej mojej nie. Domáca tu ešte nie je, tak sondujem po izbe. Nakoniec sa pristavím pri malom satelitnom prehrávači, ktorý je pri TV. Ten by mohol mať nejaký USB vstup. A má! A dokonca aj nabíja. Hneď tam strčím powerbanku, ale takto to bude všetko veľmi dlho trvať.
Spácham sprchu, hneď mi je lepšie. Sprchovú hlavicu som obslúžil ako profík. Len ma štve, že doteraz v každej sprche, teda vani, je sprchová hlavica napevno namontovaná na stene. Čiže človek si vždy odpustí do vane vodu, až kým netečie teplá. Potom prepnem na sprchovú hlavicu a vždy sa teším na deci studenej vody, ktorá je v trubkách. Pekne to vždy vychrstne na mňa, nie je proste kam uhnúť.
Neskôr vybaľujem, nabíjam a pomaly cuckám tri pivká, ktoré som si kúpil. Zajtra mám ZERO Day, celý deň bez chodenia.
-------
Priatelia, to by bolo z mojich článkov na dobrodruh.sk asi všetko. Kto by mal záujem, môže pokračovať v čítaní na mojom FB profile.
Ale nebojte sa, pokračoval som. Splnil som nakoniec to, čo som plánoval. Prešiel som 702 míľ, čo je 1123km a ukončil som púť v Kennedy Meadows, tam kde som aj chcel. 10. mája.
V Kennedy Meadows končí neoficiálne púštna časť PCT. Pokračuje Sierra Nevada – najvyššia časť PCT, kde sa hikeri pohybujú vo výškach do 4000m. Najvyšší povinný bod je Forester Pass vo výške 4009m. Táto časť je aj najkrajšia, s nádhernými výhľadmi.
No – snáď o rok sa sem vyberiem.
Bolelo to. Snáď každý deň. Ja, ako neznalý turista amatér, sám a v neznámej divočine.
Ale – treba to mať hlavne v hlave upratané a vedieť, prečo tam človek je. Toto som ja vedel. Takže, kúsok po kúsku, deň po dni, išlo to.
Následne som mojich posledných 10 dní v Amerike cestoval po Kalifornii. Na 5 dní som si požičal auto. Hneď po požičaní auta som upaľoval do Wall Martu nakúpiť plný kufor piva, Coca-Coly, džúsu, sladkostí, ovocia, vody a všelijakých dobrôt a hneď som sa ponáhľal do hôr, asi 35km pred Kennedy Meadows, na Picnic area v horách, kde som prekvapil Monicu a Kery-oke, Jerryho a Brandu (keďže išli dva dni za mnou) a urobil som im Trail Angela. Časovanie mi vyšlo perfektne, prišli asi 5 minút potom, čo som zaparkoval. A to som ich asi 9 dní nevidel.
Okrem toho tam prišlo asi 10-12 ďalších hikerov, všetkých som pohostil – veď bolo toho plný kufor.
A toto bol pre mňa snáď ten najkrajší zážitok – urobiť niekomu radosť a dokonca aj mojim priateľom. Sám to dobre poznám, keď natrafíš v pustatine na takéto niečo, je to ako dar z nebies.
Prespal som v aute, ostatní hikeri stanovali vedľa v lese.
Ráno som sa rozlúčil s priateľmi, nebolo to veru jednoduché a bol som fakt dosť smutný.
Neskôr som autom navštívil Sequoia národný park, prešiel som sa po Highway 1, navštívil som Los Angeles. Neskôr som cestoval autobusmi a vlakom do San Francisca a potom späť do LA na letisko.
Záverom – stálo to za to! Fantastická príroda, milí ľudia, fantastická komunita okolo PCT a neskutoční priatelia – hikeri. Nikdy na nich nezabudnem.
čauko....
Andy
predošlá časť: deň 9
moja "príprava" na PCT:
Ako som sa chcel stať hajkerom. Epizóda I. Časť I.
Ako som sa chcel stať hajkerom. Epizóda I. Časť II.
Ako som sa stal hajkerom. Epizóda II. Časť I.
