Ako som sa stal ozajstným hajkerom. Pacific Crest Trail 2022. Deň 8

Ráno vstávam ako druhý. Sondra je už hore a robí si na tráve raňajky. Tak si prisadnem k nej a ako prvé si varím kávu. Potôčik tečie asi 5m od nás, takže vody je dosť.

9. marec 2022

Stále ma hnevá tá moja malá el. cigareta. Raz mi pri vybaľovaní batohu už vypadla na zem, ale hneď som ju našiel. Teraz sa však stratila. Po káve beriem kúsok konára a hrabem s ním na mieste straty. Riadne šuchocem, sú tam samé popadané listy, pretože je to pod stromom. Nič. Došľaka, stále mám ale podozrenie, či nebude v batohu. Ale tam som sa už včera pozeral - teda, neviem, či som to už písal - asi všetci hikeri majú v batohoch všetci svoje veci v nepremokavých obaloch (ja mám zvlášť obal na elektroniku, obal na jedlo, obal na lieky, obal na potraviny a obal na kávu + malé mlsnotky). Všetci, alebo teda väčšina hikerov (mám to odpozorované:) si do batohu vloží ešte obyčajné vrece na odpadky a v tom majú všetku výbavu. Je to najlacnejšia extra ochrana proti vode, veď keby niečo. Ak sa vrece dotrhá (môj už teda je), tak to stojí pár centov.

Včera som sa pozrel iba dovnútra vreca. Teraz pozriem aj do batohu - mimo vreca - a ciga sa našla. Jupíííí. Hneď budem mať krajší deň.

Rýchlo sa pobalím a po ôsmej už odchádzam. Dievky sú už hore a pomaly sa balia. Tipujem, že za pol hodinku, či hodinku vyrazia. Ešte mi vravia, že nejdú dnes až do mestečka Mount Laguna, ale prespia niekde pod posledným kopcom, už blízko Mount Laguny. Sú všetky veľmi milé. Stále sa niečo vypytujú a starajú sa o mňa, asi preto, že som tak zďaleka. Poteší.

Odchádzam a uvidím, ako mi to pôjde. Prvý malý cieľ je výstup na prvý kopec. Tu po 4 km zhadzujem batoh a oddychujem. Čakajú ma ešte dva tiahle kopce, každý +200m. Ak to dám, budem pri vode a do cieľa už fakt nie je moc ďaleko.

Ide sa mi výborne. Malý cieľ za malým cieľom. Takto som si to naplánoval. Ak by som mal myslieť na koniec cesty, ktorý je ešte v nedohľadne, asi by som sa zbláznil. Takže pekne kúsok po kúsku.

Na 13km som pri potôčiku. Postupne si zisťujem aj moju spotrebu vody - je to asi liter na 5-6km relatívneho stúpania a klesania. Táto informácia bude pre mňa neskôr užitočná, aby som si vedel plánovať vodu. Nemusím tak potom niesť vodu naviac a hlavne zbytočne.

Pri každej vode si to odteraz takto vypočítam, plus beriem pol litra ako rezervu

Pri potôčiku som už fakt unavený, hlavne hladný. Je 14 hodín a budem tu niečo cez hodinu. Urobím si teplé ramen (nič iné nemám), kávu, vypijem tabletu na energiu a ďalšiu na hydratáciu. Zjem tyčinku Twix. Snáď budem mať dostatok energie dôjsť do Mount Laguna. Je to ešte 6km a +280m.

Ako sa balím, prídu všetky dievčatá spolu. Klobúk dole. O štyri z nich nemám obavy, len Moniku ráno akosi bolel chrbát.

Inak som cestou predbehol ten včerajší párik, dievka a chalan, ktorý si naberal vodu dole v tom kaňone. Ani ma už neskôr nepredbehli, takže sa teším a moje výkony stúpajú. Začínam v duchu myslieť na Mount Everest :) Inak Sarah som nevidel už dva dni. Je možné, že skončila a išla domov na ten doktorát.

O 15 hodine odchádzam ako prvý. Idem asi 10 minút, počujem trúbenie a predbieha ma Risé. Je štíhla a obehne ma znova ako raketa. Vraví, že ostatné baby zostávajú dole spať a ona že ide do Mount Laguna. Zakývam jej a už je preč.

Cestou pojedám sušené hovädzie mäsko. Je to výborná vec, aj keď troška drahá. Malé vrecko stojí 8$ a väčšie aj 14$.

S námahou, ale predsa vyleziem na kopec. Som vo výške 1800m. Idem cez pekný lesík, hore dole a hore dole. Je tu kopa snehu, na chodníku blato, sneh. Je už zima, blízko nuly. Plánoval som si dnes, že cestou, pri oddychu, si booknem nejakú izbu. Na dve noci. Potrebujem trocha regenerácie a nestíham písať a spracovávať videá. Keď som konečne našiel signál AT&T, s hrôzou zisťujem, že nie je nič voľné (ale to preto, lebo v Mount Lagune žije asi len 60 ľudí a je to vlastne jeden veľký kemp). Som nešťastný, vidina sprchy a teplého jedla ma hnala celý deň dopredu.

Ale nedá mi to, pozriem ešte aplikáciu Farout a tam vidím, že sa prenajímajú malé chatky a dve by mohli byť voľné. Je tam telefónne číslo, zavolám, ale signál je slabý a neviem sa dohodnúť, seká to. Pani na druhej strane ale asi pochopí, že chcem chatku na 2 noci, tak mi píše SMS, že nemajú na dve noci nič voľné. Iba na jednu noc. Odpisujem jej, že nevadí, dnes prespím teda v kempe a zajtra u nich. Odpovedá mi, že je to naopak, dnes je voľné a zajtra nie.

To ste mali vidieť ten výskot v lese.

Hneď jej píšem, že dnešok beriem. Za chvíľu mi posiela link na rezerváciu ubytovania. V lese rozbaľujem celý batoh, vyťahujem kreditku a platím za ubytovanie. Inak to nejde, len takto. Stojí to 120$, prisahámbohu aj 300$ by som dal. Mrznem.

Inak rozpočet som si stanovil na 200$ na týždeň. Strava, kempy, nejaké to pivo, či pizza, či hamburger – by mohlo stáť 100$. Ďalšia stovka na jedno ubytovanie v týždni. Takže zatiaľ som zhruba v limite.

Prechádzam cez absolútne prázdny, zasnežený kemp (ono ešte je pre verejnosť zatvorený, hikeri snáď môžu prespať - zasa ktohovie, či je teplá voda v sprchách). Vyjdem na hlavnú cestu a po 50 metroch nachádzam môj areál s chatkami. Pri ceste je taverna, už však majú zatvorené. Ak by som prišiel zajtra (teda vo štvrtok), majú dlhšie otvorené. Smola, tak som sa tešil na jedlo.

Ako tak stojím pred tavernou a chystám sa vyraziť do dvora k chalúpkam, oproti mne sa prirúti auto, zabočí na parkovisko a ženie sa trúbiac priamo ku mne.

Nebolo mi teda všetko jedno, dosť som sa aj zľakol

Hneď ma napadlo, že voľajakí výrastkovia budú po mne nebodaj strieľať. Stihol som ešte narýchlo vo vrecku vytasiť môj nožíček s 5cm čepeľou (no neviem teda, s týmto nožíkom by som asi nikomu neublížil) a zrazu neveriacky hľadím do spolujazdcovho stiahnutého okienka, kde sedí Risé, ktorá ma predbehla v kopci.

Tak ona si našla dnes pre seba a zajtra pre všetkých päť dievok ubytko u Trail Angela Joea, prinútila ho sadnúť do auta a že idú pre mňa. Som tak zaskočený, že ledva bľabocem, že už som si bookol tu chalúpku. Opýtam sa napokon Joea, či by ma neprijal zajtrajšiu noc. Vymeníme si čísla a že nebude problém a ozve sa mi. Som fakt prekvapený. Toto bude presne tá komunita hikerov, o ktorej som len čítal a počul. Neuveriteľné.

Nájdem moju chalúpku a zhadzujem tú potvoru, čo nesiem na chrbte. Rýchlo sa vyzliekam a poďho do kúpeľne do sprchy a popritom zatváram kohútik v umývadle, lebo tečie voda. Prekvapený konštatujem, že ani kohútik si tu teda nevedia zavrieť. Vleziem do sprchy a dúfam, že tam majú mydlo. Stojí tam fľaša s veľmi riedkou tekutinou, s nápisom Soup. Podozrievavo si fľašu obzerám a dúfam, že to nie je Savo.

Niečo mi preblyslo hlavou a okamžite sa otáčam ku kohútiku. Už zasa? Našťastie stačí kohút, povedzme dosť neprirodzene, pootočiť o 270 stupňov (ale predtým samozrejme skoro vytrhnem batériu zo steny) a tečie voda!

Poviem vám, tak takto som sa ešte nikdy netešil zo sprchy. Absolútne geniálne. Po piatich dňoch! Sprchu v kempe v Lake Morena nepovažujem za sprchu, lebo bola hnusná, vlažná a stála ma až dva štvrťáky.

No tak to bude asi na dnes všetko. Aha, ešte mi píše pani z ubytovania, že v noci tu ešte mrzne a aby som preto nechal pomalinky tiecť teplú vodu v umývadle, aby nezamrzla trubka. Ha, tak teraz už tomu celému rozumiem.

Zjem ešte posledné ramen, urobím si kávu, aj čaj, dám všetko nabíjať a v posteli dobré tri hodiny upravujem texty, ktoré čítate. Videá zo všetkým 5 dní musím porobiť až zajtra.