Ako som sa stal ozajstným hajkerom. Pacific Crest Trail 2022. Deň 4

5. marec 2022.

Dnes je môj veľký deň. Štart. Po pätnástich mesiacoch, čo som prvýkrát počul o PCT, som sa dočkal.

Vstávam o šiestej. Pobehujem splašene po izbe ako kura bez hlavy na dvorku. Mám na 9:40 dohodnutý Shuttle. Je to služba, ktorú poskytujú bývalí hikeri a vozia ľudí zo San Diega na štart, ktorý je v mestečku Campo. Cesta tam stojí 40$. Je to asi hodina cesty autom. Dá sa inak ísť aj autobusom, lenže dnes je sobota a cez víkend autobus nejazdí. Ak by som nenašiel tento Shuttle, neviem ako by som sa sem dostal. Uber by stál určite aj cez 100$. Bola by tu ešte možnosť ísť do Campo už v piatok a prespať v kempe, ktorý je niekoľko sto metrov od štartu, ale mám to takto už zariadené a nakoniec 40$ nie je až tak veľa.

Shuttle začína o 9:40 v Old Towne (to je tam, kde som vystúpil z Amtraku), potom stojí v REI a potom už priamo ide do Campo. Takže som včera písal email na Shuttle, že kedy to budú v REI (ten mám asi 2.4km od hotela). Pritom som im uviedol, kde bývam a napísal som, že pôjdem pešo do REI. Tajne som dúfal, že by ma vyzdvihli tu na hoteli, keďže by teoreticky mohli ísť okolo môjho hotela.

Podarilo sa! Odpísali mi, že zajtra som jediný cestujúci, mám zavolať Paulovi (uviedli kontakt) a že nevidia problém, aby ma vyzdvihol tu.

Takže už o 9:20 príde Paul s veľkou dodávkou a ideme. Paul je pravý Američan a jemu je už troška horšie rozumieť. Ale normálne si pokecáme, dá mi nejaké rady a za hodinu ma vyklopí pri štarte. Urobí mi dve fotky a odchádza.

Pri štartovacom monumente stojí terénne auto, z ktorého vystúpi postaršia žena a ešte starší pán. Sú z organizácie PCTA - dobrovoľníci, ktorí sa starajú o PCT a vydávajú aj permity. Privítajú ma a vraj sa mám zapísať do zápisníka. Ako sa zapisujem, tak počítam ľudí a som štrnásty človek dnes na štarte. Dostanem nálepku PCT a čierne vrecko na smeti. Pani sa ma ešte spýta, či mám permit. Odpovedám, že áno a či ho chce vidieť. Že nie.

start

Za chvíľu príde k monumentu naozajstný hiker (možno v mojom veku) s manželkou, ktorá ho prišla odprevadiť. Zoznámime sa, ale meno som hneď zabudol. Aj tak mi v priebehu hodiny ujde a už ho v živote neuvidím.

Za chvíľu príde párik, Andrea a Raff. Tiež sa zoznámime. Raff vraví, že už PCT išiel v roku 2019 a dáva si to znova. Andrea vyzerá zdravo, je mladá a chudučká, takže ich tiež už neuvidím.

Urobím si zopár fotiek a nejaké to video. Práve si obliekam batoh (samozrejme hneď nadávam, aký je ťažký), že sa prejdem asi 50m vyššie, kde sa dá ísť a dotknúť sa hraničného plota, keď príde k monumentu Sarah. Sarah má asi 150cm do výšky a možno toľko aj do šírky. Zostanem zaskočený, že teda dievka si trúfa. Nevediem ale nejako zbytočnú konverzáciu, lebo si trúfam tvrdiť, že dievke zasa utečiem ja.

Dobre si zapamätajte Sarah, pretože ak by mi tu teraz niekto povedal, že budem mať dnes večer Sarah v stane a budeme spolu spať, tak mu neuverím. Ale - wait for it.

Podídem si k tomu známemu vysokému plotu, ktorý oddeľuje Mexiko od USA. Spravím fotečku a vydám sa k značke, kde začína moja cesta.

plot

Počasie nevyzerá byť fajn. Do včera sa všetko malo vypršať, ale asi sa to posunulo aj na dnes. Ďalšie dni už ale hlásia min. 10 dní pekne slnečno. Prvý úsek chcem dať 7.7km, je to celkové mierne stúpanie. Tam si chcem dať prestávku, zjesť neskorý obed a uvariť si kávu. Počasie je zatiaľ ok, slnko nie je, ale ani zasa neprší.

1mile

Zhruba na mieste (7.7km), kde sa chcem zastaviť, sedí a oddychuje Andrea a Raff. Zjem nejakú tyčinku a urobím si kávu. Ako sme už na odchode, Andrea a Raff si obliekajú nepremoky. Ja už mám nepremokavú bundu na sebe od začiatku (pretože dosť fúkalo), tak si akurát oblečiem nepremok na batoh. Mám ešte nepremokavé návleky na nohavice, ktoré si však nedávam, nechce sa mi, sú dole v batohu.

Toto bude dnes moja prvá chyba.

den4-1

den4-2

Ďalší úsek na 14.4km má byť viac-menej súvislé stúpanie. Mal by som to stihnúť do 16hod, aby som ešte stihol za svetla postaviť stan. Západ slnka má byt 17:48.

No a teraz sa ale začína pravá zábava.

Párkrát sa preženie menšia prehánka, jednu prečkám pod stromom, asi 15 minút. Zatiaľ je všetko ok, dá sa to. Ale neskôr začína pršať viac a viac, dvakrát dokonca menšie krúpy! To už mám nohavice mokré a už je neskoro obliekať nepremoky. Stále stúpam po úbočí hrozného kopca, samé skaly, úzky chodník a najradšej zo všetkého mám, keď všakovaká burina rastie do chodníka. Musím cez ňu prejsť, šľahá ma to po nohách a som viac a viac mokrý. Všetky tie rastliny mi chcú zožrať aj paličky, musím si ich stále chrániť a aj stále nadávam. Čo povedať - nálada pod psa.

den4-3

Na 14.4km majú byť len dve miesta na stan. Mám trocha obavu, či budú voľné. Na tomto úbočí je fakt problém nájsť pekné, rovné a dostatočne veľké miesto na stan.

Kilometer 13.3 - vychádzam hore na kopec, kde je pekná lúčka s kríkmi. Pieskové podložie. Tu vidím už dva stany a 20m od nich ďalej nachádzam pekné miesto pre mňa. Tu budem končiť. Na dnes teda stačilo.

Je mi hrozná zima.

Nemám ani pérovku oblečenú, síce to mi až tak nevadí, hore som suchý, nohy mám ale celé mokré. Rýchlo sa chcem rozbaliť, nafúknuť karimatku a zohriať sa. Za 20 minút už ležím v spacáku, pri prezliekaní do suchého som chytil peknú triašku, na jedlo zatiaľ ani nemyslím. Je asi 18:30.

Spím tak do asi pol hodinu. Prebudí ma zvuk zipsu. Okamžite dostanem malú mŕtvicu alebo infarkt? Nie je to však môj zips. Niekto si vedľa mňa postavil stan. Tak to je super, nebudem tu aspoň sám a nebudem sa báť.

Je mi stále zima, klepem sa - a tu musím poďakovať jednej slečne, ktorá teraz tu mne zachráni život - volá sa Jarka a pri obsluhovaní v našom vychýrenom podniku Excalibur, keď si k nám občas prisadla, stískala na nohách rýchlovarnú kanvicu s horúcou vodou, pretože jej bola zima. Okamžite zohrievam liter vody, nalejem ju horúcu do 1.5 litrovej fľaše (jasné, že niečo si aj povylievam do stanu, keďže nemám nálevku) a šup to do spacáka.

Niekedy si to vyskúšajte - toto je tak fantastický pocit, stískať v spacáku horúcu fľašu! Fľašu presúvam hore dolu a za 15minút je mi fajn. Jarka - díky!!! You saved my life!

Za pol hodinku, keď mi je už dobre a teplúčko, si idem uvariť teplú večeru, nič som totižto dnes teplé nejedol.

Počas tohto celého leje a leje. Vedľa môj sused neustále s niečím šuchoce a buchoce, posúva zipy. Varí si asi aj večeru, počujem plynový horák.

 

Ja už spokojný, najedený, pričom stále prší - a má až do tretej rána, rozmýšľam, že či sused spravil dobre, že si zrejme hneď vedľa mňa postavil stan, nakoľko sa chystám v noci patrične chrápať a dotyčná osoba sa určite nevyspí!

A viete že to bude presne naopak?

Ja, už v dobrej nálade, s plným bruchom, som dostal náladu nezáväzne konverzovať - tak zakričím “nazdar sused” (anglicky). Ozve sa mi ženský hlas, dosť povedomý. Rozmýšľam, nie je to Sarah zo štartu? Opýtam sa jej a potvrdí to.

Niečo ešte konverzujeme, ale tu začína zlyhávať moja angličtina. Rozpráva dosť zvláštne, ako keby v hádankách a viackrát som nerozumel, čo vraví. Do toho ešte aj prší. Už ma to potom aj prestalo baviť a odpovedám nejako neutrálne - ó jeáh, šúr, oukej a tak.

A tak prichádza zlomový moment večera.

Pýta sa ma, ale teraz netuším, či ja, či ona, či niekto, či je vonku (outside). Nechápem, ale po dvojitom vysvetlení som správne pochopil, že má asi problém so stanom. Aj tak sa mi chce cikať, tak jej vravím, že sa idem na to pozrieť. Poteší sa. Obúvam si mokré tenisky (toto fakt neznášam) a vyleziem von.

Pre vysvetlenie ako to chodí - ja mám dvojplášťový stan. Horná vec je nepremokavá celta, ktorá siaha po zem, ale nie je na fest ukotvená k zemi, dá sa pod dňu podliezť. Napr. dokáže to i líška. Pod celtou je v podstate ďalšia separátna časť - akási vanička, horná časť je sieťovina. Celé to pasuje samozrejme k sebe. Okrem toho mám pod stanom Tyvek - je to tenká napr. aj stavebná plachta. Je pod stanom a slúži na to, aby sa stan nepoškodil od kameňov, koreňov a tak.

Potom sú ultralighty obydlia. Je to len celta, podložená jednou, či dvoma trekovými paličkami. Na spodok sa dáva tiež tyvek kvôli ochrane a na tyvek už karimatka a spacák.

Takže prosím pekne, vyjdem von s baterkou na čele a dostávam menší šok. Sarah má rozbalenú celtu na dvoch paličkách, celé tie palice nestoja ani rovno, ale sú k sebe. Všetko zaprasené od blata, tyvek, stan, vonku vidím mokré ponožky a ešte aj nejakú jej výbavu. Až ráno som zistil, že to celé je postavené do kopca. Takže, ako prší, pekne sa jej blato, či blatová voda hrnula cez stan (ale to som si až ráno uvedomil). Okrem toho má ešte extra moskytiéru, ktorá sa asi upína pod strop celty. Odzipsujem jednu stranu, aby som sa na ňu pozrel a nájdem ju chúďatko zbalenú v moskytiére v strede stanu ako nejakú lapenú veľkú molu v sieťke. Nestihla si ani nafúknuť karimatku (to som si až neskôr všimol), čiže sedí na tyveku na studenej zemi a klepe dobrú hodinu zimu. Stále niečo vraví, že upínacie kolíky sú zle. Dva jej opravím, ale toto nič nerieši. Stále to však pre mňa ako turistického amatéra vyzerá, že to má pod kontrolou.

Idem do stanu, Sarah tam stále niečo robí, ale vzápätí sa ma spýta, či mám dvojmiestny stan. Mám ho dvojmiestny. Jeden má úplný komfort, ale vedia sa aj dvaja núdzovo vyspať. A som v stane porozťahovaný všade.

Odpovedám jej teda ako to je. Pýta sa ma, či by nemohla u mňa prespať, lebo inak si asi bude musieť zavolať pomoc. Netuším a neviem, či má niekoho nablízku. Každopádne späť to bude aj 4km, dopredu neviem. V diaľke pred nami v doline  som videl aj nejaké svetlá. Ale sme hore na kopci. Vravím jej, že nech skúsi zavolať a ak sa to nepodarí, tak ju ubytujem.

Rozmýšľam však asi len minútu, že to bude pekná blbosť s tou pomocou. Kto by teraz sem išiel pre ňu? Hneď začnem presúvať veci v stane, či vôbec tu môžu existovať dvaja aj s výbavou. Za chvíľu mám všetko nahromade v kúte stanu a pýtam sa Sarah, že či volala. Dozviem sa, že tou pomocou myslela dobrovoľníkov v kempe v Campo, kde spala noc predtým. A že si neuložila ani ich číslo.

 

Tak jej ponúkam ubytko, nemôžem ju predsa nechať takto. Neveriacky sa pýta, či really, vravím jasné, zvládneme to. Pricupitá, vlezie do stanu, má so sebou nejaké vrecko s oblečením, karimatku, spacák. Celá je mokrá a klepe sa. Teplota vonku sa blíži k nule. Nafúknem jej karimatku, potom ma poprosí, aby som sa nedíval, že sa chce prezliecť. Jasné, tak čumím hodnú chvíľu do steny stanu.

Jej karimatka sem presne na chlp vlezie, prikazujem jej, nech okamžite zalezie do spacáku a zohreje sa. A že jej idem pripraviť moju špecialitu - horúcu fľašu.

Som však v riadnom strese a tak si omylom oblejem horák vodou. Nejde zapáliť, ani s pomocou jej zapaľovača. Tak jej podám moju fľašu (to je už druhá), ešte je dosť teplá.

No čo vám poviem, za hodinu ešte dostala triašku, ale už bolo dobre a potom lepšie a lepšie. Stále mi ďakovala, už ma to nebavilo, tak som jej to zakázal. Chvíľu sme si ešte podebatovali, vravela, že je tu na PCT iba na jeden týždeň, potom si odskočí dokončiť doktorát a v máji chce pokračovať. No, obdivuhodné.

Noc bola hrozná. Pre mňa.

Ak mám narušený osobný priestor, neviem spať. Tú karimatku, čo má - a to musí byť fakt asi naschvál - tak takú istú mám presne doma. Hrozne šuští a pri každom pohybe som sa vždy na to zobudil. Preto som ju aj nechal doma a kúpil som si lepšiu.

Sarah hneď zaspala. Asi o deviatej. A tak o chvíľu som mal vedľa seba spiaceho malého hrocha, veľkého hrocha, tigra, daktylosaura a neviem čo aké zvery ešte.

Tak teda takto nechrápem asi ani ja.

Nemal som to srdce do nej štuchať, veď si prežila dosť a tak som len trpel. Zaspať sa mi podarilo asi o jednej. A to ani nemôžem nazvať spánkom. Stále som bol hore. Dokonca hodinky, čo mám, nezaregistrovali vôbec žiadny spánok.

predošlá časť: deň 3

nasledujúca časť: deň 5

moja "príprava" na PCT:

Ako som sa chcel stať hajkerom. Epizóda I. Časť I.

Ako som sa chcel stať hajkerom. Epizóda I. Časť II.

Ako som sa stal hajkerom. Epizóda II. Časť I.

Ako som sa stal hajkerom. Epizóda II. Časť II.

Ako som sa stal hajkerom. Epizóda II. Časť III.