Ako som sa stal ozajstným hajkerom. Pacific Crest Trail 2022. Deň 3

4. marec 2022

Budím sa o jednej v noci. Nemôžem spať. Tak aspoň strihám videá a píšem (v telefóne), asi do piatej rána. Vonku prší a prší. Malo by to však do deviatej prestať. Pospím si teda ešte dve hodinky a o siedmej som už hore.

Keďže mám dve hodiny čas do odchodu na posledné nákupy, cvične si zbalím batoh, pretože mám malú obavu, či mi tam všetko vlezie. Prvý deň (už zajtra) musím niesť so sebou 7 litrov vody na dva dni, pretože nebude na ceste žiadny zdroj vody. Bokom si odložím veci, ktoré si chcem poslať poštou niekam na cestu. Nie som ešte rozhodnutý kam, uvidím poobede, musím naštudovať mapu a potom sa rozhodnem.

Niečo po deviatej odchádzam do Big 5 Sporting Goods, kde by mali mať na sklade plynovú kartušu. Našiel som si to na internete. Je to pekná polhodinová prechádzka (v rámci tréningu), troška aj cestou spŕchlo, ale mokrý nie som. Zastavím sa cestou na benzínke a dám si výdatné raňajky - malý koláčik s banánovou polevou a pomarančový džúsik.

Prídem do obchodu a - plyn majú!

Hurá, to už nezahyniem od hladu! Majú však len väčšie kartuše, nevadí, jednu beriem. Podľa môjho odhadu by mi mala vydržať asi 10 dní, tá menšia, ktorú som plánoval, vydrží cca. 5 dní.

Z Big 5 idem pešo ďalších asi 20 minút do Vape Smoke Universe Mega Store, kde si idem nakúpiť liquidy do e-cigarety. Nakúpim tam čo potrebujem, snáď mi vydržia 6 týždňov. Cenovo – ani nekomentujem, načo vlastne fajčím?

A teraz už len nájsť normálny supermarket, ale to je trocha problém. Nachádzam sa v kvázi priemyselnej zóne, kde nie sú žiadne rodinné domy, len obchody. Blízko síce vidím na mapách štyri nejaké markety, ale len japonské, kórejské a čínske či aké. Nakoniec objavím akýsi Target, je to ďalších 20 minút pešo. To je akceptovateľné. Potrebujem kúpiť 8 litrov vody, WC papier, vlhké obrúsky a nejaké dve sáčkové polievky pre istotu.

Všetko sa mi to podarilo a mám dve ťažké igelitky. S nimi sa mi nechce ťahať po meste, tak si objednávam Uber (do 10$) a som doma. Hneď si ľahnem do postele na nejakú hodinku a potom ma čaká už len pošta.

Hodinku som si poležal, ale nemohol som zaspať, pretože som nervózny z pošty. Už sa vidím, ako tam vyrábam nejaký prúser. Tu oproti v nákupnom centre som videl reklamu Post Office, UPS a ďalšie neznáme nápisy, ale nie som si istý, či to je tá správna pošta.

Beriem igelitku, kde som si nabalil nejaké lieky, liquidy, jednu sáčkovú mňamku - cestoviny, ktoré sa zalejú horúcou vodou a chvíľu povaria - za 1$, nejaké servítky, drobnosti a idem oproti na poštu. Je tam príjemná pani - aziatka, vysvetlil som jej čo potrebujem a poprosil som ju, či mi s tým pomôže. Hneď zoberie krabicu, vloží tam igelitku a dáva predo mňa papier, kde mám napísať adresu. Na izbe som sa rozhodol pre Post Office vo Warner Springs, je to na 176km na trase PCT , snáď tam dôjdem. Pýtam sa ešte pani, že ako dlho ma tam ten balík bude čakať, ale zaskočila ma, že asi dva-tri dni. Malo by to byť viac! Nie som si ale istý, či ma správne rozumela, čo som sa jej pýtal. Myslím si, že 2-3 dni balík pocestuje. Preto sme sa dohodli, že balík odošle až za 5 dní. Takže, asi pohodka a snáď tam ten balík bude.

Hneď vedľa pošty je Subway, dám si fakt dobrú bagetku s džúsom a idem na izbu. Dám si malý oddych a idem sa kompletne dobaliť.

Určite toho dnes moc veľa nenaspím, budú sa mi určite zdať príšerné sny, ako ma žerú hady, pavúky, škorpióny a všakovaká háveď. Nuž – cestovateľská horúčka.

Podvečer sa nabalím už naostro

Prvý úsek na PCT do civilizácie bude 32km. Nakoľko zajtra začínam až pred obedom (ráno 9:40 ma berie objednaný Shuttle za 40$, cesta trvá hodinu), plánujem to urobiť za 2 dni. Prvý deň 14,4km (na vybrané miesto na stanovanie) a druhý deň zbytok. Ale nechcem sa naháňať hneď od začiatku. Niektorí machri to sú schopní urobiť za jeden deň, ale ja to nechcem hneď prepáliť na začiatku. A viete, že to neprepálim a nedám to ani za 2 dni? Ale o tom neskôr.

Cestou nebude voda, odporúčajú zobrať 5 až 7 litrov. Keď si však nabalím 7 litrov, nezavriem batoh. Došľaka. Dva litre teda vynechávam, musím to risknúť. Už je to v poriadku a batoh zavriem. Pozeral som sa v aplikácii FarOut na vodu. Je to geniálna aplikácia, kde budem vidieť všetky informácie o tom, čo je predo mnou. Teda kde je voda, pošta, mesto, možnosť stanovania, mosty, rieky, potoky - proste kopa užitočných informácií. Apka je zadarmo a kupujú sa len mapy. PCT celá ma vyšla, pokiaľ si pamätám, na asi 25$. Samozrejme, že sa dajú kúpiť aj ďalšie trasy a aj európske. Dokonca tam je aj stezka Českem, ktorej časť absolvujem tento rok neskôr v auguste. Veľkou výhodou je, že ľudia môžu dávať komentáre a poznámky ku všetkému na trase. A tak som sa aj teraz dozvedel, že na 7 kilometri bude voda. Šli tadiaľ už dvaja hikeri a písali o tom. Takže výborne, to ma potešilo a nemusím ťahať so sebou toľko vody na začiatku. A dnes v noci aj pršalo, takže by to snáď nemalo vyschnúť.

Pacific crest trail sa začína (od mexickej hranice smerom na sever) v marci, apríli a v máji. Takto sa udeľujú aj permity (povolenie – treba ho mať so sebou vytlačený). Permity často kontrolujú kdekoľvek na trase rangeri. Permitov sa vydáva len 50 kúskov na deň. Tento rok bol naozaj veľký problém vôbec nejaký získať, som rád, že mám na 5. marca. Množstvo hikerov určite tento rok nepôjde, pretože nemá permit. Ideálny čas na vyrazenie je v polovici apríla.

Ide o to, že ak idete skoro v marci (ako ja), prvý úsek do Kennedy Meadows je v podstate fajn. Ste v púšti, ale v noci vie aj mrznúť. Ale je dosť vody, pramene nebudú vyschnuté. Avšak od Kennedy Meadows začína High Sierra (pohorie, výšky nad 3000m), kde bude ešte veľa snehu a niekedy je toľko snehu, že to ani nie je bezpečné ísť.

Kto začne koncom mája, chytí zase v púšti peklo. Teploty sa môžu šplhať aj k 40 stupňom a nie je voda. V Sierre je potom ale fajn, snehu veľa nie je a vody je dostatok. Kto potom pokračuje ďalej severnou Kaliforniou, Oregonom a Washingtonom, tak tam na konci môže chytiť zimu, sneh, či dažde (v septembri, októbri).

Preto je stred ideálny – polovica apríla. Ja, nakoľko končím pred High Sierrou, mi tento termín 5. marec vyhovuje. Nebude tak teplo a vody by malo byť relatívne dostatok.

Obliekam si batoh. Podlomili sa mi kolená, ale ustál som to.

Pozerám na seba v zrkadle a vravím si - ty si teda pekný debil, čo si si to zasa vymyslel? Poďme rýchlo domov! Ale no tak, to rozchodíš - vravím si a keď som nachodil po izbe dobrých 100m, tak už to bolo celkom fajn. Batoh môže vážiť, s 5 litrami vody a jedla tak na 3 dni, dobrých 18kg. Odporúčaná nosnosť batohu je 15 kg, takže cítim, že bude ešte možno o zábavu postarané. Hlavne nech vydrží. Ja sa pokúsim vydržať, tak musí aj batoh.

Takže to bude asi na dnes všetko. Ale - stále mám pocit, že ma chce niečo vcucnúť. Asi neodolám a idem na jedno pivko oproti. Je 18 hodín, jedno môžem. Ktohovie, kedy budem mať ďalšie.

PS: ešte niekoľko postrehov zo života tu v Amérike:

1) Nikde nechcú tringelty. Niekedy mám pocit, že sa idú uraziť, ak im dva-trikrát poviem, že to je OK a drobné nechcem.

2) Šoféri sú tu fakt veľmi ohľaduplní. Nachodil som po San Diegu aj 20km pešo a míňal som rôzne vjazdy z cesty do objektov, každý šofér ma vždy pekne pustil.

3) Všade sú tu dvoj, trojprúdové cesty. Som trocha na periférii, kde sú rôzne firmy a tak. A lietajú po tých cestách dobrých 100-120 km/h.

4) Všetky upratovačky budú mexičanky. Je to jasné, San Diego je hraničné mesto. Uberom ma viezol vždy cudzinec, vlastne pardon - prvú jazdu v LA ma viezol asi domáci, mladý chalanko na Tesle.

5) Ľudia sú veľmi príjemní, pozdravia, usmievajú sa. Je tu zmes všetkých národov - červení, bieli, žltí, čierni a neviem či som náhodou nevidel aj modrého (avatara). Dnes ma viezol starší pán, pôvodom z Peru. Žije tu už 23 rokov.

6) Čakal som tu viac tučných ľudí. Nie je ich tu zasa tak mnoho.

7) Neuveriteľne som prekvapený, že sa viem v pohode dohovoriť. Čakal som to omnoho, ale fakt omnoho horšie. Nepovažujem svoju angličtinu za nejako dobrú, ale možno, no neviem… Párkrát sa mi stalo, že som si nechal zopakovať, čomu som nerozumel. Na druhej strane je tu veľa cudzincov a s nimi sa možno lepšie rozpráva, ako s rodeným domácim.

8) Trvalo mi aspoň pol hodinu, kým sa mi podarilo spustiť vodu v sprche. Normálne sa hanbím. Je tam guľa, ktorá sa dá otáčať doľava a doprava, podľa písmenok C-H som pochopil hneď, že to bude studená a teplá voda (cold-hot). Okrem tejto gule tam nič viac nie je. Točím to, mačkám, tlačím a vody nikde. Až mi to bolo blbé, ale po 15 minútach otváram Google a skúšam nájsť, ako sa pracuje s Moen sprchovou batériou. Vyskakujú na mňa rozličné návody, ako túto sprchu opraviť. Obzvlášť ma zaujalo jedno video pravého Američana, v klobúku, oblečenom v kovbojskom, pravá brada, ktorý hlučným a chrapľavým hlasom vysvetľuje nám idiotom, ako v tej batérii voľačo vymeniť. Chlapík vyzerá byť veľmi šikovný, podľa mňa by bol schopný aj dvakrát opraviť Hubbleov vesmírny teleskop.

Ale aby v tom videu ukázal, ako sa pustí voda - tak to on nie.

Nasraný zatváram Google a znova idem skúšať batériu. Toto sa takto opakuje aj trikrát - batéria, Google, batéria, Google. Rezignovane pozerám na umývadlo - ako by sa dalo v ňom umyť. Zostáva mi ešte jedna možnosť - zavolať na recepciu, ale toto radšej zavrhnem. Nechcem, aby sa mi ráno posmievali mexické upratovačky. Nakoniec na stránke výrobcu nájdem akýsi návod, how to operate. Najprv som musel uhádnuť (ako v nejakom kvíze), ktorý typ batérie vlastne mám. Píše sa tam, ťahať a otáčať. To som ale už skúšal viackrát! Idem ešte raz vyskúšať a - naozaj, ide voda!! Bolo treba ale použiť značnú silu, predtým som sa bál, že to celé vytrhnem zo steny. Takže - takúto zaslúženú sprchu som už dávno nemal.

9) V záchodoch majú vodu až skoro po sedátko. Prvýkrát som sa zľakol, že idem nechtiac vytopiť izbu a sedem poschodí (v hoteli v Santa Ana) podo mnou, ale takto to tu je.

10) Záchodové dosky sú vpredu vykrojené, určené pre pánov. Veľmi šikovná myšlienka.

11) Sedel som na poslednom pivku vonku oproti, mal som na hlave môj nový klobúk, tváril som sa ako pravý Američan a teším sa na zajtrajšok.