Zdravím priatelia. A je to tu znova. Potom, čo som prestal nenávidieť Karpaty, sneh a vlastne Karpaty pod snehom, vyrážam opäť do krutej slovenskej divočiny. Sneh nebude, ale môžem sa tešiť na iné nástrahy Karpatských hôr – hady, líšky, diviaky, útočné slimáky a neviem čo všetko ešte.
Aprílový pokus, ako mnohí viete, sme museli vzdať už pred Pezinskou Babou. A to predsa nemôžem nechať len tak. Tentokrát ale pôjdem sám. Ono to nie je pre mojich hiker priateľov jednoduché vybaviť si len tak dovolenku. Benzín a nafta musí tiecť po Slovensku aj naďalej (Ilém), voda a všakovaké trubky tiež nepočkajú (Uzel) a nové kuchyne sa predsa musia striekať (Bičko). Rozhodol som sa narýchlo a čakal som aj na vhodné počasie. Takže práve teraz je ten vhodný čas užiť si to a prípadne aj umrieť v kopcoch. Plán je rovnaký ako minule, teda vlastne s drobnou zmenou na konci.
- Prvý deň: Rača – Čermáková lúka. 26km, stúpanie 1086m, klesanie 708m.
- Druhý deň: Čermáková lúka – Amonova lúka. 17km, stúpanie 818m, klesanie 848m.
- Tretí deň: Amonova lúka – Prievaly, penzión a pivovar Sandorf. 13km, stúpanie 139m, klesanie 445m.
Menšie upozornenie na začiatku - tento zápisník ale asi nebude nejako vtipný, pretože s tamtou hikerskou partiou by bolo vždy o zábavu postarané. Preto, kto očakáva kopec srandy, asi sa nedočká. Uvidíme.
Deň prvý
Je pondelok 19.7.2021. Nechal som sa takticky vyložiť v Rači už priamo pri lese mojou pani. Aj Terezka bola odprevadiť svojho tata. Keby len vedela, aké nástrahy na mňa čakajú, určite ma nepustí. Cestou autom nahor cez vinohrady míňame známu záhradu s dierou v plote a hromžím.
7:20. Lúčim sa s rodinkou a prchám v lese. Oproti aprílovému pochodu nastalo niekoľko zmien - nastavil som si bedrový pás na batohu, povyhadzoval som z inventára niekoľko blbostí (asi -2kg) a podarilo sa mi schudnúť, možno aj 5-6kg. Postava však ešte nie je do časopisu na prvú stranu. Ani na poslednú. Mám so sebou kompletnú výbavu na spanie a na varenie, oblečenie, nejakú elektroniku a vybavenú lekárničku, jedla na 3-4 dni a nesiem 3l vody a pol litra rumu.
Každopádne všetky tieto zmeny spôsobili, že už za hodinu! sedím na lavičke na Bielom kríži (498m).
Sám tomu nejako neverím. Batoh sedí perfektne a fajn sa mi stúpalo do kopca. Absolvujem raňajky a pred deviatou idem na 14.6km úsek na Pezinskú Babu.
Celú cestu bedlivo sledujem červenú značku
Už neurobím chybu ako minule. Za 40 minút zastavujem v známom altánku a robím si kávičku. Ale už nie z presostroja (ten som takticky nechal doma), ale len 3v1. Úplne stačí.
Po pauze odchádzam ďalej. Cestou stretám len zopár cyklistov a hikerov. Mamičku so synom na ceste, čo hľadajú bicykel. Celkovo veľmi málo ľudí. Prejdem Somára (649m) a po dvoch hodinách, už celkom unavený, si dávam pauzu na Troch kamenných kopcoch (565m). To je tam, kde sme minule skončili a odtiaľ sme sa vracali domov. Po pauze odchádzam cez kopec Konské Hlavy (653m) na Babu. 13:30 parkujem v bufete na Pezinskej Babe (530m). Čas je perfektný, objednávam si rezeň a nezdravé hranolky (inú prílohu nemali). Sedím tu skoro hodinu a pol, dám si teda aj tri pivká. Prišla ma pozrieť aj rodinka – moja pani a Terezka. Priniesli mi hlavne ďalšiu powerbanku, pretože tento môj telefón sa nejako rýchlo vybíja. Už má len 30%, ráno bol plne nabitý. A to len fotím a občas som si pozrel mapy.
Okolo 15:15 vychádzam na posledný úsek. Má to byť 8km a to zvládnem raz dva. Omyl. Leziem na Javorinu sedlo (615m), míňam akýsi maják (to nechápem načo je tu maják) a neskôr leziem na Skalnatú (704m). A to mi teda dalo dosť zabrať. Na Skalnatej sú krásne výhľady, chvíľu si postojím a idem hrozne strmým zrázom nadol. Zhruba o pol siedmej prichádzam do cieľa prvého dňa, Čermákovú lúku. Konečne. Posledné stovky metrov som sa už fakt vliekol. Hlavne ten zjazd zo Skalnatej mi asi odpálil kolená. Každý krok už bolel. Darmo, som neskúsený a netrénovaný turista.
Čermáková lúka – po ľavej strane je prístrešok so stolom a lavicami. Tam vidím nejakých turistov a malé dieťa. A ešte jeden chalan. Vpravo, pod veľkým stromom, je niekoľko sedení s ohniskom. Tu sa rozbalím a mimo stromu si neskôr postavím stan. Vzadu na lúke vľavo sa ide k studničke a vpravo na konci lúky si neskôr rozbalia stan nejaké dievčence. Okrem toho je tu zopár cyklistov, ale tí len oddychujú a nie sú pre tento príbeh dôležití.
Hikeri vľavo ma zdravia a ja odzdravím. Prásknem s batohom o zem a rozdýchavam sa.
Ako prvé si idem pre vodu. Ako vykročím, čumím vľavo na chalana, ktorý asi cvičí jogu pred svojou celtou, ktorú si priviazal o altánok a blízky strom. Naťahuje sa, také cviky som ešte ani nevidel. Hmm, fasa, jogín, už len to tu chýbalo. Hneď si nôtim pesničku Jogín od Slížov a idem k studničke. Tam naberiem vodu, spácham očistu tela, umyjem dôkladne aj nohy. Prídem späť a uvarím si kávu. Hneď je život krajší. Dievčatko (Evka) pribehne ku mne na hojdačky, ktoré sú pod mojim stromom.
Postupne sa zoznámim s turistami z altánku – je to párik s dcérou Evičkou a ich priateľ. Tipujem tak štyridsiatnici. Ze Záhorá, z Mauacek. Pani aj s dcérkou sú prvýkrát v stane. Veď aj ja. Prišli autobusom na Zochovu chatu, odtiaľ peši sem, čo je asi do hodinky cesty pešo. Majú rozbalené dva stany a v altánku vidím fľašu becherovky, fľašu vodky, plechovky Corgoňa, slaninu, špekáčiky a iné mlsnotky. Oheň horí. No, pomyslím si, toto tu dnes bude fasa párty. Preto takticky rozbaľujem stan asi 20m od nich, pri mojom strome. Chlapík už aj kričí na mňa, nech prídem na špekáčik. No to bude asi krycie slovo pre štamprlík. Zatiaľ odmietam, rozbaľujem stan, karimatku, spacák a všetko dávam na poriadok.
Je už aj dosť hodín, tak si idem variť cestoviny, kura na paprike. Za chvíľku mám uvarené, zjem si to a proste užívam si tú pohodku a oddych. A to ticho. Jogín zasa precvičuje nejaké ďalšie cviky. Neskôr, keď večeriam, príde ku mne na lavičku a pokecáme. Lenže predtým si rozpustil vlasy a dal si modrú mikinu na červené tričko. Takže som ho vôbec nespoznal. Preto sa ho pýtam, že kde býva – a on že však hen, pri altánku. Čumím na neho a chvíľu som to nechápal. Veď tam predtým bol iný človek. Ide zo Smoleníc, prišiel sem a pokračuje na Devín. Minulý rok dal časť SNP a teraz pokračuje. Vyzerá na ultralight hikera.
Po jedle si zoberiem varič, vodu, čaj a rum do altánku. Troška sa zoznámiť. Záhoráci už majú čo to popité, ponúkajú ma, ale ja odmietam. Vravím, že si urobím len čaj s rumom a pôjdem spať. Jogín sedí s nami tiež, odmieta akýkoľvek alkohol – dva roky nepije. Nezáväzne konverzujeme, po dvoch čajoch so štipkou rumu sa dvíham, idem spať.
Zhruba o 22:00 líham do stanu. Ani sa mi moc nechce spať. Možno som si nemal dávať kávu o siedmej.
Dávam si dnešnú rekapituláciu poškodení a stavu vozidla
hlava - 100%
nohy - chodidlá 90% (som prekvapený, nové trekové bežecké tenisky z Decathlonu, o číslo väčšie, za rozumný peniaz - zatiaľ držia perfektne na jednotku)
lýtka, stehná - 50%
kolená - 20% (za to môžu tie hnusné klesania)
kríže 0% - pri rozbaľovaní stanu a pri zohýbaní sa - dostávam také šupy do chrbta, že ma to normálne kláti k zemi. Neviem čo bude ráno, ale ak sa to rapídne nezlepší, budem musieť skončiť.
Zostatok vozidla je v pohodičke.
Konečne za nejaký čas zaspávam, ale každú pol hodinku som hore. Zábava pri ohni graduje. Počujem aj malú Evku vykrikovať. Neskôr sa začalo spievať. Pri ďalšom mojom prebudení už počúvajú akési rádio s mp3. S nostalgiou spomínam na talianske hity, Michala Davida a podobné hitovky.
01:00 - znova som hore. Pri ohni sa už tancuje. Stále sa určite nalieva becherovka, možno i vodka.
01:30 - budím sa na hluk a výkriky pri ohni.
Spozorniem a počúvam. Zostali tam len teta a ich kamarát. Manžel asi spí (viem to preto, pretože mal určitú rečovú vadu a nepočujem ho už). Počujem nahlas tetu kričať “vypadni, idz preč a zmizni”, alebo „padaj do pi*e“, „idzeš!!“. Vystrašený rozmýšľam čo sa to tam deje. Najprv mi napadlo, či si rodinný priateľ nedovolil pri tanci k pani trošku priveľa. Potom počujem tetu kričať – „tu máš špekáček a zmizni“. Toto mi ale nepasuje do teórie šmátravých prstov. Uši mám natrčené a počúvam ďalej. “Idzeš ty mrcho!” kričí teta. Aha, už asi viem. Napadlo ich možno nejaké zviera! Rozmýšľam, čo to môže byť. Kamzík, medveď, srnka. Ja neviem!
Pri ohni už lietajú papeky.
Teta ich hádže po zverovi. Neviem čo mám robiť! Čo ak ten zver vyplašia a potom príde ku mne? A ja ani neviem, čo to je!
Nedalo mi to, rozzipsujem stan a vykúkam hlavou zo stanu a hlásim sa, že o čo ide. Teta kričí - líška! A dokonca je už v ich stane, ktorý asi zabudli zazipsovať. Obaja na ňu kričia, búchajú po stane a zver nie a nie von. Dostávam mrcha nemoc. Čo ak ma to napadne? “Idzeš! už sem ti hodila aj špekáček!”.
Zatváram stan a pre istotu si zapínam radšej osvetlenie v stane, aby som odradil prípadné zvery. Po minúte sa im podarí líšku vyhnať zo stanu. No konečne. Snáď bude pokoj. Ukladám sa spať, svetlo ešte svieti. Zrazu sa pohne bočná stena stanu. Sadám si a pozerám sa do očí líšky, ktorá podliezla moju vonkajšiu celtu. Kristovanoho! Krvi by sa mi nedorezali! Plesknem po stane a kričím ako najväčšia hysterka “Idzeš do pi*e odtálto!!”. Neviem ale, prečo to kričím po záhorácky.
No to vám teda poviem, to bol šok. Vyberám baterku a svietim ako šialený naľavo, napravo a hľadám tú mrchu. Baterkou prehľadám aj celý les a lúku. Pomaly sa upokojujem, ale po tejto príhode určite teraz zaspím!
2:50. Líška sa zatiaľ neukázala. Zato som sa stal omnoho vnímavejší voči zvukom lesa a mám aj hrozný strach. Mauačané sú stále hore, občas presvietia lúku baterkou.
3:00. Zmáha ma únava. Idem to risknúť, nech ma teda zožerie čo má a idem spať.
- pokračovanie TU: Ako som sa stal hajkerom. Epizóda II. Časť II.
