Ako sa dostala kostra vráskavca myšoka v roku 1892 do Narodního muzea

Bolo 4. novembra 1885, keď si rybár Gunnar Nilsen Lyngøen všimol telo mŕtvej veľryby. Voda sa s ním pohrávala v prielive pri nórskom ostrove Lyngøy, ďaleko od obvyklých oblastí, kam za týmito majestátnymi tvormi vyrážali výpravy veľrybárov. Zásoby mäsa, tuku a kostíc z papule boli v tom čase príliš cenné, než aby ich miestni rybári nechali rozložiť sa na morskom dne. Preto telo zvieraťa rozsekali a časti rozpredali sami, kostru potom (zrejme) ponúkli na predaj.

Ukázalo sa, že ide o samicu Vráskavca Myšoka, ktorej mohutnosť všetkých prekvapila. Na dĺžku merala takmer 23 metrov. Tak začala séria udalostí, ktoré obrovskú kostru priviedli až do vyše tisíc kilometrov vzdialenej Prahy.

Do príbehu vstupuje Fridtjof Nansen

Tu sa do príbehu krátko zapletie polárny bádateľ, diplomat a politik, Fridtjof Nansen (1861-1930). Neskorší nositeľ Nobelovej ceny mieru.

Nansen pôvodne vyštudoval zoológiu a v roku 1885, kedy bola mŕtva samica vráskavca pri nórskom ostrove Lyngøy nájdená, bol zoológom Univerzitného múzea v Bergene. Prenajal si malý parník, ktorým pre kostru vráskavca na ostrov Lyngøy osobne vyrazil a odviezol ju. Po návrate do Bergenu dohliadol na vypreparovanie kostry.

Do sveta potom zamieril inzerát, že je artefakt na predaj. Stačilo mať 2000 ríšskych mariek. To by dnes robilo asi 200- českých tisíc korún, čiže približne 8200 euro.

Netušíme, akými cestami informácia blúdila svetom, bezpečne ale vieme, že zablúdila až do 1300 km vzdialenej Prahy, presnejšie povedané do hostinca U Gebauerov v Prahe na Perštýne. Práve sem pravidelne chodilo dvanásť pražských mešťanov, zakladateľov dobročinnej stolnej spoločnosti s názvom Jour Fixe. Koncom roka 1887 sa títo muži dohodli, že sa na potrebnú čiastku zložia, kostru kúpia a venujú do práve budovanej novej budovy Múzea Kráľovstva českého, dnešného Národného múzea na Václavskom námestí.

Kostra za 1940 ríšskych mariek

Tí páni boli muži činu, pretože už o pár mesiacov neskôr, 29. februára 1888, poslali riaditeľovi múzea v Bergene prvú splátku vo výške 800 (osemsto) ríšskych mariek. Čoskoro dali dokopy ďalšie peniaze a celkom tak za kostru utratili asi 1940 ríšskych mariek, čo je v dnešných cenách asi 180 000 českých korún, čiže asi 7300 euro. Ďalšie nemalé prostriedky musela spoločnosť zaplatiť za dopravu.

Kostra vráskavca prišla do Prahy ešte toho istého roku - v máji 1888. Vtedajšia Nová budova Národného múzea ešte nebola dokončená, a tak sa páni zo spolku Jour Fixe rozhodli kostru dočasne vystaviť inde. Vzhľadom na to, že neformálnou hlavou spolku bol mecenáš a priemyselník Vojta Náprstek, zložil vráskavec svoje kosti v novembri 1888 na Betlehemskom námestí v Prahe, v novo postavenom Priemyselnom múzeu vo dvore domu U Halánkov, ktorý Vojta Náprstek vlastnil. (dnešná budova Náprstkovho múzea)

Spolok začal vo veľkom s reklamou. Prilákať návštevníkov mali reklamné plagáty aj reportáže napr. o tom, koľko žiactva sa zmestí do papule či hrudného koša vráskavca a podobne.

kostra svojim majiteľom zarobila 1984,42 zlatých

Sála to bola veľmi nízka, a tak mala kostra na ochranu pred rukami obdivovateľov neprirodzene vysoko zdvihnuté hrudné končatiny (plutvy). Kostra prstov je celkom jemná. Tento dočasný pobyt trval štyri roky, počas ktorých kostra svojim majiteľom zarobila 1984,42 zlatých (čo je asi 10 000 Euro). Ide o čistú sumu po odpočítaní všetkých ďalších nákladov. Páni ju však, ako bolo ich zvykom, použili na ďalšie projekty...

Ešte než kostra z domu U Halánkov odcestovala natrvalo, usporiadali členovia Jour Fixu 26. mája 1892 "Banket vo veľrybe". Doplnili ho radom žartovných prvkov, ako napr. špeciálnou pozvánkou s obrazmi veľrýb z pôvodnej výstavy.

Kostra potom putovala preč, zrejme k veľkej radosti pani Náprstkovej, lebo kosti presýtené veľrybím tukom dosť silno zapáchali. Pani Náprstková na čistenie a umývanie kostí pred ich balením a cestou na Václavské námestie osobne dohliadla. Pred prevezením do budovy Národného múzea čakala kosti ďalšia dôkladná očista, aby so sebou na nové pôsobisko nepriniesli spomínaný zápach. Veľké kosti boli odmastené parou v karlínskych strojárňach Havelka & Mesz a na jar roku 1893 firma Václava Friča kostru definitívne zmontovala v sále, kde ju obdivujeme dodnes. Odkvapkávanie veľrybieho tuku ale neprestalo a trvalo až do polovice 60. rokov, kedy sa kostre dostalo dôkladného reštaurátorského zásahu a ďalšieho odmasťovacieho procesu.

Pôvodným zámerom Václava Friča, ktorý kostru v múzeu inštaloval, bolo zavesiť ju už v roku 1892 na strop. Architekt a staviteľ Josef Schulz ale nápad odmietol, a tak kostra stála na kovovom podpornom lešení, na ktorom prečkala aj bombardovanie múzea nemeckou armádou v máji 1945.

Okolo lešenia a pod ním, sa množili vitríny s exponátmi a veľké exponáty boli postupne umiestňované tak, že kostra medzi ostatnými vystavenými objektmi vo svojej mohutnosti zanikala a prestala byť dominantou sály.

Zavesenie k stropu sa tak podarilo zrealizovať až pri rekonštrukcii zoologických expozícií roku 1967.

Počas rekonštrukcie Historickej budovy Národného múzea v rokoch 2015 až 2019 kostru zakryla ochranná textília a konštrukcia pripomínajúca domček. To všetko na ochranu pred reštaurátorskými prácami, pretože najväčší zbierkový predmet Národného múzea je po takmer 130 rokoch na jednom mieste taktiež mimoriadne krehký. Kostra vráskavca, v spoločnosti vypchaného slona a žirafy, tak vytrvalo dohliadali na celú rekonštrukciu múzea ako jediné zbierkové predmety v budove.

Aj samotná kostra prešla náročnou obnovou a reštauráciou jednotlivých kostí, aby ju mohli návštevníci obdivovať ďalšie desiatky rokov. Kostra veľryby neprechádza len fyzickou rekonštrukciou, ale vďaka novým technológiám je rekonštruovaná aj digitálne.

Ak budete v Prahe, neváhajte a navštívte Národní muzeum. Uvidíte tam množstvo zaujímavého. Viac v článku TU: Kam v Prahe keď prší? Pivo počká, choď pozrieť Narodní múzeum.

- POZOR! tento článok bol prevzatý zo stránky: https://artsandculture.google.com/story/mwXxg9kE4NoCKw?hl=cs

Autori: