Ipolytarnóc - Jurský park to nie je, ale ďaleko od neho nemá

Môže sprievodca v múzeu, oblečený takmer ako Indiana Jones na jednej zo svojich vychýrených výprav, pôsobiť rušivo? V koženom klobúku, vestičke, cargo nohaviciach, s niekoľkodňovým strniskom na tvári, najmä ak jeho vek nepresiahol ani 25 rokov. Nemusí. Mladý muž, zjavne fanúšik filmového hrdinu v podaní Harrisona Forda, naozaj nepôsobil vôbec rušivo. Sprevádzal skupiny turistov po geologickom parku v dedinke Ipolytárnoc v tesnej blízkosti slovenských hraníc a musím sa úprimne priznať, že jeho nadšenie pre miesto, kde pracuje a nadšenie, s akým podával informácie, dostali aj mňa. Ten mladý muž mi bol nakoniec veľmi sympatický. Koniec koncov Ipolytárnoc by ma strhol aj bez pridanej hodnoty kreatívneho vystúpenia tohto mladého muža, ale bolo to ako čerešnička na torte.

Smrek dlhý 100 metrov a ako sa to s ním začalo

V dedinke Ipolytarnóc majú potôčik Borókáš. Aby som bol presný, dedinkou Ipolytarnóc preteká potôčik Borókáš, ktorý zo svojho koryta odplavuje mäkké častí hornín. Odplavuje a v minulosti odplavil aj horninu z blízkosti takmer 100 metrov dlhého skameneného kmeňa pravekého smreku. Domáci mu dali meno Gyurtyánkő Lócza. Okrem mena sa začali šíriť rozprávky o jeho skamenení, ale aj správy o neobvyklom náleze. Preto sa tu v roku 1863 objavil Ferenc Kubínyi, ktorý začal geologicko – paleontologický výskum. Dovolím si na tomto mieste trochu „rypnúť“ do maďarských kolegov. Pokiaľ by ste sa rozhodli naštudovať si stránku múzea v Ipolytarnóc pred jeho návštevou, dočítate sa, že pán Kubínyi zahájil výskum na tomto mieste v roku 1836. To je len preklep, na toto miesto prišiel o tridsať rokov neskôr. Zábavnejšie sa mi zdá byť, že návštevníkom je lokalita prezentovaná s dôrazom na jej existenciu výhradne na maďarskej strane hraníc. Hovorí sa o Nógrád-skej župe, ale že jej historickou súčasťou je dnešný slovenský Novohrad sa mlčí. Na škodu veci sa nedozviete ani to, že Ferenc Kubínyi v rovnakom období robil výskum v Cerovej vrchovine v okolí dedinky Hajnáčka. Príroda našťastie hranice nepozná. Keďže sa nálezisku v Maďarsku hovorí aj Praveké Pompeje, nevieme, ktorá sopka pripravila kúzelné divadlo v tomto údolí. Cerová vrchovina, rovnako ako priľahlé maďarské kopce sú tvorené vyhasnutými sopkami. Nádherné kuželovité kopce sa miestami spájajú do hrebeňov, aby vytvorili nízke masívy kopcov a inde zasa úplne zvetrali, aby vytvorili sopúchy stuhnutej lávy. Ale to, čo je v Ipolytarnóc, je naozaj výnimočné.

Skamenené divadlo v Ipolytarnóc

Ak by sme mali hovoriť o „začiatku predstavenia“, museli by sme sa posunúť 23 až 17 miliónov rokov do minulosti. To je obdobie, kedy sa táto oblasť slovensko-maďarského pohraničia zmenila na prímorskú oblasť mora Parathetys lemovanú činnými sopkami. Ak však povieme Parathetys, musíme spomenúť aj Tethys. Tethys bol oceán. Parathetys jeho výbežok a ten bol posledným morom v našej oblasti strednej Európy. Tethys nás svojou existenciou posúva ešte ďalej do minulosti. Jeho existencia započala pred 300 miliónmi rokov v podobe vodnej plochy oddeľujúcej prakontinenty Gondwana a Laurasia. Oceán Tethys sa pričleňoval k formujúcim sa kontinentom, šírka oceánu sa zmenšovala, až sa rozdelil na severnú časť Paratethys a južnú Južný Tethys. Oceán sa rozpadol v dôsledku alpínskeho vrásnenia. Jeho „vnukmi“ sú Stredozemné, Kaspické a Čierne more, ale aj sladkovodné jazerá Balaton a Neusiedlersee.

Doposiaľ nie je známy presnejší časový odhad kedy malo prísť k sopečnej katastrofe, ktorej vďačí za svoj vznik údolie geologického parku v Ipolytarnóc. Dokonca je veľmi pravdepodobné, že nešlo o jednu veľkú erupciu, ktorá spustila proces konzervovania, skôr sa hovorí o „istom časovom období“. Pre naše rozprávanie je dôležité, že v rozmedzí rokov 6 miliónov rokov (z geologického hľadiska nie príliš dlhé obdobie) došlo k vyzdvihnutiu a opätovnému poklesu územia Novohradu. Pralesy, ktoré obsadili súš, sa zmenili na hnedouhoľné sloje a súš obsadilo more, ktorého hĺbka a salinita sa menila.

Giganti s chobotmi na súši, giganti s ostrými zubami v mori

V období pred 17,5 miliónmi (niekde sa uvádza aj pred 24 mil. rokov) opustili africký kontinent praveké chobotnatce (deinotéria) a začala sa ich cesta na sever. Prišli až do tejto oblasti. Bezpečne je doložený výskyt druhu Prodeinotherium cuvieri. Deinotériá sa veľkosťou podobali dnešným slonom. Veľkosť, stavba tela, chobot je to čo ich spája, kly stočené smerom dolu a vyrastajúce zo sánky (dnešným slonom rastú v hornej čelusti) ich výrazne odlišuje. Z dnešného pohľadu sú ešte zaujímavejšie tzv. gomfotérovité mastodonty. Títo chobotnatci boli trochu menší ako deinotéria (cca 2 m), ale kly mali až štyri. Vyrastali im zo spodnej, aj z vrchnej časti čeluste.

Diplocynodon, aligátor, ktorého domovom boli plytšie vodné toky a jazerá dorastal do dĺžky len 2 metre, ale Carcharocles megalodon, žralok, budil viac ako rešpekt. Povedzme, že hrôzu. Tento dravec dosahoval dĺžku 15 metrov a do jeho roztvorenej papule by sa postavili traja dospelí ľudia. Veľa toho po týchto úctyhodných dravcoch sa nenašlo. Len trvácne zuby našepkávajú, čo to o ich veľkosti.

Fascinujúce skamenené javisko v Ipolytarnóc

Keby naši susedia v Maďarsku vo svojom geoparku nemali nič iné, len pavilón so skamenenými stopami treťohorných zvierať, už tak by dosiahli na svetovú špičku paleontologických nálezísk. Skamenených stôp zo všetkých etáp geologického vývoja nie je až tak veľa, ako by sa podľa publikovaných správ zdalo. A to, čo majú pri našich južných hraniciach, je fascinujúce. O to viac, že plocha, na ktorej sa podarilo zachytiť stopy, dosahuje veľkosť takmer futbalového ihriska. Nie je jednoduché slovami popísať nálezisko, ktoré sa „nahotou“ trochu podobá na mesačnú krajinu. Ibaže v tejto pustej mesačnej krajine vidíte stopy zvierat, ktoré sa tu pohybovali v čase, keď hornina bola len blatom. Chodili sem aby sa dobre najedli na bujnej zeleni, dravci aby ulovili neopatrných bylinožravcov a všetci, aby jedlo zapili sladkou vodou, ktorej tu bolo nadostač.

Musím symbolicky zložiť klobúk dolu z hlavy pred tvorcami tejto expozície. V šere pomerne veľkého pavilónu návštevníci uvidia trojdimenzionálne filmové predstavenie. Dokument, ktorý na pozadí paleontologického náleziska predstaví krajinu s pralesom a jej obyvateľov. Od drobných hlodavcov, cez tapírov, nosorožcov, pandy a hyeny až po šabľozubé mačkovité šelmy. Nie je nič neobvyklé, že najmä mladší návštevníci sa zjavne nudia pri exponátoch skamenených stromov, geologických vrstiev, vyschnutých korytách pravekých riek, ale pri tomto predstavení premkne všetkých nemý úžas. Technicky výborne a ideovo bezchybne zvládnutý film si zaslúži len samé chvály. Trochu, ale naozaj len o trochu, menej nadchne návštevníka iné, až štvordimenzionálne, filmové predstavenie na záver prehliadky (vo vstupnej budove parku, pokiaľ si priplatíte k bežnej vstupenke). Pripútate sa do „pilotných“ kresiel, aby ste sa zmenili na posádku kozmickej lode, ktoré robí letecký prieskum tejto oblasti práve v čase, kedy vrcholí sopečná aktivita. Viac menej ide o akýsi krátky dobrodružný film, ktorý si vedia užiť aj starší návštevníci. Je to milé, vzrušujúce a je príjemné, že tvorcovia sa nezastavili len pri klasickej muzeálnej expozície, ale išli o mnoho krokov vpred.

Geopark v Ipolytarnóc je úžasné miesto. A my sa môžeme tešiť, že je tak blízko slovenských hraníc.