Gordion: U kráľa Midasa

K monumentálnej, takmer 50 metrov vysokej hrobke vedie prístupová cesta s tabuľou plnou informácii z ktorej sa dá čo to dozvedieť. Turci vedia ako predať svoje pamiatky a robia to vynikajúco. Po vstupe do hrobky sa ocitneme v hale, odkiaľ pokračuje úzka kamenná chodba až do stredu mohyly. Človek musí prejsť pár desiatok metrov tmavou chodbou a až na jej konci sa vynorí miesto, kde mal samotný odpočívať kráľ, ktorého dotyk menil podľa legendy všetko na zlato. Presne na konci takýchto chodieb sa zvykli nájsť poklady a ani Gordion nebol výnimkou. Archeológovia tu objavili drevenú komoru s hrobkou do ktorej mali kráľa pochovať v polovici 8.storočia pr.Kr. Pohrebná komora bola približne 5 x 6 metrov veľká a pri jej odkrývaní našli veľa keramiky, pohárov, šperkov či iných drobností. Hoci sa dnes nedá s určitosťou povedať či išlo skutočne o legendárneho kráľa Midasa, každý tu tomu verí a to je mnohokrát silnejšie než čokoľvek iné. A potom prečo by to tak nemohlo byť? Stojíme na konci chodby a spoza železných mreží hľadíme na obrovské drevené trámy tvoriace hrobku. Duch tohto miesta má však určite väčšiu silu, než skutočnosť. História poznala niekoľkých Midasov, pretože viacerí králi Frýgie sa takto nechali oslovovať, ale hrobka odtiaľto z Gordionu sa považuje za najstaršiu zo všetkých. Kráľ Midas nevystupoval len v legende o zlatom dotyku, ale dokonca aj v príbehu o Apolónovi, kedy Midas nesúhlasil s tým, že Apolón vyhral v hudobnej súťaži. Boh sa mu za to odvďačil obrovskými oslími ušami, ktoré si musel kráľ ukrývať pod vlasy a nikto nepoznal jeho tajomstvá. Je fascinujúce byť na takomto mieste. 

Staroveká Citadela niekdajšieho mesta leží od hrobky necelé tri kilometre. Yassihöyük je dedinka zaspatá v čase a priestore, akých by sme v Turecku našli stovky. Nenájde sa tu takmer nikto, kto by vtláčal kroky do prašnej cesty pretínajúcej dedinku. Niektoré domy sú rozbité akoby tadiaľto len nedávno prešiel front. Sem tam sa ozve krava z neďalekého statku, traktor rozvíri prach, ale hneď na to zmizne. Ovocné stromy rozvoniavajú popri ceste a zdá sa, že dedinka ožije len vtedy, keď sa ozve muezzín zo štíhleho minaretu miestnej mešity. V diaľke sa vyrysoval kopec, ktorý by mal byť starovekou Citadelou. Nahor vedie pomerne strmá cesta cez nepokosený trávnik a kamene, ale to len preto, že je to divoká skratka. Odrazu sa pod nohami objaví celá Citadela starého Gordionu. Tu niekde mal slávny Gordias spraviť svoj nezničiteľný gordický uzol. Tu niekde sa mal v roku 333 pr.Kr. zastaviť Alexander Veľký, ten istý uzol preťať a tak sa mal podľa legendy stáť pánom Ázie. Koľko príbehov sa tu skrýva medzi týmito kamennými ruinami? Koľko dobrodruhov snívalo, že sa raz pozrie na jeho vykopávky, ktoré sa tak dlho ukrývali pod zemou? Ruiny starého Gordionu zívajú prázdnotou a len tichý vietor sa preháňa ponad niekdajšie hradby a základy kamenných domov. Akoby bol Gordion strateným miestom hore na kopci a nikoho nenapadlo ísť sa pozrieť čo je na jeho vrchole. Úžasný pocit, že sme tu sami. Na jar je všetko prenikavo zelené, ale akonáhle sa začne blížiť leto, neúprosné slnko spáli všetko naokolo a krajinu prikryje šedo-žltá farba. Vysoké kamenné múry predstavujú frygíjsku bránu do mesta starú cca 2600 rokov. Touto bránou sa vchádzalo do mesta a kamennou rampou sa pokračovalo do jeho srdca. Dnes zostali z Gordionu len ruiny rozbiehajúce sa do všetkých svetových strán. Stredom sa tiahne prázdny priestor nádvoria a okolo neho stálo niekoľko terasovitých domov. Kamene mesta pomaly na niektorých miestach prerastá tráva. Gordion založili pred 3200 rokmi ešte v dobe bronzovej, no ako plynul čas, rôzne historické vrstvy sa navzájom premiešali, čím pripravili pre archeológov zaujímavú skladačku. Pri kráčaní bývalými ulicami si každý všimne porozhadzované menšie i väčšie črepy, ale tie najvzácnejšie človek uvidí v múzeu. Je tu krásne. Dá sa tu sadnúť na múrik, otvoriť si knihu s históriou mesta, čítať si jednotlivé kapitoly a cestovať v čase. 

 

www.kubus.blog.sme.sk