Zimbabwe dnes patrí alebo lepšie povedané patrilo medzi mediálne stálice. Starnúci prezident Mugabe je čiernym zosobnením Fidela Castra, povestným sa stal boj černochov za svoju pôdu, denníkmi celého sveta preleteli zvesti o vyvražďovaní bielych farmárov, suchu, biede a AIDS...
Paradoxne, na Slovensku sa preslávila Zimbabwe ako krajina dobrých ľudí, v ktorej bola nakrúcaná posledná časť príbehu Fontány pre Zuzanu. Čomu teda vďačí táto juhoafrická krajina za svoju neblahú povesť? Veci sa dali do pohybu v roku 2000. Niekoľko rokov po veselej výprave slovenských filmárov. Vláda, na čele s Mugabem začala o dušu naprávať historické krivdy na pôvodnom obyvateľstve a pristúpila k násilnému vyvlastňovaniu farmárskej pôdy v bielych rukách. Háčik bol v tom, že bez akejkoľvek kompenzácie. Bielym farmárom pritom patrilo približne štyritisíc fariem a takmer tretina produktívnej pôdy. Pochopiteľne, väčšina černochov boli chudobní bezzemkovia.
Netreba asi pripomínať, že s hospodárením na farme súvisí množstvo driny a investícii, pričom ani jeden s týchto faktorov nemal v horúcej Afrike svoje hlboké zázemie. Farmárom tak nezostávalo nič iné ako zbaliť najnevyhnutnejšie veci a opustiť svoj majetok a väčšinou aj krajinu. Krajinu, ktorú obývali ich predkovia po niekoľko generácii. Samozrejme bola tu aj druhá možnosť. Riskovať útok rozvášneného davu rabujúcich černochov. Tým bola spustená lavína kontraproduktívnych politických rozhodnutí vlády.
Voľby v roku 2002 vyhral opäť prezident Mugabe. O vlások a takmer na sto percent podvodom, čo ostro kritizovala domáca opozícia aj zahraniční pozorovatelia. Násilné vyvlastňovanie a volebné machinácie mali za následok vystúpenie Zimbabwe z Britského spoločenstva národov – Commonwealth a Európska Únia zároveň zaviedla voči krajine embargo a ekonomické sankcie. Následok na seba nenechal dlho čakať a bývalá „obilnica“ južnej Afriky sa prepadá čoraz hlbšie a hlbšie. V súvislosti s izoláciou zo strany Západu sa tak Zimbabwe snaží o rozvíjanie intenzívnejšej spolupráce s krajinami Východu vrátane Číny, Indie.
Viktóriine vodopády - Hrmiaci kotol na Zambezi
Z turistického hľadiska však má Zimbabwe rozhodne čo ponúknuť. Veď kto by len nechcel vidieť Viktóriine vodopády na hranici so Zambiou. Spenené vody rieky Zambezi tu s ohlušujúcim rachotom padajú do hĺbky niekoľko desiatok metrov. Po svete sú síce vodopády známe pod menom uctievajúcim britskú kráľovnú, v domácom jazyku ich však nazývajú – Mosy-oa-tunya. Znamená to niečo ako hrmiaci kotol.
Oveľa výstižnejšie pomenovanie pre jeden a pol kilometra širokú rieku, ktorá sa vlieva do skalného kaňonu, širokého neraz len päťdesiat metrov. Ten najnižší vodopád má pritom viac ako 70 metrov a ten najvyšší až cez sto metrov. Ak máte dostatočne nabité peňaženky, môžete ponad besniaci živel preletieť v rogale alebo helikoptére, či dokonca skočiť bungee jumping z mostu spájajúceho Zimbabwe zo Zambiou. To ale nie je všetko. V Mugabeho krajine máte možnosť vidieť množstvo úžasných národných parkov, levy, žirafy, hrochy... A to všetko za pätinu ceny ako v susednej Botswane. Celkovo, v tejto krajine panuje pre turistov veľmi priaznivá finančná klíma.
Už na prvý pohľad zaujmú návštevníka všadeprítomné plagáty, kde sa cudzincom odporúča vymeniť peniaze v banke. V rozvojových krajinách ide o celkom rozšírený trik. Dôverčiví turista už o niekoľko minút príde veci na koreň. Na prvej rušnejšej ulici vás pristaví množstvo inak poctivých občanov s kalkulačkou a ponukou mimoriadne výhodnej výmeny peňazí. Nejde o podvod. To si len chcú ľudia v neskutočnej inflácii trochu prilepšiť. A tak, keď neposlúchnete výzvu vlády, ocitnete sa v skutočnom cenovom raji. Zimbabwe tak rozhodne nie je iba krajinou „rozzúrených“ černochov. Väčšina z nich má totiž úplne iné problémy. Prežiť zo dňa na deň.
Bohovia sa asi fakt zbláznili
Zimbabwe patrí k jednej z mála krajín, kde dodnes žijú ľudia na úrovní doby kamennej, tzv. Krováci alebo Pigmejovia. Len pre osvieženie pamäti, kto by už dnes nepoznal sympatických malých mužov z komédie Bohovia sa zbláznili. Áno, tých, ktorí viac mľaskali ako rozprávali, boli viac žltý ako hnedý a ak by vás chceli poklepať po pleci potrebovali by trampolínu alebo skladaciu stoličku. Etnografi ich považujú za najstarších obyvateľov Afriky. Pred stovkami rokov však bola táto zvláštna ľudská rasa vytlačená černošským kmeňmi, najmä Bantunmi a neskôr aj bielymi prisťahovalcami. Na miestach kde žili ale zanechali výtvarné pamiatky veľkej hodnoty. Maľby na skalných previsoch sú neraz staré až desaťtisíc rokov a na celom kontinente nemajú konkurenciu, čo sa týka technického prevedenia. Najznámejšie sú v oblasti Matobo, v južnej Zimbabwe. Je tu aj množstvo jaskýň, pôvodne obývaných Krovákmi, pričom k najznámejším patria Nswatugi, Silozwane alebo Inanke. Okrem iného je tu hrob Cecila Rodéza, zakladateľa Rodézie, dnešného Zimbabwe.
V roku 1888 bola severná Rodézia /dnešná Zambia/ a južná Rodézia /dnešné Zimbabwe/ vyhlásené za britskú sféru vplyvu. Úradný názov Rodézia bol prijatý v roku 1859 práve po slávnom britskom obchodníkovi a majiteľovi baní. Vráťme sa ale ku Krovákom. Posledných päťdesiattisíc príslušníkov kedysi tak početného národa žije dnes zväčša v púšti Kalahari v susednej Juhoafrickej republike a Botswane. Dnes však už nemaľujú. Ako povedal slávny český zoológ Josef Vágner, pravdepodobne preto, že boli vytlačení do najnehostinnejších častí púšte, kde sa ani nedá poriadne žiť, snáď iba živoriť.
Bájka o baniach kráľa Šalamúna
Kto by si však myslel, že Zimbabwe bolo vždy domovom kočovných pastierov alebo vzrastovo malých lovcov, bude prekvapený. Už po dlhé roky sú záhadou pozostatky tzv. Veľkého Zimbabwe. Presnejšie povedané, toto miesto obklopujú nezodpovedané otázky už päťsto rokov nazad. Odkedy o ňom počuli prví Európania – Portugalci. V roku 1522 v knihe Da Asia napísal Portugalčan Joâo de Barros nasledujúce údaje: „Za touto krajinou sa vo vnútrozemí nachádza obrovské kráľovstvo a uprostred kraja plného zlatých baní je veľká pevnosť, postavená z kameňov neobyčajných rozmerov“. Nie je však isté, či Portugalci skutočne toto miesto navštívili alebo len čerpali správy od arabských a afrických obchodníkov. Za objaviteľa tohto miesta je oficiálne považovaný nemecký dobrodruh Adam Renders z roku 1868.
Žulové mesto, ako ho dnes nazývajú vzniklo ale oveľa skôr, už v 12. storočí. A je postavené skutočne s tak veľkých kameňov? Áno. Vedci dokázali, že pod obrovskými kameňmi zapálili stavitelia oheň a rozpálené balvany potom oblievali studenou vodou. Kameň následkom prudkého ochladenia popukal a vznikli tak hladké kamenné dosky, z ktorých sa stavalo na sucho, bez vápna, cementu alebo inej stavebnej hmoty. Ruiny sa tak po príchode Európanov stali predmetom mnohých špekulácii. Predovšetkým bieli osadníci upierali pôvod tohto miesta Afričanom a vznikali teórie o bájnych baniach kráľa Šalamúna alebo o fenickom, rímskom, či indickom pôvode. Až dôkladne archeologické bádanie dokázalo, že mesto postavili pôvodní stavitelia, predkovia dnešných obyvateľov Zimbabwe.
Dnešné pozostatky mesta predstavujú len zlomok z bývalej rozlohy. V časoch najväčšieho rozkvetu tu žilo až pätnásťtisíc ľudí. Okolo roku 1600 ale táto záhadná civilizácia z neznámych dôvodov zanikla. Veľké Zimbabwe – Great Zimbabwe je tak dnes najväčší kamenný monument na africkom kontinente s výnimkou egyptských pamiatok. Zároveň patrí k najkrajším a mimoriadne zachovaným... Foto: internet