Áno, je to skutočne tak! Nechceli sme veriť vlastným očiam, no vo Venezuele je voda skutočne drahšia ako benzín.
Ako to už v latinskej Amerika býva, menší problém nastal hneď na letisku v Caracase. Len ťažko tu zohnať akékoľvek informácie. Rôznych ofisov sú tu desiatky, no anglicky nehovoril nikto. Problém sa ukázal ako akútny počas celej cesty a opäť sa potvrdilo: V tejto časti sveta jedine španielčina. Po mesiaci sme sa tak aspoň vrátili s celkom slušnou slovnou zásobou. Osud nám však zavial do cesty Marka, Kanaďana rumunského pôvodu. Aspoň tak tvrdil. Prehodili sme spolu kus reči v letiskovej hale a z Marka sa vykľul lingvista so slovnou zásobou angličtiny, rumunčiny, maďarčiny a celkom obstojne aj španielčiny.
Letiskový piráti
 |
| Štvrte chudoby v Caracase zvané barios |
Čo je podstatné, Mark mal v Carasace známeho. Po rumunsky zo dve minútky podiskutovali cez mobil a všetko bolo hneď jasnejšie. Medzinárodné letisko Maiquetía sa nachádza približne 30 kilometrov od centra Carasasu, čo je asi hodinka autom. Hoci možno nastúpiť aj na autobus a neskôr v meste pokračovať metrom, túto možnosť nám Markov známy hneď zatrhol. Z Carasacu treba totiž čím skôr preč. Kriminalita, drogy, podvodníci, to všetko sú najčastejšie slová, ktoré sa opakovali v súvislosti s touto približne päťmiliónovou metropolou. Nie je tu ani veľa čo vidieť. Väčšinou ide o betónovú džungľu s besnou premávkou, množstvom ľudí a obrovskými štvrťami chudobných zvanými - barios. Cesta metrom, prestupovania, hľadanie ulíc a to všetko s batohmi na ramenách? Nie! Veľmi riskantné. Medzi cestovateľmi sa stali legendárnymi príbehy, keď tu bývajú okrádaní šoféri stojaci v aute na červenej a nie to ešte gringovia s plne naloženými ruksakmi. Markov známy nám jednoznačne odporučil cestu taxíkom priamo na autobusovú stanicu. Odtiaľ prvým autobusom preč.
To ešte nestačilo. Nie hocakým taxíkom. Iba oficiálnym, čiernym Fordom Explorer. Tie sú zoradené priamo pred vchodom na letisko a na požiadanie sa preukážu koncesiou. Vyskytlo sa totiž množstvo prípadov, keď turisti nastúpili do taxíka – volavky a stali sa obeťou organizovaného zločinu. Skončili prinajlepšom okradnutí niekde v okrajovej štvrti mesta. To nám potvrdil aj chlapík v čiernom Explorery: Je tu veľa tzv. pirates, ktorí vám buď zle vymenia peniaze alebo vás s komplicmi okradnú“. Tieto skupiny sa ale špecializujú najmä na letisko, kam prilieta ľahká a nič netušiaca korisť. V samotnom Caracase sú taxíky väčšinou spoľahlivé, hoci treba rozhodne dávať pozor ku komu nasadnete.
Skúsenosti na čiernom trhu
 |
| Lepšia štvrť v Caracase |
Spomínali sme výmenu peňazí... Tu treba zbystriť pozornosť. Oficiálny kurz v banke bol za jeden dolár, cca. 2,1 bolivaru /apríl, máj 2008/. Hneď na letisku nám núkalo niekoľko desiatok chlapíkov za jeden dolár tri bolivary. „To určite, lacná pasca“, poviete si. V tomto prípade, nie. Oficiálny kurz je mimoriadne nevýhodný a prakticky všetci tu menia na čiernom trhu. To sme ani netušili a nad ponukami len podráždene mávli rukou. Až do chvíle, kým Markus neabsolvoval tak dôležitý rozhovor v rumunčine. Priateľ na telefóne totiž upozornil – vymeňte peniaze priamo na letisku od spoľahlivého človeka! Len ako ho nájsť?
Prešiel som sa teda ešte raz popred oficiálnu zmenáreň a tváril sa schválne nerozhodne. Okamžite ku mne vystrelil jeden z pracovníkov letiska v uniforme a ponúkol mi výmenu. Keďže išlo o oficiálneho zamestnanca, opatrne som ponuku prijal. Všetko prebehlo v reštaurácii, kde bola možnosť za peniaze hneď niečo kúpiť a overiť ich pravosť. Chlapík bez problémov súhlasil. Počas cesty vysvitlo, že skutočne ide o bežnú prax. Neskôr sme v penziónoch, či platbe za cestu na Salto Angel platili aj v lepšom kurze, jeden dolár ku 3,5 bolivaru.
Hoci meniť na čiernom trhu je väčšinou mimoriadne riskantné, tu ide priam o nutnosť. Treba to však realizovať v hoteloch, obchodoch, nie na ulici. Na túto skutočnosť doplatilo množstvo neinformovaných turistov. Neskôr, v meste Ciudad Bolivar nám na letisku zavial osud do cesty mladého Mexičana. Chystali sme sa na prelet džungľou malým motorovým lietadlom. Ako vyskytlo, nešťastný Mexičan si musel prebukovať letenku a vydať sa na cestu domov o dva týždne skôr. Nevyšli mu totiž peniaze. Až veľmi neskoro zistil, že využívať služby banky a platiť kartou je veľmi nevýhodné. „Chlapci, dali ste za letenku každý sto dolárov? Mňa stojí tá istá skoro dvesto...“ dodal s trpkým úsmevom.
Bolivar – mesto kontrastov
Ciudad Bolivar je zvláštne mesto. V prvom rade pripomeňme, že sa tu narodil Simon Bolivar. Osloboditeľ piatich krajín latinskej Ameriky a hrdina celého kontinentu. Od najspodnejšieho bodu južnej Ameriky až po Panamskú šiju neexistuje hádam jediné mesto, kde by nebolo námestie alebo ulica nesúce meno Simona Bolivara. Okrem toho je Ciudad Bolivar, cez ktorý preteká majestátny tok rieky Orinoko mestom kontrastov. Cez deň živé centrum plné temperamentnej hudby, ľudí, života a nádherne hnedých seňorít sa mení po siedmej večer na vyľudnené ulice pripomínajúce divadelné kulisy. V samotnom centre, v okolí hlavnej ulice Paseo Orinoco, lemujúcej impozantný 1,5 kilometra široký tok Orinoka nieto žiadnej reštaurácie, ktorá by bola otvorená vo večerných hodinách. Lepšie povedané, tu nieto ani ľudí! Akoby vyhlásili stanné právo.
Zamrežované sú všetky okná, dokonca aj klimatizácie na stenách a strechách budov. Keď sme sa nad touto skutočnosťou neskôr rozčuľovali u majiteľky nami okupovaného penziónu, či pri pive s domácimi v iných mestách, všetci nad nami nechápavo krútili hlavou. Kriminalita! Každému to predsa musí byť jasné. Jednotkou je Caracas, dvojkou Ciudad Bolivar... My sme však mali opäť šťastie a stretli iba priateľských ľudí. Vráťme sa ale k cestovaniu. Z Caracasu sa sem možno dostať autobusom za 51,- bolivarov zo stanice Rodoviar de Venezuela. Cesta vozidlom spoločnosti Buscama trvá približne deväť hodín, pričom klimatizácia je nadstavená na osemnásť stupňov. Ak v dôsledku neskúsenosti nastúpite naľahko, iba šľapkách a kraťasoch, cez noc prežijete atmosféru polárnej zimy.
Čo je ale dôležité, zo strategického hľadiska slúži Ciudad Bolivar ako základňa na výlety do celej východnej a južnej Venezuely. Ak sa chystáte do delty Orinoka, na stolovú horu Roraima alebo Auyantepuy, či do turistickej dediny Canaima a ďalej na najvyšší vodopád sveta Salto Angel, ste na správnom mieste.
Hygienická prestávka na stolovej hore
 |
| Gustavo, sprievodca na stolovú horu Roraima |
Roraima je najznámejšou zo všetkých stolových hôr a s výškou 2810 zároveň aj najvyššou. A aj najviac navštevovanou. Dôvodom je relatívne ľahká dostupnosť, prírodná krása a lákadlom je aj fakt, že na vrchole tejto stolovej hory s priemerom niekoľko kilometrov sa nachádza hranica troch štátov tzv. Triple point – Venezuely, Brazílie a Guayany. Samozrejme, nie je tam žiadna colnica, túto skutočnosť pripomína iba malý kamenný obelisk. Práve Roraima slúžila ako inšpirácia na dobrodružný román Arthura Conana Doyla – Stratený svet.
Práve sem podnikli viacero výprav českí aj slovenskí jaskyniari, pričom sa im podarilo objaviť nové a doposiaľ neobjavené jaskynné systémy. Pod túto stolovú horu sa možno dostať pomerne jednoducho. Z mesta Ciudad Bolivar sme vyrazili autobusom smerom na Santa Elena de Uairen, mestečko, ktoré sa nachádza len niekoľko kilometrov od hraníc s Brazíliou. Našim cieľom však bola Roraima, a tak sme vystúpili o približne šesťdesiat kilometrov skôr, v malej indiánskej dedine San Francisco de Yuruaní, ktorú obyvajú indiáni kmeňa Taurepán. Prakticky všetci chlapi sa tu živia ako sprievodcovia, takže zohnať informácie bolo pomerne jednoduché. Neskôr sme tu stretli borca menom Kandall.
Asi päťdesiatročný chlapík bol ako sprievodca na Roraima presne 335 krát! Hoci sme z autobusu vystúpili pred šiestou ráno, už po pár metroch nás zastavil vzrastovo nízky policajt. Indián. Po kontrole dokladov sa nás hneď spýtal: „Už máte sprievodcu?“ Nie. Nato mávol rukou aby sme ho nasledovali. Prešli sme cez futbalové ihrisko k jednému z príbytkov, kde nemilosrdne zabúchal na dvere. Objavila sa rozospatá tvár. Ako neskôr vysvitlo, tá patrila Gustavovi, jeho bratancovi. Dohodli sme sa rýchlo. Na deň si Gustavo ako sprievodca zapýtal 150 bolivarov za celú našu trojčlennú skupinku s tým, že zásoby jedla kúpime my. „Na Roraimu je najvhodnejší trek na päť dní. Dá sa to stihnúť aj skôr, ale to je zbytočná naháňačka“, zhodnotil situáciu Gustavo plynulou angličtinou. Paradoxne, najviac ľudí ovládajúcich angličtinu sme stretli práve medzi Indiánmi. „Nerobím to rád, ale musím vás upozorniť, že tu platia isté pravidlá. Jedným z nich je, že si zo sebou znesiete aj produkty vlastného tela“, dodal. „V igelitovom vrecku, samozrejme“, doplnil, keď sme sa v túto skorú rannú hodinu zatvárili všetci traja prinajmenšom pripečene.
 |
| Stolové hory patria k najväčším lákadlám pre dobrodruhov, aktívnych turistov a objaviteľov... |
Na Roraime totiž vládnu dosť striktné pravidlá. O všetky turistické chodníčky, ich údržbu a čistotu na samotnej náhornej plošine sa starajú miestni Indiáni zo San Francisco, no hlavne dediny Paraitepui, ktorá je vzdialená ešte 22 kilometrov. Práve odtiaľ sa vyráža na Roraimu. Do Paraitepui sa možno dostať už iba terénnym džípom a cesta stojí na osobu 200 bolívarov. Alebo pešo, približne sedem hodín rozpálenou savanou. Na jednej strane je tak nápor turistov pre miestnych Indiánov prakticky jediným a dosť výdatným zdrojom obživy, na strane druhej si veľmi dobre uvedomujú citlivú otázku životného prostredia.
A tá sa nám stala osudnou. Keďže v San Franciscu boli v ten deň všetky obchody zavreté, „zbehli“ sme pre zásobu potravín do šesťdesiat kilometrov vzdialenej Santa Eleny. Počas cesty sme sa tak mohli presvedčiť o pravdivosti úvodnej vety. Voda je tu skutočne drahšia ako benzín. Do Santa Eleny nás zviezol práve starý sprievodca Kandall a na benzínovej pumpe natankoval za jeden bolivar 15 litrov benzínu /apríl 2008/. To vychádza na pre nás neuveriteľných približne päťdesiat halierov za liter benzínu! Pritom fľaša vody tu stojí v priemere tri bolivary... Po príchode späť sme pohodlne zakotvili na tráve futbalového ihriska.
Zrazu sa priblížil váhavým krokom Gustavo: „Je mi ľúto. Ľudia z Paraitepui mi vysielačkou oznámili, že Roraima je zavretá lebo ju čistia. Až do konca mesiaca, čiže ešte osem dní“. V tej chvíli sa nám zrútila časť cestovateľského sna. Letieť cez pol planéty, byť len niekoľko kilometrov od cieľa a zrazu zistiť, že na stolovej hore majú „hygienickú“ prestávku.... Šľak to traf. Pred nami však boli ďalšie ciele. Konkrétne stolová hora, ukrytá uprostred džungle a minimálne navštevovaná turistami – Auyan tepui. To je však už iný príbeh.
