Venezuela - domov čierneho zlata

Venezuela je krajina impozantných rozmerov a mimoriadnych prírodných krás. Prečo sem ale nejazdia mraky turistov, ako na susedné karibské ostrovy? Dva najzávažnejšie dôvody sú zlá infraštruktúra a vysoká kriminalita.

Na západe sa týčia zasnežené vrcholky Ánd, na juhu sa rozprestierajú vlhké pralesy, na východe je plošina Gran Sabana a karibské pobrežie je lemované kokosovými palmami. Možno tu nájsť aj skutočné prírodné divy sveta. Pripomeňme si dnes už známe stolové hory. Indiáni, ktorých žije v okolí stále dosť a živia sa najmä ako sprievodcovia, ich nazývajú - tepui. Steny vysokých kolmých skalných útvarov sa týčia do výšky 1500 metrov nad okolitú krajinu. Ich povrch, úplne izolovaný od sveta a stal sa cieľom mnohých vedeckých ale aj športových expedícii. Medzi iným aj niekoľkých slovenských skalolezeckých výprav.

U nás môžeme tento div prírody poznať najmä prostredníctvom filmu Paľa Barabáša – Amazonia vertical a na všetkých kontinentoch sa preslávil ako námet pre román Arthura Conana Doyla – Stratený svet. Nehovoriac o tom, že zo skalnej steny nazývanej Auyan - tepui padá z výšky 979 vôbec najvyšší vodopád - Salto Angel. Na turistiku akoby myslel aj megalomanský diktátor Pérez Jiménez, ktorý nechal v päťdesiatych rokoch vystavať najvyššiu a najdlhšiu lanovku na svete. Z mesta Mérida, až na jeden z andských vrcholov Pico Espejo, do výšky 4765 metrov.

venezuela_16

Lúpeže sa nevyšetrujú

Prečo ale nie je Venezuela lákavá pre mraky turistov, ako susedné karibské ostrovy? Dva najzávažnejšie dôvody sú zlá infraštruktúra a vysoká kriminalita. V krajine je len málo asfaltových ciest, väčšinou ide o rozbahnené, hrboľaté, ťažko zjazdné terénne dráhy a množstvo prírodných zákutí tak zostáva nedostupných. A kriminalita? Tá súvisí so zlou ekonomickou situáciou. Výrazná je najmä vo väčších mestách, pričom jasne vedie hlavná metropola Caracas. Zdrojom kriminality sú najmä obrovské štvrte chudoby, nazývané - barrios. S plechu, tvrdých kartónov alebo dreva postavené domčeky sú tak popri estetickom probléme aj nočnou morou celej Venezuely.

„Život bol kedysi ľahší, ako odtrhnúť mango zo stromu. A dnes?“, hovoria na vysvetlenie Venezuelčania. S pádom ekonomiky zostali milióny ľudí bez pravidelného finančného príjmu, mnoho rodín bez strechy nad hlavou. Ako v celej Južnej Amerike, aj tu sa kradlo vždy, no v posledných rokoch tento fenomén prerástol do obrovských rozmerov. O auto možno prísť v Caracase doslova na každej červenej, tridsať vrážd priemerne za víkend je skutočne dosť a drobné krádeže, či prepady sa už ani nevyšetrujú.

Navyše, ekonomickej stabilite neprispievajú ani mnohé zemetrasenia a zosuvy pôdy. Tie ničia doslova celé regióny. Na konci roku 1999 sa tak o Venezuele opäť hovorilo po celom svete. Negatívne. Po vyše dvojtýždňových dažďoch, zasiahli husto obývané oblasti pri pobreží obrovské lavíny bahna. Dosahovali výšku až sedem metrov a pochovali celé dediny a časti miest. Odhadovaní počet mŕtvych je tridsaťtisíc, skutočné číslo sa už ale nikdy nepodarí zistiť.

Kolaps storočia

„Sedemdesiatym rokov sa len tak nič nevyrovná“, spomínajú dnes s tichou nostalgiou Venezuelčania. Prečo? Jednoduchá odpoveď. Na svetovom trhu sa platilo za ropu viac ako pred niekoľkými mesiacmi a politici vraj kradli menej ako dnes. Až do osemdesiatych rokov zastávala Venezuela pozíciu najbohatšieho štátu Južnej Ameriky a hádam aj najstabilnejšej demokracie. V roku 1914 tu objavili ropu a onedlho už príliv petrodolárov búral všetky rekordy. Hrnuli sa sem zahraniční investori, podnikatelia, chudí ľudia z okolitých krajín... Venezuela mala na pozíciu latinskoamerického lídra všetky predpoklady.

Krajina disponuje obrovským územím s možnosťou poľnohospodárskeho a dobytkárskeho rastu. Nachádzajú sa tu najväčšie náleziská ropy a zemného plynu na západnej pologuli, v blízkosti hraníc s Kolumbiou leží zatiaľ navnivoč niekoľko miliárd ton uhlia. Spomeňme aj obrovské zásoby železnej rudy a zlata, pričom bane v El Callao boli kedysi najbohatším zdrojom vzácneho kovu na svete. V roku 1885 sa tu vyťažilo dokonca rekordných 8500 kíl zlata!

Prišiel však povestný čierny piatok 18. februára 1983. Sen o šťastí sa rozplynul v momente, keď kurz bolívaru padol v jeden jediný deň o dvesto percent. Venezuela sa s toho nespamätala dodnes. Nasledovali búrlivé nepokoje, dva pokusy o vojenský prevrat a sen o demokracii sa rozplynul tiež. Ešte v roku 1995 musela vláda devalvovať menu o sedemdesiat percent. Následkom toho skrachovala behom jedného roku polovica všetkých bánk, čo možno považovať za najväčší finančný kolaps v modernej histórií.

Za jediný dolár tak dostanete niekoľko stoviek bolívarov, hrubý národný produkt klesá z roka na rok a Venezuelu už dávno predbehla väčšina okolitých štátov.

venezuela_14

Hlavné mesto Carasas ale na prvý pohľad nevyzerá ako centrum zbankrotovanej krajiny. Množstvo výškových budov, pritom každá v inom architektonickom štýle svedčí iba o tom, že z urbanistického hľadiska tu vládne po dlhé roky dokonalý chaos. Rovnako aj značky automobilov sú väčšinou americké, samozrejme starších ročníkov. Caracas nazývajú aj mestom „večnej jari“. Dôvodom je pozoruhodná klíma. Vrcholky Ávila a La Silla sa týčia nad mestom a dávajú mu fascinujúcu kulisu, pričom vytvárajú aj prirodzenú hradbu a udržujú v meste celoročne priemernú teplotu 21 stupňov. Osviežujúci pasát, ktorý podúva skoro každý deň, vyfúka plyny z áut a stará sa o čerstvý vzduch.

Samozrejme, ako v iných latinskoamerických mestách aj v Caracase je vidno tvrdú životnú realitu v podobe chudobných plechových štvrtí, ktoré živoria v tieni výškových budov. Postavené sú bez stavebného povolenia, bez elektriny, kanalizácie a v príkrom svahu tu neustále hrozia nebezpečné zosuvy pôdy. A čo je najsmutnejšie, v týchto podmienkach žije približne polovica obyvateľov mesta.

Súčasný prezident Hugo Chávez, vlastenecký dôstojník s politologickým vzdelaním využil nespokojnosť obyvateľstva a vo voľbách v júni 2000 získal post hlavy štátu so ziskom 56% hlasov. Občanov oslovil najmä programom ekonomických a sociálnych reforiem v prospech nemajetných. Svoju pozíciu si upevnil aj v augustovom referende z roku 2004. Cháveza občania v prezidentskom kresle podržali a celkovo mu odovzdali takmer 5 miliónov hlasov. Jeden z kľúčových faktorov úspechov Chávezovho režimu súvisí s vysokými cenami ropy, ktoré priniesli pre venezuelskú ekonomiku mimoriadne príjmy a umožnili vláde financovať sociálne programov zamerané na riešenie krízovej situácie.

Cesty do pralesa 

Z bohatých nálezísk čierneho zlata čerpá Venezuela finančnú istotu. Bolo tak tomu v minulosti pred veľkou hospodárskou krízou a pravdepodobne tak tomu bude aj v najbližších rokoch. Negatívnym javom je ale skutočnosť, že práve kvôli jednoznačnej orientácii na ropu sú zanedbávané náleziská iných vzácnych nerastov. Investície do ropy sú zabehnuté a isté. Naproti tomu sa podnikanie v iných odvetviach nerastných surovín zdá v nepokojnej vnútropolitickej situácii ako rizikové a neisté. To sa však týka veľkých spoločností.

Obyčajní Venezuelčania sa snažia zarobiť ako sa len dá. Aj na nerastných surovinách. Veľkým lákadlom je pritom zlato v juhovýchodnej časti krajiny. Práve táto oblasť je strediskom zlatokopov 21. storočia. Ešte donedávna sem viedla len ťažko zjazdná lokálka, pripomínajúca krosovú dráhu. Dnes už celú pralesnú oblasť východnej Venezuely na upätí Guyanskej vysočiny pretína jediná vyasfaltovaná cesta. Vláda ale musela už po krátkej dobe urobiť v niektorých častiach dopravné obmedzenia. Panenské časti, dovtedy málo navštevovaného pralesa sa totiž stávali skladiskom odpadu. Správny Venezolano sa totiž nerozpakuje odhodiť hoc čo, hoc kam. Či je to už plechovka od piva alebo trebárs aj vrak auta.

venezuela_8

Diamantové horúčky 

Individuálne alebo v skupinkách sa tu snažia kopáči v primitívnych podmienkach naplniť svoj sen o Eldorade. Spôsobom, ako ho poznáme z dobrodružných filmov. Čo vyzerá na obrazovke romanticky je ale v skutočnosti riadna drina. Krompáč, lopata, po pás v blate a bahne, či prší alebo páli slnko. Hádam jediným výdobytkom civilizácie je samotné prepieranie zeminy.

Klasickému ryžovaniu zlata už asi odzvonilo. Aspoň v podaní profesionálnych zlatokopov, ktorým záleží na čo najrýchlejšom a najväčšom zisku. Drahý kov sa prepiera v špeciálnom koryte a lepí sa na vrstvičku ortuti, ktorú treba oškrabať a odpariť plynových horákom. Ako výsledok sa objaví niekoľko vytúžených gramov zlata. Nad vplyvom ortuti na zdravie samotných chlapov a okolitú prírodu pritom akosi nikto nedbá. Niekedy sa zlatokopom podarí vyťažiť za týždeň len niekoľko gramov, tým šťastnejším aj kilo. Jedno je ale isté. V oboch prípadoch sa končí týždenná šichta litrami alkoholu...

Pre dobrodruhov existuje ešte príťažlivejší spôsob na zbohatnutie ako ťažba zlata. Hľadanie diamantov. Tento fenomén vyvoláva doslova diamantové horúčky a v pralesoch vznikajú na odľahlých miestach zo dňa na deň veľké osady. Hlavné náleziská diamantov sú v oblasti La Gran Sabana, kúsok od hraníc s Brazíliou. Krížom cez prales sem vedie nespevnená cesta a väčšina hľadačov sem lieta malými lietadlami. Diamanty sú tu vraj všade, len ich treba nájsť. Problém je v tom, že vôkol je hustý, ťažko preniknuteľný prales.

Vôľa človeka si však poradí hádam s každým problémom, načo dopláca panenská príroda. Po kopáčoch zostáva rozkopaná pustina, plná bahenných jám. Spôsob je jednoduchý. Vyrúbať stromy, spáliť ich, vykopať jamu, pomocou vody odstrániť hlinu a ďalej už záleží na šťastí. Súvisí to však s neľudskou drinou a chlapi musia ručne kopať krátery hlboké aj niekoľko metrov. Podľa štatistík, sa vyskytuje tri až päť kamienkov na meter štvorcový zeminy. Aj preto sa na jazyk tisne otázka: „Dokedy bude tak bohatá krajina na pokraji chudoby?“.

Foto: Andrej Čmelko