Cítim nepokoj. Už dlhšiu dobu, kdesi v pozadí mojej bytosti, vstáva vlna nesúhlasu s aktuálnym spôsobom života.
Mravčenie v bruchu pri spomienkach na bezstarostné túlanie sa v detstve a dospievaní, vymenené za stagnujúci pohľad do zrkadla plochej obrazovky. Tomu sa skutočne nedá vtisknúť prívlastok „splnenie snov”. Viem že to možem, chcem a snáď aj musím zmeniť – civie na mňa poloprítomá bytosť s pochybovačným úsmevom. Čo však vlastne chceš? Dobrodružstvo, psychickú a duševnú obnovu, iný pohľad na veci okolo nás a aj tie druhé.
Darjeeling
(O šesť mesiacov neskôr …) kráčam s ľahkým srdcom a trochu ťažším batohom úpatím východného cípu Himalájí v oblasti Darjeeling. Nie som zasnený, ten sen práve naplno prežívam. Kráčam neznámou džungľou, bez mapy, len s akýmsi náčrtkom od neznámeho pocestného. Práve je jar a začínajú kvitnúť rododendróny, ktoré tu dosahujú veľkosti stromov. Bambusy v nadmorskej výške cez 3000 m n.m. sú pre mňa ďalším nemým prekvapením. Nemým, pretože nie je s kým sa podeliť o túto zvláštnu podobu ticha navonok i hlboko vo vnútri. Každým krokom sa dostávam vyššie než som kedy bol, každým krokom čakám kedy sa prales rozostúpi a ja vzhliadnem do diaľav horskej oblasti v okolí majestátnej Kančenčungy. Ešte pred pár mesiacmi bol pre mňa tento podivný názov len tajuplnou bodkou na mape a dnes sledujem zasnežený vrchol jednej z najvyšších hôr sveta vlastnými očami.
Naľavo v diaľke, ako zub v holom ďasne, vytŕča spod hmlového koláča Mt. Everest. Vrchol Kančenčungy pretína hranicu medzi Sikkimom a Nepálom. Môj pozorovací bod – Phalut – leží na pomedzí Sikkimu, Darjeelingu a Nepálu. Po pár dňoch chodenia zakotvujem nadlhšie v malej horskej osade u rodiny Nepálskeho povodu. Jej izolovanosť príde sice mnohým snílkom úžasná, má však mnoho tvárí. Jej usmievavá tvár sa ráno dotkne každej citlivej duše túžiacej po kľude a spojení s prírodou. Všedná tvár nabáda k celodennej tvrdej práci na poli či v dománosti. A zamračená tvár je predzvesťou choroby, rýchleho stárnutia vplyvom prudkého slnka a nedostatočne výživnej stravy. Domáci vkladá nemálo úsilia aby aspoň jeho deti žili lepšie. Každé ráno jeho ratolesti oblečené v školských uniformách cupitajú džungľou 2-3 hodiny na vyučovanie, poobede tou istou trasou späť. Celá rodina žije navonok jednoduchý život, ale ľudské osudy sú aj tu neobyčajné. Môjmu srdcu však prirástla najmä 20 ročná dcéra, ktorá sa stará o svojich chorľavejúcich rodičov . Kvôli tomu musela opustiť školu, pričom jej už chýbal na dokončenie jediný rok.
Je skutočne krásna, ale aj nesmierne praktická, inak by ťažko zvládala tento náročný život. Pozorujem že ju často drží pri živote práve jej viera v život budúci, myslím ďaľšie vtelenie, kedže na mnoho svojich snov pi našich rozhovoroch odpovedá jednoduchým a trochu smutným konštatovaním : „next life, maybe“. Viera pomáha každému inak a ja len dúfam že také dievčatá rastú aj u nás. Život tu veru nie je tak ľahký ani jednoduchý ako propagujú cestovné kancelárie na letákoch s kŕčovite idealistickými fotografiami. Nemožno však tomuto miestu uprieť pôvab a ochotu podeliť sa o kus mieru s každým kto o to stojí. Po týždni strávenom v kruhu rodiny sa vraciam do hlavného mesta oblasti Darjeeling a v hlave sa mi rodí daľšie pokračovanie himalájskeho putovania – Sikkim.
Sikkim
Sikkim, kedysi Sikkimské kráľovstvo, je relatívne malé územie na severovýchode Indie. Na západe hraničí s Nepálom, východ sa dotýka kráľovstva hrmiaceho draka a severná hranica stráži pomyselný vstup na Čínou spravovaný Tibet. Akokoľvek malé je územie Sikkimu, je útočiskom mnohých kláštorov, horských jaskýň, hanblivých ale príjemných ľudí, ktorí akoby s Indami nemali mnoho spoločné. A skutočne aj ich rysy sú skôr tibetské. Pre vstup do Sikkimu je potrebné v Darjeelingu vybaviť povolenie. Vydáva sa zvyčajne na 15 dni a dá sa predĺžiť o pár dní v samotnom Sikkime. Asi najkrajší spôsob ubytovania nielen v tejto oblasti považujem guesthouse – hosťovský dom, kde človek býva s rodinou a dá sa povedať že nasáva kultúru najčistejšou formou.
Slovo „najčistejšou“ bolo len obrazné, ale opať neporovnateľné so susednou Indiou. Na guesthousoch je príjemný aj ich častý výskyt takmer kdekoľvek. Predsa však som sa ocitol, a to nie náhodou ale na radu cestovateľov v Darjeelingu, vo výnimočnom príbytku, alebo skôr osade obývanej buddhistickým lámom sekty Ningmapa a jeho rodinou. Prvé stretnuti s lámom je mierne komické. Má na hlave veľký kožený klobúk a podobá sa na pištoľníka divokého západu. Jeho malé bystré očká sú však plné priateľstva a nepomenovateľného kľudu. Nie je to však žiadny teoretik, čo by okrem meditácii nič nerobil. Podľa jeho slov mu je okolo 80 rokov, jeho najmladšia dcéra má 5 rokov. Kuchárske povolanie ho zatiahlo do Tibetu, kde bol dlhé roky dalajlámovým kuchárom v Lhase a neskôr tiež počas jeho exilových zahraničných ciest. Deň začína rannou meditáciou medzi 3 a 4 hodinou na kuchynskej podlahe, ktorá je súčasne jeho lôžkom. Po nej varí čaj s mliekom a niekedy aj jačím maslom (vtedy je čaj slaný) a nakoniec prídu na rad raňajky servírované okolo 7h.
Láma drží svojho ducha vlastne stále. Pri varení mantruje, v krátkom spánku medituje, ráno spieva posvätné sútry pri ktorých zvoní bronzovým zvonkčekom alebo bubnuje na ručne opracovaný bubienok napnutý jačou kožou. Asi 2h chodze od usadlosti je v horách skrytá meditačná jaskyňa zasvetená buddhistickému jidamu Zelenej Táre. Vnej trávi Láma niekoľko mesiacov v roku. Ja som tam s kamarátkou Simonou strávil len jednu daždivú noc počúvaním zvukov okolitej prírody a následne dosť plytkým spánkom.
Aby som predsa len neidealizoval tak dodávam, že viacerí ľudia po 1-2 dňoch odchádzajú s kyslým úškrnom. Láma nerobí zázraky na počkanie, ani hviezdy z blata. Je ľudskejší než som si kedy dokázal pripustiť. Keď po 2 týždňoch odchádzam, viem že som zas o niečo bohatší. Určite aspoň o jedného priateľa.
Nepál
Kto necestoval v Nepále alebo Indii verejnou dopravou, tak nezažil to pravé. Takéto a podobné komentáre budete určite počúvať od mnohých ortodoxných cestovateľov. Mňa však po vyše 20h jazde autobusom z darjeelinskej hranice do hlavného mesta Kátmandu načali pochybnosti o zdravom jadre týchto výrokov. Samotné Kátmandu je turisticky značne rozvinuté mesto, vdačí za to samozrejme nebetyčnému Himaláju a jeho najvyšším vrcholom nachádzajúcim sa v tejto oblasti. Všetky výpravy ku alebo na Mt. Everest totiž začínajú a končia práve tu. Jedna časť mesta je v podstate priamo vyhradená turistom, nájdete ju v mape pod menom Thamel.
Všadeprítomné reštaurácie, hotely, bary s večernou živou hudbou, predavači hašišu a iných dobrôt vytvárajú zmes nezabudnuteľnej atmosféry. Do toho sa samozrejme miesi špina, úzke uličky, žobráci mnohokrát zmrzačený na nepoznanie, žobrácke deti trhajúce sa o kúsky jedla z rúk milosrdnejších cestovateľov. Pritom stačí prejsť pár ulíc mimo všetok turistický blázninec a otvorí sa druhá a skutočnejšia tvár metropoly Nepálu. Sice prašná a jednoduchšia, ale pre mňa omnoho krajšia a neporovnateľne lacnejšia. Tu sa ulicami vinú vône praženého jedla neznámych tvarov ale vynikajúcej chuti, aj deti sú tu veselšie a v diaľke vidím jako sa naťahujú o kus plastu pripomínajúceho snáď bábiku. Kátmandu však mojim cieľom rozhodne nie je. Vybavujem len potrebné formality a vyrážam na trek do oblasti Solo Khumbu. Podobnú (ale predsa len dlhšiu) trasu absolvoval vôbec prvý dobyvateľ Mt. Everestu, Edmund Hillary a Tenzing Sherpa s celou expodíciou.
Ja vyrážam z jednoduchej a nič nehovoriacej dedinky Jiri a ďaľších pár dní sa klopýtam s batohom touto krásnou krajinou až po turistami a horolezcami preplnené horské mestečko Namche Bazar. Tu všetka krása mizne, je to už len husí pochod za najvyšším bodom našej matičky Zeme. A práve tu prišla na mňa prvá a v tejto nadmorskej výške zdrvujúca choroba – môj klasický syndróm angína. Ideály idú bokom a pokorne sa vraciam späť. Je tu totiž jediná cesta, ak nerátam evakuáciu helikoptérou na ktorú sa sice moje poistenie vzťahuje, ale dohnať sa do takých extrémov može byť vo vysokohorskom teréne posledné heroické bláznovstvo tohoto života. Vraciam sa do Kátmandu a nasledujúce 2 týždne sa liečim v hoteli, prvý krát som zobral izbu aj so sprchou (neuveriteľné). Čítam knihy, ktoré sa tu dajú lacno kúpiť a výhodne vymieňať priamo v kníhkupectve a plánujem čo podniknem ďaľej.Cieľ je vlastne jasný už dávno. Ladak - Malý Tibet.
Ladak – Malý Tibet
Malý Tibet je najvyššie položenou oblasťou Indie. Po dosiahnutí hlavného mesta Lehu o nadmorskej výške 3500 metrov sa už nižšie príliš nedostanete. V praxi to znamená niekoľko dní aklimatizácie, nakoľko si organizmus potrebuje navyknúť na nižší tlak a podstatne redší vzduch. Cesta sem tiež nebola úplne jednoduchá, ale zato odmenená nádhernými výhľadmi z horských priesmykov o výške až 5300 mnm. V Ladaku sa nechádza najvyššie položená motorizovaná cesta a v hlavnom meste Lehu najvyššie položené letisko na svete (3500 mnm). Moja cesta vedie z Dillí lôžkovým autobusom do Manali (ano, tiež som bol zvedavý čo tento názov v Indii obnáša, ale kupodivu to skutočne bol lôžkový autobus) a odtiaľ minibusom cez priesmyk Rothang Pass do Lehu. Kedže je len polovica mája a Rothang pass je stále zasnežený a neprejazdný, trávim pár dní v Manali, kde stretávam dvojku Slovákov Rada a Luciu, cestujúcich s nemcom Michaelom. Spolu objednávame minibus a sme jedni z prvých čo túto sezónu prešli cez priesmyk. Odmenou za to je malý počet turistov, pretože Ladak je skutočný raj pre trekkerov všetkých kategórií a jako neskôr zisťujem, právom si ten prívlastok zaslúži.
Spolu spoznávame okolie hlavného mesta, opäť nás prekvapuje relatívna čistota v porovnaní s Indickým štandardom. Naše výlety po okolí na skútroch smerujú najma do buddhistických kláštorov, ktorých je tu skutočne dostatok. Snaď na každom kroku ladackí buddhisti budujú posvätné stúpy, rady vlajok sa trepocú vo vetre a odriekavajú modlitby v nich ukryté. Zvráskavené babenky odrátavajú na rátačke (mále, podobnej našemu ružencu) denný prídel mantier alebo točia motlitebným mlynčekom z ktorého priam sála najznámejšia buddhistická mantra „Óm mani padme húm“. Podnebie v Ladaku je nemenej zaujímavé. Je tu extrémne suchý vzduch a značné denné výkyvy teplôt. Žartom sa hovorí o Ladaku ako mieste kde môžete dostať úpal aj omrzliny naraz a to ak máte hlavu na slnku a nohy v tieni. Po aklimatizácii sa s Radom a Luciu lúčim, oni sa už vracajú domov. Vydávam sa na treky, absolvoval som ich tu niekoľko,ale naschvál vyberám len menej náročnejšie. Príroda je tu na prvý pohľad mŕtva. Zemi kraľuje nehostinná vysokohorská púšť a kdekoľvek sa zazelenajú stromy, leží dedinka alebo aspoň osada. Aj tie ľahšie treky hravo presahujú magickú hranicu 5000 mnm, čo je častokrát skutočná skúška fyzických i psychických síl, keďže som všetky treky absolvoval bez ťažných zvierat a vačšiou sám. Jednak je to u mňa otázka financií ale hlavne som rád v horách osamote.
Po nasýtení sa chodenia opať objavujem čaro okolitých kláštorov na skútri. Navštevujem kláštor Hemis, Spituk, Stok, Thiksey .... Napriek vzrastajúcemu turizmu majú tieto miesta, v ktorých sa ľudia vydávajú na celoživotnú púť hľadania pravdy, jedinečnú príchuť. Západní turisti sú vačšinou disciplínovaní, najvačšiu neúctu kupodivu pociťujem od Indickej rádoby bohatšej vrstvy. Mnoho z nich sa správa skutočne nespratne a ignorujú akékoľvek nápisy, byť napísané v ich jazyku. A tak som svedkom mnohých takmer komických situácií keď mních recitujúci sútry pridá ďaľši verš „NO FLASH“. Áno, fotiť sa može, ale bez blesku.
Po takmer 4 týždňoch pobytu v Ladáku opať raz na mňa doľahne to známe nutkanie. Musím ísť ďalej, a viem už aj kam a ako, len sa bojím to povedať aj pred sebou nahlas. Nakoniec však moj zmysel pre dobrodružstvo zvíťazil a ak ste sa až doteraz pýtali kedy si konečne ten blbec kúpi motorku, tak odpoveďou je druhý deň trochu ošúchaný ale pojazdný motocykel Pulsar 150. Bratranec ma presviedčal o motorke od samého začiatku, ale ja som na motorke sedel len pred rokmi v autoškole a začať v Indii kde sa jazdí na druhej strane (to kecám, oni jazdia stredom, len sa vľavo vyhýbajú) mi neprišiel jako dobrý nápad. Navyše ak ste niekedy v Indii boli, tak viete že Vám nikto prednosť nedá, žiadne dopravné predpisy tu neplatia, snaď len starý známy zákon džnugle – zákon silnejšieho. Nakoniec však upínam lanom obrovský batoh na sedadlo a vyčkávam vhodný okamih vstupu do oblasti Kašmíru.
Ten sa naskytol čoskoro a impulzom k odchodu bol pre mňa atentát na autobus v hlavnom meste – Srinagare. Ja viem, neznie to príliš logicky, ale časové okno medzi atentátmi je minimálne 2 týždne, a tak budem mať pri troche šťastia čas v zdraví prekĺznuť. Úprimne povedané, šanca byť na mieste atentátu je veľmi malá, ale človek nikdy nevie. S takýmito a podobnými úvahami opúšťam Leh, a prvé chvíle sa snažím sústrediť na samouku riadenia motorky. Ide to ľahko, modlím sa však aby som nedostal defekt alebo inú poruchu. Nemám so sebou žiadne náradie a úprimne povedané aj keby som mal, nič by mi nepomohlo. Kúpil som si však prilbu a bez výnimky ju nosím na hlave, zato ostatné časti sú na tom horšie, mám obuté sandále a krátke nohavice. Odmenou za túto trúfalosť je najkrajšia cesta akú som v živote videl a prešiel. Teda cesta samotná je miestami hrozná, ale okolie je jednoducho úchvatné. Takmer kričím od radosti na prázdnej ceste, niekedy snáď skôr od strachu pri pohľade do bezodných hĺbok podo mnou, vyryté posvätnou riekou Indus. Cestou spím každú noc na zaujímavom mieste, sú to práve kláštory ktoré ma oslovujú najviac.
Nejde mi o to aby som prešiel čo najviac kilometrov denne. Stáva sa že prejdem aj menej než 100km, (na mnohých úsekoch to viac ako 20 km/h proste nejde) ale zvyšok dňa venujem prehliadkam chrámov, návštevám gomp a kláštorov, alebo prostým túlaním sa po okolí.Navštívil som tiež kláštor Lamayuru, kde meditoval svetec a jogín Naropa, budúci učiteľ Marpy prekladateľa. Mnohé detaily mi zapadajú do mozaiky mojich chabých znalostí tibetského buddhizmu. Zlepšujú sa aj moje jazdecké schopnosti, ale ako by to bolo, keby na motorke neprišiel prvý pád. V ten deň som mal neuveriteľné šťastie, pretože bolo chladno, obliekol som si nohavice a obul pohorky. Klasický scenár, dostal som šmyk na vode (moje pneumatiky sa snaď už narodili bez vzorky). Padám, ako v zlom filme sa otvára nádrž a začína na mňa vytekať benzín. Stačilo pár sekúnd kým som zdvihol motorku, na šok nebol čas a len zázrakom sa mi nič nestalo. Je mi jasné, že s autom v protismere by to dopadlo tragicky a tak nasledujúci deň hypnotizujem cestu a zviera ma strach. Nasledujú obrovské pustiny na hranici s Pakistánom ovládaným územím, kde okem vojakov s odmínovávacím náradím nevidno živej duše.
Ďaľšie prekvapenie ma čaká v samotnom Šrinagare, kde vbieham do rozvášneného davu hádžúceho kamene a menšie kusy domáceho nábytku na miestu políciu. Ubytovávam sa v houseboate na jazere a celé 3 dni ma majiteľ nepustil do mesta. Políciou bolo zastrelených niekoľko obyvateľov, ale nakoniec musela Kašmírska vláda podať demisiu. Príbeh a dôvod poznám, ale to je na dlhšie rozprávanie a tak jedno ráno ešte pred úsvitom opúšťam Srinagar kľučkovaním pomedzi horiace pneumatiky a zobúdzajúcich sa hladných psov.Za 2 dni dosahujem cieľ mojej cesty McLeojd Ganj kde sídli exilová tibetská vláda na čele s dalajlámom, ktorý je však vačšinu času na cestách v zahraničí.Je to miesto stvorené na oddych a predaj motorky a tak činím čo je nutné a po asi 1500 km v jej sedle motorku predávam. Navštevujem ešte ďalšieho lídra tibetského buddhizmu, mladého 17. Karmapu a výdávam sa autobusom do Dillí odkiaľ letím cez Brusel do Prahy a ukončujem tak takmer 5 mesačnú himalájsku odyseu. Opäť sa prechádzam dobre známymi uličkami Prahy, ale niečo sa skutočne zmenilo. Predsa len som mnohé pochopil alebo si ujasnil a vidím že tá cesta nebola zbytočná a nebola tiež len útekom od reality všednosti. Verím že tento nadhľad vydrží kým príde cesta ďaľšia, ktovie kam.
- viac na http://photo-nature.eu/india/
