Betanzos. Mesto. Vidím tabuľu, vidím písmená, napriek tomu ich nevnímam. Jediné čo vnímam sú moje vlastné slová: jedenapolmetra, jedenapolmetra ... Dĺžka dvojkroku opakovaná nahlas. Mám rozbité chodidlá a pohybujem sa rýchlosťou kroku deväťdesiatročného deduška.
Dôsledok dvojdňovej chôdze po asfaltových cestách s ťažkým batohom na chrbte. Takto som si svoju cestu do Santiago de Compostela nepredstavoval. El Camiño de Santiago – Cesta svätého Jakuba alebo Cesta pútnikov. Obyčajne sa tento názov používa výhradne pre tzv. Francúzsku cestu (Camiño francés) z mestečka Saint Jean Pied de Port, ktorej asi 100 kilometrový úsek je spolu s historickým jadrom Santiago de Compostela zapísaný v zozname svetového kultúrneho dedičstva.
Už menej sa vie o ostatných cestách: Camiño Primitivo – Pôvodnej ceste z O Acebo, Camiño Norte – Severnej ceste z Ribadeo, Via de Prata – Striebornej ceste z A Canda, Camiño Portgués – Portugalskej ceste z Tui a Camiño Inglés – Anglickej ceste začínajúcej v prístavoch na Atlantickom pobreží A Coruña, alebo Ferrol. Všetky cesty vedú ku Catedral – katedrále na námestí Praza do Obradoiro.
V jej podzemí, v striebornom sarkofágu sú údajne uložené telesné pozostatky svätého Jakuba. Svätý Jakub sedem rokov strávil v Galícii, kde vyučoval evanjelium. V roku 44 však zomrel mučeníckou smrťou v Jeruzaleme. Na pokyn Heroda Agrippu bol sťatý. Jeho posledným prianím bolo byť pochovaný v Santiagu. Tým začína legenda, ktorej pravdivosť mnohí spochybňujú. Z pôvodného hrobu totiž svätcove pozostatky vyzdvihli dvaja jeho pomocníci. V prístave Jaffa sa nalodili na loď bez plachiet a posádky.
El Camino de Santiago
V priebehu siedmych dní ich doviezli do Padrónu, mesta vzdialeného 20 km od Santiaga. Na mieste, ktoré bolo počas ďalších 750 rokov úplne zabudnuté, ho pochovali. V roku 813 pozostatky objavil neznámy pútnik. Kopec jasne osvetlený hviezdami, bol zabudnutý hrob a súčasne miesto, ktoré dostalo meno Compostela. Podľa latinského campus stellae – hviezdne pole. Alfonso II. , kráľ Astúrie, postavil na tomto mieste kaplnku a svätého Jakuba vyhlásil za patróna kresťanského Španielska. Svätý Jakub, ako Santiago Matamoros, sa údajne postavil v roku 844 po bok Ramira I. a v bitke pri Clavii mu pomohol poraziť Maurov. Stal sa symbol rekonquisty a jeho popularita dosiahla svoj najvyšší vrchol v čase prvej krížiackej výpravy (1085). Ešte v 14. storočí púť na toto miesto vykonalo viac ako milión pútnikov ročne.
Je streda a naša cesta vedie okolo priemyselných hál. Predmestie Santiaga. Viem, že sa naša púť o niekoľko hodín skončí. Tak trochu závidím naším predchodcom. Tí, namiesto nevábnych prefabrikovaných krabíc veľkoskladov prechádzali po vŕškoch, z ktorých sa im otváral pohľad na údolie s mestom.
Nám sa tento pohľad otvorí až potom, čo prejdeme moderným, architektonicky zaujímavo stvárneným sídliskom. Necítim žiadne vzrušenie a už vôbec nemám povznášajúci pocit. Som unavený, smädný a lezie mi na nervy pripekajúce slnko. Jediná myšlienka, ktorá ma intenzívnejšie zamestnáva je starosť, aby sme si našli čím skôr ubytovanie. Z propagačných materiálov poznám pútnické hostely v Santiagu. Vyzerajú hrozne. Pokaziť si pobyt v cieli cesty ubytovaním na takomto mieste, odmietame. Prvý pokus o ubytovanie nám nevyšiel. Druhý pokus je úspešný a v hoteli dostávame špeciálnu pútnickú zľavu a ubytovanie, ktoré samo je už pre nás odmenou. Ruksaky nechávame na izbe, berieme foťáky a odchádzame do katedrály. A tak vznikla časť fotogalérie k tomuto článku...
Katedrála je pôvodne románska stavba. V jedenástom a dvanástom storočí, po útoku moslimského vezíra al-Mansúra z Córdoby bola po prvý krát výrazne prestavaná. Najkrajšou pamiatkou (pre mňa osobne úplne najkrajšou pamiatkou) je Pórtico de Gloria. Brána, ktorá pôvodne tvorila západnú stenu chrámu. V roku 1188 ju vytvoril majster Mateo a predstavuje vrcholné dielo románskeho umenia. Postavy zobrazené na portále sú v uvoľnenej veľmi ľudskej podobe.
Jedna časť nad bočnými dverami zobrazuje Očistec (mimochodom po absolvovaní púte by vám doba v Očistci mala byť skrátená o polovicu). Druhá časť Posledný súd. Ježiš dominuje rade dvadsiatim štyrom starším z Apokalypsy a jeho samotného súčasne oslavujú apoštolovia ( Matúš s anjelom, Lukáš s okrídleným býkom, Ján s orlom, Marek s levom). Svätý Jakub sedí pod Kristom na centrálnom stĺpe. Ak sa mu dobre pozriete do tváre, môže vás prekvapiť veľmi milý výraz, trochu neobvyklý pre prísne poňatú stredovekú náboženskú výchovu. Na tomto mieste vzdávali pútnici vďaku za úspešnú cestu tým, že sa pomodlili s dvoma vztýčenými prstami položenými do koreňov stromu, na ktorom svätý sedia.
Rokmi a miliónmi dotykov sa mramor dokonale vyhladil a súčasne doň bolo vyhĺbených päť jamiek. Dnes si už modlitbu na tomto mieste a v tejto polohe pútnici musia odpustiť. Všetky tri stĺpy pôvodného portálu sú ohradené. Pôvodne sa pútnici zvykli ešte pokloniť Majstrovi Mateovi, ktorý je zobrazený na druhej strane stredného stĺpu. Románsky portál je od roku 1750 prekrytý fasádou Obradoiro. V priebehu dvanástich rokov postavil architekt Fernando de Casas, rodák zo Santiaga, obrovskú barokovú budovu zo žuly charakteristickú vežami, sochami, schodiskami, terasami, vázami a drobnými ornamentmi. Vytvoril dielo, ktoré sa považuje za vrchol španielskeho baroka. Napriek tomu, že barok mi nikdy k srdcu neprirástol, túto budovu som si naozaj vychutnal.
Možno aj preto, že zo všetkých strán, vďaka vlhkému podnebiu, je obrastená machom a trsmi tráv. Chvíľami vyzerá Katedrála, tak ako by ju práve vyslobodili zo zajatie tropickej džungle. Z interiéru Katedrály sa asi najčastejšie spomína Botafumeiro – kadidlo, zavesené na kovovej konštrukcii medzi tridsaťmetrovým oblúkom. V prednej časti kostola ho rozhojdávali ôsmi kňazi. V časoch dávno minulých to robili s cieľom vydymiť pach a choroby, ktoré šli ruka v ruke s pútnikmi po ich ceste. Pútnici sa mali pred vstupom do mesta okúpať, ale ... podľa veľkosti kadidla ich snaha určite nebola priveľmi úspešná. V krypte pod oltárom, ktorá je mimochodom počas celého dňa voľne prístupná, sú uložené v striebornej truhlici pozostatky svätého Jakuba.
Mal som to šťastie, že vo chvíli keď som tam po prvý krát vstúpil, boli sme tam možno traja – štyria. Našťastie. Na tomto mieste som si totiž naozaj uvedomil, že púť som absolvoval. Námaha bola zabudnutá. Spomenul som si na rodinu, na tie chvíle kedy som si hovoril, že celé je to blbosť a lepšie by bolo rýchlo sa odviezť autobusom a flákať sa po okolí. Ja, dávno nepraktizujúci kresťan som sa modlil a do očí sa mi tisli slzy. Netrvalo to dlho. Nechcel som vyzerať ako bábovka.
Ale späť k Jakubovi. Kosti apoštola sa po druhý krát v histórii stratili v roku 1700. Vtedy ich galicijčania ukryli pred Angličanmi. Pri stavebných prácach v roku 1879 boli znova objavené. Našli sa však tri kostry. Dve z nich boli označené za kostry Jakubových pomocníkov. Kostru svätého identifikovali podľa lebky. Jedna jej časť bola uložená v kostole v Toskánsku. Odtiaľ ju priviezli a keď presne zapadla do otvoru v jednej z nájdených lebiek, bolo jasné, ktorá kostra je tá pravá. Pápež Lev XIII v roku 1884 ediktom potvrdil jej pravosť. Ján Pavol II. v roku 1982 potvrdil pravosť tohto ediktu.
Santiago de Compostela
Staré mesto v Santiagu je typickým zachovalým španielským stredovekým mestečkom. S ďalšími kamennými kostolmi a domami. Úzke uličky, veľmi pohodová atmosféra, veľké množstvo malých kaviarní a všade prítomné teplo. Milo prekvapia veľmi prijateľné ceny nielen v obchodoch, ale aj v hoteloch. A peregrinos – pútnici? Nečakal som „vyšší“ vekový priemer. Všetkých, ktorých som stretol a videl boli vo veku od cca 35 do 65 rokov.
A vôbec ich nebolo extrémne veľa. Priamo na ceste sme stretli tri talianky, piatich brazílčanov a jeden taliansky pár. Napriek tomu, že drvivá väčšina článkov a turistických sprievodcov hovorí o francúzskej ceste do Santiaga, som rád, že sme sa rozhodli pre Camiño Inglés – Anglickú cestu. Možno práve pre ten pocit vyčerpanosti, hlúposti, chuti všetko vzdať. Možno práve preto, že prvé dva dni neboli o ničom inom len o chôdzi po tvrdom asfalte popri ceste, ktorá bola ako hradská vedúca nekonečnou dedinou. Asi práve preto, že po „blbom“ úvode sme to nevzdali. Vo Ferrole kde sme začínali, sme v žiadnom kostole nedostali pútnický pas, ktorý sme si mali dať opečiatkovať vo farských kostoloch.
Pečiatky sme veľmi zriedkavo zbierali do našich cestovateľských zápisníkov. Očakávaný „stredovek“ sme našli až druhý deň večer v meste Betanzos. Krásne gotické stavby z 12. až 14. storočia boli prísľubom, ktorý sa splnil. Cesta viedla lesmi a dedinami, ktoré ani zďaleka nepripomínali nekonečný vidiek okolo zálivu medzi Ferrolom a A Coruñou. Nenašli sme pútnické hostely v Neda a v Bruma. Spali sme v hosteloch a hoteloch, ktoré sme našli po ceste. V meste Fene dokonca, za trochu kurióznych okolností.
Podľa zoznamu z internetu mali byť v tomto meste štyri. Tri sa však v skutočnosti nachádzali vo Ferrole a štvrtý bol zatvorený. Napriek tomu nás jeden z domácich k nemu odprevadil ( a mohlo to byť dobrých 20 minút pešo) a priamo na mieste vybavil, že nás majiteľ hotela ubytoval. V La Coruñi nám zasa recepčný doniesol priamo na izbu fľašu výborného šampanského a červeného (ročník 2002) na účet podniku.
Pár dní pred odchodom som dočítal knihu Paula Coelha Pútnik. O jeho ceste do Santiago de compostela. Táto kniha sa mi zdala byť, povedzme, že nemastná – neslaná. Popisuje obrovské mystické zážitky.
Dáva návod na techniky, o ktorých je možné v najlepšom prípade povedať, že 99,99% čitateľov nie je na ne pripravených. Je, či nie je El Camiño de Santiago o duchovnom poznaní? Určite je. Možno na ňom niekto aj nájde ten meč, ktorým pretne temnotu. Moja rada však je: ak už budete raz na ceste, všímajte si malé zázraky, ktoré sa budú diať. Všímajte si, že vo chvíli, keď zablúdite , sa nájde človek, ktorý nebude vedieť ani slovo po anglicky, nemecky, francúzsky ... a predsa vás vráti na správnu cestu.
Keď už si budete myslieť, že sa vám v ústach minuli posledné sliny, objaví sa dom s dvorom, v ktorom bude babka, alebo dedko, ktorý vám dá napiť a bude stačiť len jediné slovíčko aqua. Keď jediným miestom, o ktorom si budete myslieť, že tam prespíte, bude mestský park, nájde sa človek, ktorý vás odprevadí do hotela. Keď som prišiel domov mal som pocit, že pre mňa táto cesta už skončila. Môj syn Jakub sa ma však opýtal: Ocko, a zoberieš aj mňa na tú cestu? A ja viem, že ak to raz bude naozaj chcieť, ja si tie topánky obujem, zbalím vak a pôjdem znova.