Pravdepodobne jedinou krajinou sveta, kde dostať funkčný kalašnikov za približne tritisíc korún je Pakistan. Pravda, nie originál ale mimoriadne vernú a funkčnú kópiu.
Kúpiť si ju môžete priamo na ulici v meste Karra Adam Khel v oblasti obývanej dnes už známym etnikom Paštúnov. Priamo na kolene sa výrobou duplikátov zbraní živí hádam každý muž, pričom miestnou špecialitou sú vraj strieľajúce perá a dáždniky.
Bez okolkov možno povedať – do Pakistanu sa veľa turistov nehrnie. Až na dobrodruhov, športovo založených cestovateľov, či horolezcov dobývajúcich majestátne osemtisícovky. Možno tu síce obdivovať grécko-baktrijský sloh s čias Alexandra Veľkého, či nádherné buddhistické umenie, oveľa známejšie sú však obrázky krajiny zničenej nedávnym zemetrasením, zamorenej maláriou a obývanou nebezpečnými mužmi. Navyše, v mnohých evokuje súvislosť s medzinárodne hľadanými teroristami a v médiách celého sveta sa zo železnou pravidelnosťou objavujú palcové titulky o krvavom kašmírskom konflikte s Indiou.
„Zem čistých“
Treba úprimne povedať, pre bežného turistu je prvý dojem ešte horší. Kopy odpadkov, zadymené nízke stavby z nepálených tehál, svorky túlavých psov a vozy ťahané mulicami. Všade vôkol nepredstaviteľná clona z výfukov trojkolesových rikší, do toho neskutočný hurhaj a miestami neznesiteľný zápach zo zhnitých odpadkov. Nič výnimočné ak vidíte dospelého človeka vykonať potrebu za rohom priamo na ulici. Napriek tomu, že Pakistan môžeme voľne preložiť ako „Zem čistých“, sviatoční turisti by ho mali obísť širokým oblúkom. Ak ste však ochotný obetovať pohodlie a trochu riskovať, bude vám odmenou krajina s neopakovateľnou atmosférou a unikátnymi prírodnými krásami.
V brlohu pašerákov
Osud nás zavial do malej pohraničnej osady Taftan, priamo na iránsko-pakistanskej hranici v provincii Balučistan. Táto obrovská púštna oblasť pokrýva asi 43% z celkovej rozlohy Pakistanu, pričom tu žije len asi šesť miliónov ľudí. „Balučistan je zem, ktorej Allah pridelil len to, čo mu zostalo po stvorení sveta“, hovorili nám neskôr so smiechom domáci. Dnes môžem pokojne konštatovať, že čo sa týka podmienok na život ide o jedno z najhorších miest aké som kedy navštívil. Teplota sa vyšplhala na neznesiteľných 53°C v tieni, najbližších šesťsto kilometrov žiadne mesto alebo väčšia dedina, nič, len horúci piesok. Vôkol neútešný pohľad na nízke hlinené domčeky aké poznáme zo stredovekých filmov, špina, pobehujúce osly.
Absolútna väčšina obyvateľov sa živí pašovaním tovaru a nelegálnou výmenou peňazí. Našťastie, väčšina domorodcov trochu ovláda angličtinu – pozitívny pozostatok britského koloniálneho panstva. „Dá sa tu niekde prespať“ pýtame sa predavača v stane s debnami tvrdého alkoholu. Predaj destilátov je pre domácich výborným biznisom. V susednom Iráne ho nedostať a všetci potenciálni pijani ho tak degustujú hneď za hranicou.
„Nou, nou, nou“, zasmial sa obchodník a odpovedal niečo ako kveta, kveta. Intuitívne sme pozreli na mapu a skutočne, najbližšie civilizované miesto bolo označené ako Quetta, hlavné mesto provincie. Šesťsto kilometrov púšťou bez asfaltovej cesty. Taftan síce spája s Quettou aj vlak, cesta však trvá tridsať hodín. Ten kto mal možnosť vyskúšať pakistanské vlaky, pochopí význam slov – neznesiteľných tridsať hodín. Voľba tak padla na autobus.
Krvavé sťahovanie národov
Po odchode Angličanov bolo indické panstvo rozdelené v roku 1947 na hinduistickú Indiu a moslimský Pakistan. Hranice boli vymedzené povrchne, narýchlo, bez prihliadnutia na etnickú a jazykovú príslušnosť, či ekonomické prepojenie. Často boli rozdelené kompaktné oblasti, následkom čoho bola násilne rozdelená celá infraštruktúra. Navyše, na východ od Indie bol vytvorený v úplnej izolácii východný Pakistan, ktorý sa neskôr osamostatnil a dnes ho poznáme ako Bangladéš.
Delenie sprevádzala najväčšia hromadná migrácie všetkých čias, do pohybu všetkými smermi sa dalo približne 14 miliónov ľudí. Indickí moslimi utekali do Pakistanu a proti nim sa rútili húfy hinduistických utečencov. Ich strety boli plné nenávisti a krvi. Sťahovanie si za niekoľko mesiacov vyžiadalo pol milióna ľudských životov. Krvavé zrážky však nezostali biľagom minulosti, etnický problém zostal stále horúci. Napriek obrovskému exodu zostalo v Pakistane približne 10 miliónov hinduistov a 60 miliónov indických moslimov dnes tvorí bezkonkurenčne najpočetnejšiu moslimskú menšinu sveta.
Náboženský problém pritom zostal najvypuklejší v dnes už celosvetovo známom Kašmíre a jeho severnej horskej hranici pri ľadovci Siačen vo výške okolo 5000 metrov. Medzi oboma stranami tu neustále prebiehajú boje, ktoré sa preslávili ako „vojna na streche sveta“. A tak, hoci patrí Pakistan k najchudobnejším krajinám, na zbrojenia vynakladá obrovské sumy. Disponuje mimoriadne nákladným atómovým potenciálom, dokonca má vlastnú družicu vo vesmíre. Nepriamo sa tak naskytá využitie pre vojenské telekomunikácie, či detekciu štartov rakiet. O to viac, že mocenský konkurent India má podobných družíc niekoľko.
Autobus do Quetty bol v skutočnosti obrovské oceľové monštrum, preplnené ľuďmi a tovarom. Po klimatizácii pochopiteľne ani stopy a tak je na mieste prirovnanie - sauna na štyroch kolesách. Vnútri snáď 55 stupňov, ťažký vzduch, hrozivo sme si uvedomili slabé zásoby vody. Najväčším nepriateľom cestovateľov je ale všade prítomní piesok. Preniká do očí, úst, objektívu fotoaparátu, usadzuje sa vo vlasoch a oblečení. Zarážajúce bolo množstvo ozbrojených policajných kontrol. Prehľadali celý autobus, udivene pozerali do pasov a neustále kládli otázku: Haš, haš? Najprv sme mysleli, že ide o prevenciu proti pašovaniu drog. „V tejto oblasti sa vo veľkom pašujú zbraje a niekedy tu prichádza k únosom ľudí aj celým autobusom“, vysvetlil nám ázijskou angličtinou jeden zo spolucestujúcich.
Po odchode anglických kolonizátorov upadol Balučistan do chaosu kmeňových konfliktov. A hoci v skutočnosti vládne v Pakistane ešte stále armáda na čele s generálom Parvízom Mušarafom, oficiálnej moci sa dodnes nepodarilo dostať túto púštnu oblasť pod stabilnú kontrolu. Preto rozdelila provinciu na stabilné regióny „A“ a regióny mimo kontroly „B“. Podobná situácia je pritom aj na severe krajiny, v Severozápadnej pohraničnej provincii obývanej zväčša spomínanými Paštúnmi. A tak, hoci je hlavná cesta do Quetty a Iránu zaradená do kategórie „A“ na väčšine územia majú hlavné slovo ešte stále miestne rodinné klany a boháči.
Nestabilným momentom oblasti bola aj afgansko-sovietská vojna. Do pohraničných oblastí Pakistanu sa vysťahovalo viac ako tri milióny utečencov z rôznych kmeňov a s nimi pochopiteľne množstvo zbraní. Výhodou je snáď len skutočnosť, že vojna odklonila z Afganistanu tzv. hippie trail, pôvodnú pozemnú cestu do Indie, ktorou v 60-tych rokoch cestovali hippies za hašišovými radovánkami. Praktický jediná pozemná cesta do Indie tak vedie cez púšť Balučistanu, čo je pre domácich finančným prínosom.
Cesta na streche sveta
Veľkým prínosom pre krajinu bola v roku 1960 výstavba 1200 km dlhej Karakoram highway – Karakoramskej diaľnice, spájajúcej Pakistan s Čínou. S okolitým svetom spojila štyri najvyššie pohoria sveta - Hindukuš, Himaláje, Karakoram a Pamír a celkom určite tak ide o jeden z najunikátnejších inžinierskych projektov minulého storočia. Práce dokončili v roku 1978, pričom výstavba trvala na pakistanskej strane 10 a na čínskej až 20 rokov a vyžiadala si dovedna päťsto ľudských životov.
Slovo highway je však v skutočnosti veľmi, veľmi prehnané. Je to do skalnatého masívu vysekaný tenký prúžok nevyasfaltovanej zeme, ktorý sa kľukatí ako had nad niekoľko stometrovými priepasťami ukončenými kalnou hladinou Indusu. Cestujúcim sa tak naskytnú nádherné prírodné scenérie, aké nemajú obdobu nikde na svete. Zároveň však ide o riadne dobrodružstvo.
Už stavebníkom robili najväčšie problémy zvetrané horniny Karakoramu, náchylné k zosuvom. O tejto realite sme sa mali možnosť presvedčiť na vlastnej koži. Náhodný zosuv zablokoval cestu a boli sme tak nútení vo vysokohorskom teréne prekonať vzdialenosť tridsať kilometrov do najbližšej osady. Ako nám neskôr oznámili, buldozérom trvalo dva dni, pokým odstránili množstvo hliny a kamenia. Do tejto oblasti preto vstupuje každý na vlastnú zodpovednosť, pričom je nutné vyplniť formulár s osobnými údajmi. Pre evidenciu nezvestných osôb. Túto skutočnosť sme naplno pochopili až vo chvíli, keď preplnený autobus skákal na hrboľatej ceste zo strany na stranu a pod ním nič, len kolmé skalné steny.
Na čele štátu žena
V celej krajine je už na prvý pohľad očividná absencia žien. Chlapi predávali, vyrábali, prali na ulici ale aj varili na otvorenom ohni. Mnohí sa dokonca vodili za ruky. Je to vraj bežným vyjadrením priateľstva. Nedozvedeli sa však v akom zmysle... A úprimne, ani som sa to nechcel dozvedieť. Do Pakistanu som prišiel s dlhými svetlými vlasmi. No po niekoľkých dňoch šticovania, ohmatkávania a hádzania zvláštnych pohľadov som sa rozhodol dať ostrihať na koleno... A zažiť pakistanského kaderníka je spomienka na celý život.
Hoci sa v poslednom čase čoraz viac rozpráva o zlepšujúcom sa postavení nežného pohlavia v tejto oblasti, ženy stále trávia väčšinu času doma. Ich úlohou je starostlivosť o domácnosť a výchova detí. Na verejnosti ich vidno len v sprievode muža, či rodiny a to vždy celé zahalené. Tak ako káže zákon – parda.
Navyše, pre ženu neexistuje možnosť kontaktu s okolím. Všetko riešia bratia, otec alebo manžel. Pocit voľnosti si užijú len do dvanástich rokov, keď môžu voľne behať po ulici. Samozrejme bez kontaktu s opačným pohlavím. Dokonca pred súdom sa vraj rovná svedectvo jedného muža svedectvu dvoch žien. Preto je veľmi zarážajúce, že v tak konzervatívnej spoločnosti vykonávala od roku 1988 po dve volebné obdobia funkciu ministerskej predsedkyne žena – Benazír Bhuttová. Ako vôbec prvá v histórii moslimských krajín.
- - viac sa dočítaš v mojej knihe, ktorú si môžeš objednať aj TU: Dobrodruh na cestách.
Foto: Jozef Terem, Martin Hurbanič, Michal Eliáš