Líbya – jediná džamahírija na svete

Veľká líbyjská arabská ľudová socialistická džamahírija. Takto komplikovane znie oficiálny názov Líbye. Nielen názov tejto africkej krajiny je bizarný. Postupne ju však začínajú objavovať turisti z celého sveta.

Láka ich slávna Leptis Magna, oáza Ghadámis na hranici troch krajín a obrovská púšť Sahara. Práve v Líbyi namerali v roku 1925 najvyššiu teplotu na svete – 58 stupňov Celzia v tieni. Do objavenia ropy v roku 1958 patrila Líbya k najchudobnejším krajinám sveta. Dnes dosahuje ročná ťažba ropy takmer sto miliónov ton. Líbyjčanom zabezpečuje najvyšší ročný príjem na obyvateľa spomedzi afrických krajín. „Zásoby by mali vydržať ešte do roku 2050,“ vysvetľuje mi Muhammad z líbyjského úradu vlády. Preto Líbya už niekoľko rokov investuje po celom svete. To by mohlo neskôr pomôcť, keď sa minú zásoby.“

Džamahírija – vláda más

Krajina má stredomorské podnebie, vo vnútrozemí však vládnu extrémne suchá. Dosť často sa tam vyskytujú ghibli, čiže horúce, suché pieskovo-prachové búrky. Trvajú niekedy aj tri-štyri dni a piesok sa vám vtedy dostane skutočne všade. Líbyu pôvodne tvorili fenické osady, neskôr ich kolonizovali Gréci a územie bolo preslávené ako útočisko pirátov pred talianskymi kolonistami. V roku 1913 ho však anektovali k africkým talianskym kolóniám. V polovici minulého storočia vzniklo Zjednotené líbyjské kráľovstvo, ale dlho nevydržalo.

Na scénu sa totiž dostal Muammar Kaddáfí. Narodil sa v beduínskej rodine a už ako tínedžer sníval, že zvrhne prozápadnú monarchiu kráľa Idrísa. Vyštudoval vojenskú akadémiu a ako 28-ročný dôstojník násilne prevzal moc v krajine. To bolo v roku 1969. Zaviedol autoritársky režim a krajinu premenil na prvú a jedinú džamahíriju na svete. „Džamahíriju vymyslel sám,“ tvrdí obchodník Omar, ktorého som oslovil na miestnom súku, čiže trhu.

Súky a ženy

Prechádzka po súkoch, čiže trhoviskách hlavného mesta Líbye Tripolisu má svoju atmosféru. V spleti uličiek centrálneho súku El Mourir sa človek ľahko stratí. Keď už nič nekúpite, aspoň si vychutnáte pohľad na rozmanité remeselnícke výrobky od medených a zlatých šperkov, cez nádherné látky a koberce až po voňavé korenie a ovocie. Odkedy vláda zakázala v krajine predaj alkoholu, veľa reštaurácií v Tripolise zaniklo a tie, ktoré zostali, sú dosť drahé. Takmer všetky bary a kaviarne zatvorili, v Líbyi nenájdete klasické divadlá ani koncertné sály. Iba zopár kín. Na pláži nestretnete počas dňa ženy a dievčatá. Tie prichádzajú v spoločnosti svojich manželov alebo otcov či bratov až večer a celé zahalené sa kúpu.

Džamahírija znamená vláda ľudových más. „Všetko o nej zhrnul do tejto Zelenej knihy,“ podáva mi pyšne malú brožúrku, ktorú M. Kaddáfí napísal v púšti. Skombinoval v nej marxizmus, islam a kapitalizmus. V krajine stále neexistuje sloboda slova, v predaji nájdete zopár novín a časopisov a všetky prísne kontrolované. Treba sa tiež obrniť proti všadeprítomným policajným prehliadkam a vojakom. Líbya má dobrú cestnú sieť, v mestách funguje mestská doprava aj lacné taxi. V krajine však neexistuje železničná doprava.

Tripolis – nevesta Stredomoria

lbia Hlavné mesto Líbye dýcha arabskou atmosférou. Mešity a minarety sa týčia ponad okolité budovy. Zopár výškových budov, ale väčšinou nízke domy, chaotická premávka, ako všade v arabskom svete, len menej trúbenia. Na každom kroku vidíte plagáty a veľké bilbordy usmievajúceho sa Kaddáfího neraz v slnečných okuliaroch. V budovách sú jeho obrazy a v múzeách mu venujú doslova celé poschodia.

Chvália jeho gigantické projekty, to, že liter benzínu kúpite v Líbyi v prepočte za 3-4 koruny. Za pozornosť však stojí múzeum Džamahírija, v ktorom sa nachádza jedna z najlepších zbierok klasického umenia v severnej Afrike. Napríklad predhistorické kresby v púštnych horách Acacus. Mozaiky, fresky z antických lokalít. Časť expozície je prírodopisná a časť ukazuje staré tradície a spôsob života Líbyjčanov. V starom meste sa ešte nachádzajú zvyšky rímskych budov a mozaikových podláh. Na severe mesta si prezerám oblúk Marka Aurélia postavený pred dvetisíc rokmi.

Slávna Tripolitánia

Za rímskych čias existovala na území Líbye tzv. Tripolitánia. Tvorili ju tri mestá: Oea (dnešné hlavné mesto Tripolis), Leptis Magna a Sabratha, veľké rímske rumovisko. Z Tripolitánie zásobovali Rím a vlastne celý Apeninský polostrov exotickým tovarom, vzácnym drevom, divými zvieratami do arén, ale aj otrokmi. Sabratha vznikla v 5. storočí p.n.l. ešte ako fenická osada. Fenické mesto potom prestavali na rímske cisárske mesto, ktorého jadrom bolo rímske forum a chrám. Nájazdy nomádskeho kmeňa Austriánov však spôsobili úpadok mesta. Nedávne vykopávky odhalili vzácne nálezy.

Súkromné domy, podľa ktorých sa dá poskladať mozaika, ako asi vyzeral život obyvateľov mesta. Mnohé domy mali podzemné nádrže, ktoré zadržiavali dažďovú vodu zo striech, podlahy mali zdobené mozaikami a vnútorné steny maľbami. Najkrajšie z nich nájdete v múzeu. Najviac však v Sabrathe udrie do očí divadlo staré takmer dvetisíc rokov. Odtiaľ sa presúvam ďalej, tam, kde má namierené takmer každý turista.

Leptis Magna

Toto miesto v prímorskej oblasti západne od Tripolisu nesmie obísť nikto. Je to pýcha Líbyjčanov. Nedajte sa však zmiasť, ak vám o Leptis Magne nikto nebude vedieť povedať. Líbyjčania ju nazývajú Libda a náš názov vôbec nepoznajú. Sú tam však najkrajšie rímske pamiatky v celej Afrike. Stáročia toto mesto pokrýval saharský piesok, a preto je dnes Leptis Magna najlepšie zachované staroveké mesto. Založili ho pred takmer tromi tisíckami rokov Feničania a najväčší rozkvet zažilo v treťom storočí nášho letopočtu, keď sa rímskym cisárom stal tamojší rodák Septimus Severus.

Perla Sahary

lbia_2Prastará oáza Ghadámis sa nachádza asi štyristo kilometrov od Tripolisu na hranici troch krajín – Líbye, Tuniska a Alžírska. Líbyjčania radi tvrdia, že jeden výlet do Ghadámisu sa vyrovná všetkým ostatným, čo ste doteraz zažili, a nič lepšie už v živote nezažijete. Oáza má niekoľkotisícročnú históriu a život tam pretrval aj napriek nehostinnej Sahare. Starú časť medina tvorí systém tmavých uličiek. Vďaka premyslenému vetraciemu systému sa v nich teplota udržiava na príjemných hodnotách, hoci ste v srdci horúcej Sahary a v okolí dosahujú teploty 50 stupňov.

Celé mesto je postavené z vysušených tehál, ktoré omietli do biela. Občas to pripomína typické biele domčeky na gréckom ostrove Santorini. Niektoré strechy domov boli poprepájané, takže väčšie vzdialenosti sa dali prekonávať po strechách. Keď vyjdete za mestečko, prekvapia vás nádherné pieskové duny. Najkrajšie a najvyššie – až stometrové – sú na alžírskej hranici. Ak už ste v púšti, za návštevu určite stojí aj Jebel Acacus na juhu Líbye. V horách sú stovky predhistorických kresieb zvierat a zobrazené scénky zo života miestnych obyvateľov. To všetko ešte z obdobia, keď bola Sahara zelená. Približne v strede Líbye sa zasa nachádza Sebhá, slané jazerá obklopené palmami a vysokými pieskovými dunami.

Mesto sa vtedy stalo významným obchodným strediskom a žilo v ňom asi 80-tisíc obyvateľov. Mimoriadne pôsobivé miesto, ktoré nadchne každého cestovateľa a milovníka histórie. Keď sa prechádzate uličkami, máte pocit, že spoza stĺpov jednoducho musí vyjsť živý Riman. Také sugestívne je mesto Leptis Magna.

Stretnutie s hrdinom

Pre jedných je národným hrdinom, pre iných zasa nebezpečným tyranom – Muammar Kaddáfí. Líbyjský vodca, diktátor, autokrat. Keďže proti nemu už spáchali niekoľko neúspešných atentátov, uchýlil sa do pevnosti na okraji Tripolisu, do areálu Bab Azizíja. Dostať sa k nemu nie je ľahké... viac na www.etrend.sk