Laos - krajina kde zomierajú mravce

Jedno staré francúzske príslovie hovorí: Vietnamci ryžu pestujú, Kambodžania sa pozerajú ako rastie a Laosania ju počúvajú rásť. Prečo? Laos zostáva aj v 21. storočí jednou z najchudobnejších zemí sveta.

Krajinou, ktorá sa dodnes nespamätala z vietnamskej vojny, pokrytou dažďovými pralesmi a s najredším osídlením v celej Ázií, pričom asi polovica obyvateľov je negramotných. Hneď pri vstupe sa človek ocitne akoby o dvadsať rokov späť, v časoch Jakeša a jednej politickej strany. Stovky červených zástav s kladivom a kosákom, transparenty s robotníckym motívom, na plagátoch usmiaty proletári. Proste Laos je jednou z posledných bášt komunizmu.

Rozdiel je ale v tom, že úlohu veľkého vodcu prevzal po rozpade „Sojuzu“ susedný Vietnam. Snáď aj preto sa stala na školách povinným jazykom miesto ruštiny - angličtina. Nevidno už ani fotografie Lenia, či Brežneva, zato Fidela Castra a Kim Ir Sena je zatiaľ všade dosť. No ani zďaleka nie sú v tejto krajine všetci zmierení so svojim osudom, ako tomu bolo bežne vo východnej Európe. Práve naopak. Aj v otázke komunizmu panuje dilema medzi provietnamskými a pročínskymi stúpencami a nestabilnú situáciu vyhrocuje dlhoročný boj národnosti Hmong proti centrálnej vláde. Treba ale poznamenať, že situácia sa v Laose svojou militantnosťou určite nevyrovná teroru v susednej Kambodži.

A kto sú to vlastne Hmongovia? Obyvatelia hornatých a ťažko prístupných oblastí krajiny, ktorí v časoch vietnamského konfliktu bojovali na strane Američanov. Zaostalí pastieri a roľníci sa časom dokonca naučili riadiť obrovské vrtuľníky a vyslúžili si povesť zdatných letcov. Laoský režim ich zato začal od roku 1975 tvrdo prenasledovať, čo trvá dodnes. Beztak chudobnú krajinu tak naďalej sužujú ozbrojené konflikty, ktoré držia niektoré časti krajiny na úrovni stredoveku.

Keď náčelníci deflorujú

Paradoxne na rozdiel od iných komunistických totalít, tá laoská nemá nič proti náboženstvu alebo národnej kultúre. Práve tradícia a náboženstvo sú hlavnou stavebnou hmotou laoského každodenného života. Najmä v izolovaných oblastiach život naďalej plynie v duchu dávnej minulosti. Domorodé príslušníčky horských kmeňov nosia na hlavách čierne čapice bohato zdobené striebornými mincami, koráľmi a retiazkami. Hoci má každá okolo seba kopec detí, podľa útlej postavy len ťažko rozoznať, či ide o ženu alebo dievča. Navyše, podľa miestneho zvyku sa príslušníčky nežného pohlavia vydávajú už v trinástich rokoch.

A domorodým náčelníkom je hej. Podľa kmeňových zvyklostí musí každé dievča prísť o panenstvo práve na ich lôžku. Dokonca, príbuzní musia za túto „službu“ ešte aj zaplatiť. Za vytvorenie otvoru, ako túto procedúru miestni nazývajú. Až potom je dievča pripravené na vydaj. Ako protihodnotu poskytne ženích býkov, kravy alebo strieborné mince. Podľa toho, ako náčelník ohodnotí kvality dievčaťa... Pri okupačnej vojne s Američanmi, dokonca aj budhistickí mnísi uprednostnili záchranu tradičného života a spojili sa s komunistami. Tento konflikt je pritom pre svetovú verejnosť stále veľkou neznámou.

Laos získal nezávislosť od Francúzska v roku 1953 po víťaznej bitke pri Dien Bien Phu. V tej dobe začali Spojené štáty vyzbrojovať kráľovskú vládu Laosu, ktorá sa tešila len malej popularite u bežných ľudí. Mierová konferencia v Ženeve v roku 1954 síce uznala nezávislosť krajiny, no neurčila kto má vládnuť. Neskôr, v čase vietnamskej vojny tak bol Laos rozdelený na štyri časti – čínsku, vietnamskú, thajskú, pod vplyvom USA a na územie kontrolované Červenými Kmérmi. Vláda Spojených štátov sa bála rastúceho vplyvu komunistov v tejto krajine, čím by mohli zosilnieť pozície stále odolávajúceho Vietnamu. Začal tak boj proti laoským komunistom, ktorý si vyslúžil prezývku - tajná vojna. Tento konflikt totiž zostal v tieni spropagovaného vlastenectva amerických vojakov v susednom Vietname. Výsledok? Američania nevyhrali ani vo Vietname, ani Laose a navyše, druhá z menovaných krajín získala smutný rekord. Stala sa najbombardovanejším územím v histórii ľudstva.

Milionárom za jeden deň

Izolovaná laoská ekonomika je závislá na thajskej a ak nepočítame ópium a heroín, jedinou vážnejšou devízou Laosu je vďaka vodným elektrárňam postaveným ešte počas bratskej pomoci, elektrina. Pritom v mestečku Muang Sing je podľa mnohých najväčší ópiový trh na svete. Práve fajčenie ópia, ktoré má v Indočíne stáročnú tradíciu je pre mnohých východiskom z ťažkých pomerov.

Situácia je vážna a do boja proti droge nastúpili medzinárodné organizácie. „Až prestanete fajčiť ópium, váš život bude lepší“ hovoria nápisy uprostred každej horskej dedinky pri hraniciach s Barmou. Vývoz ópia totiž tvorí hlavný príjem krajiny, ktorá je po Barme a Afganistane najväčším pestovateľom tejto drogy. Samozrejme, Laosu sa snažia pomôcť humanitné organizácie aj finančne a do krajiny putujú každý rok milióny dolárov. Ako to už ale býva, putujú, len málokedy sa dostanú do správnych rúk.

A tak bežne dostať v obchode cukor s nálepkou červeného kríža. Za riadnu cenu, hoci bol pôvodne určený obyvateľom v izolovaných oblastiach. Podľa odhadov až 40 percent humanitnej pomoci končí v rukách korupčných úradníkov. A práve s krajinou milión slonov, ako ju nazývajú, súvisí ďalší svetový prím. Môžete sa tu stať milionárom za jeden deň. Panuje tu totiž priam neskutočná inflácia, keď jeden dolár je 8465 KIPu. Stačí zameniť stopäťdesiat dolárov a patríte k horným desaťtisíc...

Krvavé polia na severe

Vráťme sa ale ešte k „tajnej vojne“. Staré kmérske príslovie hovorí: Keď bojujú slony, umierajú iba mravce. Tých ľudských mravcov zomrelo státisíce, podľa niektorých až milióny. Na Laos dopadlo viac bômb ako na celú Európu dokopy počas svetovej vojny. Vzdušné sily Spojených štátov tu v zúfalej snahe podporiť svojich menšinových spojencov uskutočnili takmer šesťstotisíc náletov a vyhádzali sem hádam celý zbrojný arzenál. Neuveriteľných 2 093 100 ton bômb, čo predstavuje 300 kíl trhaviny na každého obyvateľa. Už tridsať rokov tak zabíjajú laoských roľníkov pri obrábaní pôdy nevybuchnuté výbušniny. Predovšetkým na severe krajiny. Dodnes tu ročne zomiera približne 20 000 ľudí následkom neexplodovaných mín výbušnín.

Laosania sa napriek tomu snažia prežiť a vyťažiť zo smutnej minulosti maximum. Zo starých leteckých nádrží, ktorých je po džungli stále dosť, si vyrábajú lode, bombové matrice slúžia ako stavebný materiál, robia z nich ploty, válovy pre prasatá, kvetináče.... Prírodným symbolom Laosu je rieka Mekong, ôsmy najdlhší vodný tok na svete. Počas obdobia dažďov sa hrozivo vylieva zo svojich brehov a zaplavuje obrovské územia, aby sa neskôr vrátila do svojho riečiska. V Laose bola rieka dlho jediným spôsobom dopravy. Až 4600 kilometrov vodných ciest slúžilo ľuďom ako dopravný spoj počas celého roka. Na rozdiel od klasických ciest, ktoré sa v období dažďov menili na rozbahnené močiare. Hoci už aj v Laose každoročne pribúdajú kilometre nových asfaltiek, do mnohých oblastí sa aj dnes možno dostať iba po rieke.

Po Mekongu sa možno dostať aj do Luang Prabang. Mesta, ktoré je považované za jedno z najkrajších v celej Ázií a spoločne s budhistickými jaskyňami v Pak Ou je najvýznamnejším historickým miestom krajiny. Od 14. storočia bolo Luang Prabang sídlom kráľov a pôvodne tu stálo až 65 chrámov, z ktorých sa dodnes zachovalo tridsať. Akoby zázrakom v takmer nedotknutom stave. Napriek tomu na ich údržba pracujú každodenne stovky budhistických mníchov, pričom z okien znie tradičná hudba. Práve preto je toto miesto lahôdkou pre vedcov, ale aj turistov. Je len pochopiteľné, že od roku 1995 sú zapísané na zozname UNESCO.

Foto: Jozef Terem