Po dlhom uvažovaní kam zamierime z kajakmi tento rok náš výber nakoniec padol na exotickú Kostariku. Dažďový prales, hlboké kaňony, nádherné rieky a kadejaká háveď mali byť našou zárukou, že mesiac sa v tejto nádhernej krajine rozhodne nudiť nebudeme.
Našu expedičnú skupinu tvorili tí najlepší kajakári zo Slovenska a Čiech. Tomáš Andrássy, Paľo Andrassy, Eva Fillová a Honza „Zajíc“ Lásko – táto zostava ktorá už spolu zvládla expedície do Ugandy, Chile na Nový Zéland sa tento krát rozhodla odskúšať svoju spoluprácu v tropickej Kostarike. 29. decembra sme sa v tejto zostave na Pražskom letisku ponakladali do lietadla a vyrazili sme za novým dobrodružstvom.
San José, hlavné mesto Kostariky sme dosiahli po 30 hodinách strávených v lietadlách a na letiskách. Po tejto náročnej ceste okamžite zahajujeme presun do nášho prvého kostarického checkpointu - oblasti Quepos nachádzajúcej sa na Pacifickej strane. V tomto malom turistickom meste trávime aj Silvester. Ulice plné tancujúcich ľudí, hlasná hudba a super zábava – všetkým týmto nám domáci ukazujú ako si dokážu užívať život.
Ďalšie dni trávime na neďalekej rieke Naranjo kde sa postupne rozjazďujeme a prispôsobujeme miestnym riekam. Prvý krát však netriafame nástup na rieku a tak sa miesto 5 minútovej znášky 45 minút predierame potokom v tropickom lese. Rieka však stojí za to. Obtiažnosťou síce nedosahuje najvyššie stupne ale zato má nádherné okolie. Nasledujúce dni riečku dávame znova a takisto okukávame aj miestnu pláž kde si užívame teplý oceán a kokosy padajúce z pálm.
Klesajúca voda a tropické horúčavy nás ale nútia presunúť sa ďalej tento krát smer Karibik do mesta Turrialba. Od miestnych kajakárov sa dozvedáme že ani tu nie je moc vody a tak neváhame a rýchlo kajakujeme čo sa dá. Peralta, Pacuera, Reventazon – rieky dávame jednu za druhou.
Rozjazdený sa potom ideme pokúsiť o Rio Atlantico. Od miestnych o tejto rieke zbierame informácie. Sú však strohé. Ide o najhlbší kaňon v strednej Amerike a posledný rok ho nikto nešiel a splav má trvať zopár dní. Obtiažnosťou má dosahovať piaty stupeň zo šesťdielnej vodáckej stupnice obtiažnosti. Vybavený týmito informáciami sa vydávame zdolať túto rieku. Pri prvom pokuse dôjsť na nástup sa v snahe šliapať s kajakmi na chrbte čo najmenej snažíme autom dosť tak ďaleko ako sa len dá. Žiaľ na miestnych cestách vhodných viac pre kone rýchlo zapadáme a ani naše 4x4 nám nepomôže. Tak namiesto splavovania vyťahujeme naše zapadnuté auto.
Ďalší deň sa rozhodneme pokus zopakovať. Tento krát nachádzame lepší nástup na rieku no počasie nám nepraje a opäť sa musíme vzdať. A tak sa presúvame do oblasti severného Karibiku do mestečka Sarapiqui. To už ale atlantickú stranu Kostariky zasahuje cyklón a spôsobuje záplavy. Aj tak ale dávame zopár riek no pri povodňových stavoch je to niekedy skôr boj o prežitie ako kajakovanie.
Povodne nás nakoniec z tejto oblasti vyháňajú a my sa presúvame späť do Turrialby kde si naše staré známe riečky dávame za veľkej vody. Veľká voda nám tento krát umožňuje splaviť aj menšie potoky. A tak v neďalekom údolí Orosi preslávenom kávovými plantážami dávame jednu z najlepších riek Rio Macho. Veľký spád, hnedá voda a super skoky nám pripravili perfektný zážitok.
Žiaľ ako rýchlo voda nastúpala tak aj klesla a tak sa vydávame späť do Sarapiqui. Po ceste kontaktujeme miestneho kajakára Ferdinanda a dohodujeme sa s ním na ďalšiu Kostarickú perličku - Rio Patria. Nakoniec sa s ním ďalší deň o 5 ráno stretávame a sadáme na rieku. 800 metrov k rieke zdolávame za dve a pól hodiny. Predieranie dažďovým pralesom je dosť ťažké. Ferdo hovorí že prejsť 1 kilometer v džungli je ako prejsť 100 normálnych kilometrov. Najprv mu nechceme veriť no po znáške k rieke mu dávame za pravdu.
Rieka Patria opäť k ťažším a tak na nej trávime takmer celý deň. Nakoniec o 3 po obede vyliezame unavený na breh - no stálo to za to.
Ďalšie dni trávime v oblasti Sarapiqui kde zbierame zvyšné rieky a vodopády. Keď už zase začína byť málo vody, rýchlo ešte očekujeme neďalekú sopku Arenal, kde miesto žeravej lávy vidíme Tukáňov a presúvame sa späť na Pacifickú stranu do mesta San Isidro. Žiaľ ani tu nemáme dosť vody a tak sa po splavení Rio Pacifiko vydávame okukať miestne vychýrené pláže. Teplá voda, raky, jašterice , kokosy a mandle neodmysliteľne patria ku koloritu miestnych pláži. Tak si teda aspoň užívame deň voľna. No pred sebou máme ešte jednu nesplnenú úlohu – Rio Atlantico. A tak sa teda vydávame späť do Turrialby. Od miestnych si dohadujeme prevoz auta a následne skoro ráno nakladáme kajaky nevyhnutnou výbavou na viacdenný pobyt na vode a vydávame sa na 2 hodinovú znášku banánovými plantážami k vode.
Cestou stretávame miestnych ľudí ako zberajú a vynášajú banány. Sú to posledný ľudia ktorých vidíme. Na obed sadáme na vodu. Po 4 kilometroch kempujeme na brehu rieky. Rozkladáme stany a pripravujem oheň aby sme odplašili háveď. Rýchla večera a spíme aby sme boli druhý deň odpočinutý. Skoro ráno sadáme na vodu. Musíme udržovať tempo aby sme sa ešte v ten deň dostali z kaňonu. Keby sa hocičo stalo nádej na záchranu je mala. Podľa miestnych sme boli uprostred ničoho. 
Na obed sme už do cela unavený. Ťažké pereje, prenášky s plným kajakom a nevedomosť kde vlastne sme nám uberali síl ako nič. Našťastie všetko nám išlo pekne od ruky a my sa podvečer môžeme tešiť že sme to zvládli. Touto náročnou ale nádhernou riekou sme dali peknú bodku za našim pádlovaním v tejto peknej krajine.
Počas štyroch týždňov ktoré sme mali vyhradených na našu expedíciu sa nám podarilo splniť viacero cieľov ktoré sme si doma vytýčili. Splavením riek Patria, Pacifiko a kaňonu rieky Atlantiko považujem túto expedíciu za mimoriadne úspešnú. No vzhľadom na sucho a následné povodne ktoré nás zastihli vo viacerých oblastiach máme ešte zopár riek kvôli ktorým sa do týchto Kostarických daždových lesov oplatí vrátiť.
Na záver by som chcel poďakovať KEEN-u za podporu našej expedície počas ktorej som používali boty na vodu HOOD, sandále Waimeha H2 a topánky OBSIDIAN WP.
