Irán - jadrová veľmoc?

Na Slovensku a celkovo Európe panuje veľmi všeobecná predstava, že v Iráne žijú milióny náboženských radikálov a podporovateľov terorizmu. „S Bin Ládinom nemáme nič spoločné“, vravia naopak svorne všetci Iránci.

Spojené štáty zaradili pred časom Irán do osi zla. Veľmoci Blízkeho východu vytýkajú snahu o vývoj jadrovej bomby, spoluprácu s Al-Kajdou a export islamského radikalizmu. Prezident Ahmadínežád naopak tvrdí, že ako ďalšie signatárske krajiny o nešírení jadrových zbraní má aj Irán právo na civilný jadrový program. Zvyšok sveta má ale obavy, že islamský režim tajne vyvíja atómovú zbraň. Teherán to však stále popiera. Olej do ohňa prilieva aj skutočnosť, že Irán ešte donedávna neusiloval o vývoj medzikontinentálnych raketových technológii. V minulosti stačilo, keď boli strely schopné zasiahnuť Izrael. Teraz však perzskí vedci usilovne pracujú na technológii dlhého dosahu, čo sa týka priamo aj nás. 

EsfahanNa Slovensko je to vzdušnou čiarou približne 2300 kilometrov, čo vzbudzuje isté obavy. Aj preto sa smrteľne vážne diskutuje o vybudovaní európskeho proti raketového systému. Tie sú zatiaľ iba dva. Jeden majú Izraelčania a druhý Američania. Preto je celkom pochopiteľné, že Biely dom a európske krajiny sa snažia snahy Iránu o vybudovanie jadrového programu obmedziť. Na jazyk sa však pritom tisnú známe slova - akoby si hrach o stenu hádzal. Naopak, na diplomatickom poli zaznamenala Irán nevídaný rast vplyvu. Paradoxne k tomu prispeli práve USA. Tým, že zlikvidovali afgánsky Taliban a režim Saddama Husajna v susednom Iraku narušili prirodzenú mocenskú rovnováhu. Irán tak začal hrať kľúčovú úlohu na Blízkom výhode. A tomu, že rastie nová veľmoc nasvedčuje aj skutočnosť, že islamská republika je štvrtým najväčším producentom ropy na svete...

Krvavý Turek, vystrašený šofér

Sníval sa mi príjemný sen, keď ma zrazu prebudilo prudké šliapnutie na brzdy. Bola hlboká noc, tma ako v rohu, len v diaľke sa trblietali svetielka neďalekej dediny. Vonku sa mohutnel čoraz väčší hurhaj. Sedeli sme v stojacom iránskom autobuse, v bohom zabudnutom kúte severovýchodného Turecka. Začul som krik v neznámom jazyku, za sklom okna sa mihalo množstvo tieňov, pohľad mi skĺzol na znepokojené tváre spolucestujúcich.

Zrazu sa rozleteli predné dvere a dovnútra sa vrútil šofér. Jeho mohutná postava a divoká tvár mi ešte pred hodinou pripadala mimoriadne nebezpečne. Teraz bol v jeho očiach strach. Bleskovo sa rozhliadol a poďho ku nám dozadu. Ešte som sa ani poriadne nezobudil a už čupel skrčený pri mojich nohách. Pozeral prosebným pohľadom a vystretý ukazovák pravej ruky mal pritisnutý k perám. Jeden zo spolucestujúcich sa snažil rýchlo vysvetliť situáciu: „Vám sa nič nestane, nebojte sa. Európanom nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Len seďte na mieste“. Roztrasený šofér, vonku agresívny krik a paľba slov. Vo dverách zastala ďalšia postava. Turek s krvavou hlavou. Vrieskal a divoko gestikuloval. Bolo jasné, že nastal problém. Čo sa potvrdilo, keď začal Turek prehľadávať autobus. Našťastie sa dnu vrútili ďalšie neznáme postavy a vyviedli ho von. Konečne sa nám vrátila reč: „Čo sa preboha deje?“. A tak vyšlo najavo, že náš autobus nabúral do auta zúrivého Turka. Ten pochádzal z neďalekej dediny, načo sa postupne začali zbiehať ľudia so zbraňami a poniektorí mali v úmysle šoféra lynčovať. Všetko sa vyriešilo až s príchodom polície. Nebezpečenstvo pominulo, šofér vyliezol z úkrytu. Ešte niekoľko hodín však trvali naťahovačky a vyšetrovanie. Na takúto noc sa len tak nezabúda. A to nás od iránskych hraníc delilo dobrých päťsto kilometrov.

EsfahanDlhé nohavice, prvé páriky 

Na Slovensku a celkovo v Európe panuje veľmi zjednodušená a všeobecná predstava, že v Iráne žijú milióny náboženských radikálov a podporovateľov terorizmu. „S Bin Ládinom nemáme nič spoločné“, vravia naopak svorne všetci Iránci. Skutočne je pravda, že medzi teroristami alebo samovražednými atentátikmi nebol nikdy ani jeden. Hoci sme do krajiny vstupovali s obavami s nevraživosti, odmietania, či agresie, opak bol pravdou. Tu ale treba úprimne povedať, že začiatok nebol práve najideálnejší. Samotná hranica je nezabudnuteľná. „Pripravte sa, môžete tam stráviť aj sedem hodín“, vystríhali nás známi s iránskymi skúsenosťami. Skutočne, kolotoč prehliadok a vypočúvaní nás neminul. Vlastne to ani nebol tak kolotoč ako posedávanie a čakanie v rade.

Medzitým sa nám prihovorilo niekoľko veľmi zhovorčivým mužov. Otázky boli postupne veľmi konkrétne a tak bolo jasné, to nie sú cestujúci ale príslušníci tajnej polície. Po pravdivých a hlavne pokojných odpovediach bolo nakoniec všetko v najlepšom poriadku. V opačnom prípade by nás ale celkom iste strčili bez rozpakov na pár dní do basy... Okrem zdĺhavého úvodu nenastal za celý čas pobytu jediný prejav nepriateľstva.

Bežní Iránci sú veľmi priateľskí a pohostinní ľudia a už počas cesty autobusom z Istanbulu do Teheránu sme sa zoznámili hádam so všetkými spolucestujúcimi. Všetci boli v Turecku za obchodmi alebo rodinou. Jeden z nich bol dokonca aj na Slovensku. Pred rokmi sa živil ako šofér kamiónu a mal tak možnosť precestovať celú Európu. Ako boli chlapi mimo vlasti, ochotne tárali o politike, živote, ženách, čí víne. Čím bližšie k hraniciam, ich obozretnosť stúpala „Tie krátke nohavice u nás nosiť nemôžete. Len dlhé. Také sú zvyky“, kládli nám na srdce. A vôbec, ako sme z rečí vyrozumeli, na vonkajší výzor sa kladie v Iráne veľký dôraz. Inak sa ale môže cudzinec po krajine pohybovať úplne bezpečne, len s času na čas vás zastaví polícia. Ide ale viac o priateľskú komunikáciu ako o skutočnú kontrolu identity. Je pritom zaujímavé sledovať, ako sa postupne mení aj tamojšia spoločnosť. Najmä v Teheráne je cítiť mierne oteplenie dusnej atmosféry. Mladšie ženy o niekoľko centimetrov posúvajú šatky z tváre, na uliciach sa vraj dokonca objavujú prvé páriky. To je však ešte stále trestné, načo dozerá všadeprítomná mravnostná polícia.

Miernejšia klíma panuje aj na politickej scéne, kde pôsobí viacero strán. V ich programe síce nemôže byť zmena politického zriadenia islamského štátu, no o voličov súperia v demokratických voľbách. Samozrejme, s prihliadnutím na chápanie slovíčka demokracia v tejto časti sveta. V Iráne je tak v súčasnosti dosť nejasná situácia. Bežným obyvateľom nie je jasné, čo je ešte stále zakázané a čo sa postupne stáva oficiálnym.

Esfahan, IranAzerbajdžanci – Achillova päta Iránu

V krajine žije aj približne 200 tisícová kresťanská menšia a navonok tu pôsobí niekoľko kresťanských cirkvi, pričom najvýznamnejšia je arménska ortodoxná cirkev. Arméni tvoria zároveň aj najpočetnejšou kresťanskú komunitu. Uprostred moslimského mora však nemajú vôbec ľahký život. Netyká sa to ani tak vzťahu medzi bežnými ľuďmi, ide skôr o diskriminujúce zákony. Napríklad nemôžu pracovať v štátnej správe ani zastávať veliteľské funkcie v armáde. Jednoducho nie je možné aby kresťan rozdával rozkazy moslimom.

Ešte markantnejší je rozdiel v prípadoch dedičstva. Ak niekto odkáže majetok kresťanovi, no ten má v rodine moslima, získa dedičstvo práve on. Je pritom úplne jedno, či má priamy vzťah k tomu, čo dedičstvo odkázal. Vraj sa aj bežne stávajú prípady, keď kresťania dostávajú vyššiu pokutu pri dopravnom priestupku. S troškou humoru ale môžeme povedať, že podobné prípady sú bežné aj u nás, v prípade oboch pohlaví...

A ako je možné tak rýchlo zistiť príslušnosť k náboženstvu? Iránci to vraj majú vpísané v dokladoch. Či je to ale pravda ťažko povedať. Spolucestujúci nám síce ukazovali doklady totožnosti, no v spleti nezrozumiteľných perzských písmen sme rozoznali iba ak fotku. Ale aby sme zoznam zaujímavých kultúrnych rozdielov vymenovali do pikantného konca... V súvislosti s kresťanstvom treba pripomenúť, že ak moslim zmení vierovyznanie, spáchal zločin. Za ten môže byť dokonca smrť. Prebehlíkov je tak skutočne ak šafranu.

Pre Iráncov je ale celkom nepochopiteľná iná skutočnosť. Keď sa dozvedeli, že u nás je veľmi početná skupina ateistov len neveriaco, skoro podráždene krútili hlavami. Pri návšteve Iránu je preto nutné v otázkach náboženstva zvážiť každé slovo. Pritom platí jednoznačné pravidlo – Radšej tisíckrát kresťan ako neverec.

Irán má však aj svoje vnútorné problémy – národnostné. Najvypuklejším je prítomnosť približne dvadsaťmiliónovej azerbajdžanskej menšiny. Keďže štatistiky sú veľmi skreslené, podľa jedných ide o štvrtinu, podľa druhých až o tretinu všetkých obyvateľov krajiny. Pritom tu prevládajú výrazné snahy o osamostatnenie a spojenie s vlastným Azerbajdžanom. A práve tu by mohla byť Achillova päta režimu prezidenta Ahmadínežáda. V prípade vyhrotenia konfliktu sa americkej diplomacii núka veľmi silný spojenec...