Impozantná minulosť a prítomnosť Mexika

Po dvanásťhodinovom lete ponad Atlantik pristávame v najväčšom meste sveta, v 25-miliónovom Ciudad de México. Metropola štrnásteho najrozľahlejšieho štátu zemegule leží v dlhom údolí centrálnej vysočiny Altiplanicio Mexicana.

Je to gigant plný kontrastov, ktorý je mozaikou celého Mexika. Obrovské kozmopolitné mravenisko, bludisko ulíc a domov mnohých architektonických štýlov, mesto príjemných ľudí, ochotných vždy pomôcť a poradiť. Hlavné mesto na nás zapôsobilo. Predovšetkým famóznou históriou, ale aj dynamikou. Na jednej strane nepreberné množstvo indiánskych artefaktov z celého Mexika, sústredených najmä v mexickom Národnom antropologickom múzeu v parku Chapultepec. K tomu impozantná koloniálna architektúra z obdobia, keď sa tu nachádzalo jedno z najvýznamnejších centier španielskeho impéria. Ich zosobnením je množstvo sakrálnych stavieb na čele s Metropolitnou katedrálou na povestnom Zócale v srdci mesta. Na druhej strane moderné široké ulice so záplavami automobilov, ktorým dominujú kultové VW chrobáky v zeleno-bielych národných farbách. Vysoké hypermoderné budovy zo skla, z hliníka, ocele a betónu, kde si podávajú ruky najsolventnejší bankári a investori z celého sveta.

S hlavným mestom Mexika sa lúčime stretnutím s indiánskymi tanečníkmi conchero s bubnami, čelenkami z peria, lastúrovými náramkami a náhrdelníkmi. Náš obdiv vzbudzujú aj Totonakovia. Tí predvádzajú svoj mystický rituál voladores, pri ktorom sú zavesení dole hlavou z dvadsať metrov vysokého stĺpa. Naberáme smer Oaxaca a spomíname si pri tom na slová dobyvateľa Hernanda Cortésa. Keď sa ho po jeho návrate do Španielska opýtali, ako vyzerá nová krajina, ktorú dobyl pre španielsku korunu, pokrčil v ruke pergamen a odhodil ho so slovami: „Toto je mapa Mexika.“ Mal úplnú pravdu. Silne zvrásnená krajina, ktorou prechádzame, je v období sucha vyprahnutá a bezútešná.

Klenot architektúry

Na mieste, kde sa stretávajú pohoria Sierra Madre del Sur a Sierra Madre de Oaxaca, sa v rovnomennom meste Oaxaca spájajú tri Centrálne údolia. mexico_city_3Je to skvost španielskej koloniálnej architektúry, zaradený do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Túlame sa uličkami a obdivujeme opravené fasády historických budov. Mexičania si vážia svoju históriu, o tom sa presviedčame na každom kroku. Večer sme pod vysvietenou katedrálou pozorovali niekoľko desiatok párov ľudí všetkých vekových kategórií, ako tancujú latinskoamerické tance.

Akoby sa tu zastavil čas a my sme sa ocitli v dvadsiatych alebo v tridsiatych rokoch 20. storočia. Je to pritom kraj prvého indiánskeho prezidenta v dejinách Mexika. Benito Juárez sa narodil v neďalekej horskej dedinke Guelatao. Po smrti svojich zapotéckych rodičov ho vychovávali a vzdelávali v Oaxake. Vo funkcii prezidenta dosiahol okrem iných pozitívnych krokov aj bezplatné povinné základné vzdelanie pre široké masy Mexičanov. Tu sme si vychutnali aj každodenné a so silným patriotizmom precítené sťahovanie a skladanie obrovskej mexickej zástavy na hlavnom námestí.

Centrum Zapotékov

Ďalší deň bol našim prvoradým cieľom Monte Albán. Mikrobusom sme sa pomedzi chudobnejšie obydlia vyškriabali na planinu ležiacu 400 metrov nad dnom údolia. Bývalé zapotécke hlavné mesto Monte Albán (Biela hora), ktoré malo intenzívne styky s kultúrou Olmékov, bolo centrum vysoko organizovanej spoločnosti vedenej kňazmi. Tá kontrolovala celú oblasť Centrálnych údolí s viac ako dvesto ďalšími sídlami a obradnými miestami. Veľké námestie, plošiny, pyramídy, chrámy, hrobky, astronomické observatórium dodávajú tomuto miestu mystický charakter. Hrdí Zapotékovia, pochádzajúci z horských dedín na okolí, tu ponúkajú svoje kamenné sošky. Snažili sa nám predať niekoľko zaujímavých exemplárov pozliepaných z rôznych kúskov všakovakých minerálov, ale neúspešne.

K Pacifiku

Šesťhodinová cesta serpentínami pohoria Sierra Madre del Sur, ktorú sme absolvovali z Oaxacy do malého mestečka Puerto Ángel, bola výnimočným zážitkom. Prirovnal by som ju k niekoľkohodinovému nepretržitému pohybu na kolotoči a horskej dráhe. Obdivoval som spiacu Indiánku, ktorú z jej blahodarného spánku nezobudilo ani neustále točenie sa doprava, doľava, naspäť, a to všetko v krátkych niekoľkosekundových intervaloch podporených pohybom smerom nahor a nadol. Konečne sme dorazili priamo k Pacifiku.

Návšteva nádhernej zátoky v malej rybárskej dedinke Zipolite však stála za to. Je to bezstarostné miesto, kde si každý pokojamilovný človek príde na svoje. Piesočnatá pláž so svetlým, pekelne horúcim pieskom a pohľad na burácajúce vlny najväčšieho oceánu na svete – to je balzam na dušu v uponáhľanom svete. Sila nekonečnej prírody si však aj v tomto raji vyberá každoročne svoju daň v podobe utopených turistov, ktorí neodhadli silu meniacich sa morských prúdov a prívalových vĺn.

Povstalci a pamiatka v džungli

Tehuantepeckou šijou, najužším miestom spájajúcim Pacifik s Atlantikom, sme vstúpili do najjužnejšieho mexického štátu susediaceho s Guatemalou. Chiapas sa dostal do povedomia svetovej verejnosti odvážnym vystúpením indiánskeho obyvateľstva žijúceho v ťažkých sociálno-ekonomických podmienkach v roku 1994. Zapatistické povstalecké hnutie zapríčinilo, že je tu aj dnes množstvo vojenských kontrol vládnych jednotiek.

No zároveň prispelo k tomu, že tu turisti míňajú viac peňazí – o tričká a upomienkové predmety s tajomným zamaskovaným vodcom hnutia Subcomandantom Marcosom je veľký záujem. Hlboko v džungli je zasadené staré mesto Palenque. Patrí k najkrajším mayským stavbám. Ruiny Palenque pozostávajú z približne 500 budov rozložených na 15 štvorcových kilometroch. Keď sme sa prepletali pomedzi dav rýchlo letiacich a dychčiacich turistov zo všetkých svetových strán, snažili sme sa predstaviť si, ako vyzerali terajšie sivé kamenné budovy, keď boli v čase najväčšej slávy natreté prenikavou červenou farbou. Povestné mayské kalendáre a vyobrazenia panovníka Pakala zo svetoznámeho Chrámu nápisov ponúkajú Indiáni v zaujímavých vyhotoveniach priamo v areáli ruín. Foto: autor viac na www.etrend.sk