Honduras - zem Garifúnov

Prvý kontakt s Hondurasom mi pripadal rovnaký ako v okolitých krajinách Strednej Ameriky. Na hranici so Salvadorom žiadali nagelovaní colníci v perfektne upravených uniformách za vstupné razítko zopár drobných dolárov.

Samozrejme ich dostali... V nasledujúcich okamihoch mi ale do očí udreli kopy odpadkov a najmä húfy žobrákov – detí. „Give me one dollar“, žobronili bosí a nevýslovne ufúľaní chlapci s prosebnými očami. Smutný pohľad. Kde kto z domácich im hodil do dlane pár drobných, čo sme zopakovali aj my.

Ku gringom (cudzincom z mimo latino sveta) je zvláštny prístup aj pri pýtaní almužny. Namiesto ďakujem sa zo všetkých strán nahrnuli ďalší žobráčikovia s vystretými rukami. Svoj prídel žiadali neodbytným naliehaním a ťahaním za tričko, pred čím nás zachránil až útek do autobusu. Možno však niečo zazlievať deťom bez domova?

Cesta pokračovala cez hornaté vnútrozemie s nízkymi lesmi a množstvom chudobných dedín. Nečudo, veď Honduras je po Nikaragui druhou najchudobnejšou krajinou Strednej Ameriky a otrasné životné podmienky vo vnútrozemí priam bijú do očí. Nič na tom nezmenila ani „dobrovoľne nedobrovoľná“ spolupráca s USA za prezidenta Ronalda Reagana. Honduras plnil rolu poslušného spojenca a poskytoval zázemie pre Američanmi podporované jednotky contras vo vojne so susednou Nicaraguou. Z krajiny sa tak stala tzv. „štvrtá hranica USA“. Odmena bola štedrá. V osemdesiatych rokoch dostal Honduras od severoamerickej veľmoci 1,5 miliardy dolárov v podobe ekonomickej a vojenskej pomoci. Naďalej však prichádzalo k porušovaniu ľudských práv, únosom a vraždám.

Treba však povedať, že v porovnaní s okolitými krajinami, kde zúrila občianska vojna bola situácia určite lepšia. To sa však nedá povedať o ekonomickom raste krajiny, bez stabilného hospodárstva závislého na zahraničných dotáciách. Honduras tak môžeme nazvať krajinou dvoch tvári. Tu prvú charakterizuje chudobné vnútrozemie, pre druhú je typické slnečné pobrežie Karibiku s kilometrami piesočnatých pláží, tropickou klímou a uvoľnenou atmosférou. Nie nadarmo domáci hovoria „Hlavné mesto Tegucigalpa je úradné centrum, do San Pedra Sula sa chodí zarábať a pobrežná La Ceiba je mestom zábavy“. Honduras, niekdajší symbol korupcie a chudoby sa tak postupne stáva turisticky zaujímavou destináciou.

S Hernanom na pive

Čo je najväčším lákadlom krajiny? Popri pobreží sú to staré mayské ruiny v Copáne. Úprimne povedané, keďže sme podobné pamiatky navštívili v susednej Guatemale a Mexiku, Copán sme vynechali. Turisticky najvyhľadávanejšou je karibská oblasť. Mestá Tela, Omoa, La Ceiba alebo karibské ostrovy Roatan, či Utila sú cieľom mnohých dovolenkárov, surferov, potápačov ale aj cestovateľov.

Na jednej strane tu možno zažiť klasickú dovolenku pri mori, na strane druhej, stále sme v Hondurase, krajine, kde už samotná prechádzka po ulici znamená množstvo nových vnemov. Hoci z bezpečnostných dôvodov väčšina cudzincov v stredoamerických mestách nevychádza po deviatej večer z hotela, zakázané ovocie chutí najlepšie. Bolo niekoľko minút pred polnocou, keď som vstúpil do malého lokálu v širšom centre San Pedro Sula. Na ulici vykrikovali ženy ľahkých mravov a v ošarpanej miestnosti sedelo v kúdoloch dymu niekoľko domácich. Nevyzerali nebezpečne, skôr prekvapene a upokojil ma aj pohľad na zarasteného cestovateľa s veľkým tanierom anafre, gulášu zo syra, fazule a mäsa. Objednal som fľašku chladeného piva Salva Vida a nasával túto zvláštnu atmosféru.

San Pedro de Sula, Honduras

Hondurasania sú veľmi komunikatívni, spoločenskí a v podstate milí ľudia, hoci keď ide o peniaze treba sa mať na pozore. Už o niekoľko minút ma oslovil plynulou angličtinou chlapík od vedľajšieho stola. Po úvodných otázkach: „Ako sa voláš?, odkiaľ si?, čo tu robíš?“ sa uvolnil a prezradil aj niečo o sebe. Volal Hernan. Najprv som myslel, že je opitý a chce pivo, on však bol iba veľmi smutný. Ako vysvitlo, už pätnásť rokov žil v USA, kde si našiel ženu a má syna. Pred niekoľkými mesiacmi ho však úrady vyhostili späť do Hondurasu. Bez rodiny. Nepovedal prečo. „V USA sa všetko mení, právo, zákony, všetko je prísnejšie“, len si poťažkal s beznádejou v hlase. Na moju otázku, čo bude robiť a či hľadá zdroj obživy, sa len usmial. „Musím čakať. Ako vidíš, tu je len chudoba, neoplatí sa mi nič začínať“. Už dlho som nevidel v tvári tak veľkú beznádej...

Garifúni – potomkovia otrokov

Mestečko Tela na karibskom pobreží má ambíciu stať sa žiadaným prímorským letoviskom. Samotné centrum sme prešli za desať minút a o niekoľko ďalších nás už chladili vlny Karibiku. Tu treba povedať, že pobrežie v Tele bolo riadne špinavé. Hoci piesok mal nádhernú farbu, aj okolitá panoráma v ničom nezaostávala za karibskými chýrmi, pláž bola zahádzaná množstvom odpadkov. Až sa nám rozum zastavoval nad toľkou nedbanlivosťou. Aj preto prišlo rýchle rozhodnutie navštíviť niekoľko kilometrov vzdialené garifúnske dediny.

Tela, Honduras

Kto sú Garifuni? Stručne povedané afro-indiáni. Potomkovia čiernych otrokov, ktorí utiekli z belošských plantáži, usadili sa na pobreží Karibského mora a neskôr asimilovali pôvodných bojovných Karibov. Garifúnov nie je možné prehliadnuť. Sú čierni ako smola, väčšinou riadne vysokí a v súčasnosti už poobliekaní ako rapperi z amerického Bronxu. Napriek tomu žijú v izolovaných dedinách. Tak tomu bolo aj v okolí Tely. Hodinku cesty autobusom je niekoľko originálnych garifúnskych dediniek rôznych názvov – Miami, Tornabe... Domy so slamenými strechami, či tradičné karibské príbytky z palmových listov na brehu mora sú pre miestnych dodnes bežným domovom. Vedie sem len hrboľatá hlinená cesta a niekoľko autobusov za deň.

Garifuni

Napriek tomu je Garifunom čo závidieť. Nádherné azúrové more, palmové háje, život mimo rušných ciest a civilizačného ruchu. Akoby sme sa preniesli o dvesto rokov späť. Samozrejme, ani tento nádherný kút neušiel pozornosti podnikateľov. Čoraz viac cestovných kancelárii organizuje turistické zájazdy do garifúnskych dedín a černosi za peniaze tancujú okolo ohňa, spievajú pesničky a predvádzajú neopakovateľný folklór. Ak teda chcete zažiť nepoškvrnené tradície potomkov afrických otrokov, urobte tak čím skôr...

Povolanie - svetový tulák

Krištof Kolumbus pristál v Hondurase už v roku 1502 a od tej doby možno datovať začiatky španielskej conquisti. Logicky sa tak natíska mienka o množstve koloniálnych pamiatok. Nie je tomu úplne tak. Jednou z mála je pobrežná pevnosť v meste OmoaFortaleza de San Fernando de Omoa. Je tu pekná pláž, príjemné mestečko a hneď za ním zelené tropické kopce.

Skutočne sympatické miesto, úplne odlišné od drsného vnútrozemia. Samotná španielska pevnosť za začala stavať v roku 1759 a je veľmi zaujímavá. A nielen po vizuálnej stránke. Pôdorys je typický – štvorcový s hrozivo sa škeriacimi delami. Dnes by už ale žiadnu loď nezasiahli. Pôvodne pobrežná pevnosť na ochranu neďalekého prístavu je už dnes uprostred bujného tropického lesa. Za dlhé roky totiž more ustúpilo približne o kilometer a tam, kde bola pôvodne sčerená hladina Karibiku sa dnes po zelených korunách stromov premávajú opice.

Jozef Terem, Honduras, Omoa

Fortaleza de San Fernando de Omoa

Ako sme hľadali ubytovanie, pohľad padol na tabuľu s nápisom – Rooms for travelers. Po niekoľkých metroch sa objavil drevený koloniálny dom s rozsiahlou záhradou. V hojdacej sieti ležal opálený chlapík s dredmi, cez nohy mu sedela domáca seňorita a na schodoch spal do pol pása vyzlečený mladík. Ničím nerušená siesta. Na otázku, či majú voľné izby a za koľko nám chlapík čistou angličtinou odpovedal: „Yes“ a poplatok znel ako z rozprávky, v prepočte sedemdesiat korún.

Rastaman William

Izby boli síce nezariadené, len s hojdacou sieťou – hamakou, zato v tichom a peknom prostredí. Navyše, na okolí nebolo určite nič lepšie. Trochu sme sa divili, prečo nezvýši štandard, to sa však vysvetlilo už o niekoľko hodín. William bol Američan. Ako mnoho jeho krajanov, počas vojny vo Vietname opustil na protest vlasť a žije striedavo po celom svete. Hoci má syna, s ktorým udržiava čulý kontakt, v Amerike bol za celý čas len dva razy. „Vôbec ma to tam neťahá. Nesúhlasím s ich politikou, životom, názormi. Chcem úplnú slobodu“, zdôveril sa pri večernom posedení pri ohni. „Naposledy som bol dva roky v mexickom Cancune a predtým v Guatemale. Viete, som vyznaním rastaman. Skutočný rastaman, nie ako mnoho iných, čo sa len hrajú. Nepijem alkohol, marihuanu fajčím každý deň a chcem spoznať svet“.

Do Omoi prišiel len pred troma týždňami. Našiel si miestnu ženu a prenajal dom, kde plánuje urobiť skromný hotel pre cestovateľov. Jednoduchý plán za málo peňazí, ktorý po celej Strednej Amerike praktizuje množstvo Američanov, ale aj Európanov. „Zostanem tak dva-tri roky. Veľmi ma priťahuje Ázia. Laos a Kambodža. Tam majú ľudia ešte stále čistú myseľ“. Krásne plány. Pritom stačí len chcieť.