Ako dobiť baterky a vyhriať kosti na decembrovom slnku v Španielsku. 10 dňový trip v Katalánsku - 4 dni túlania sa po stopách Dalího a Gaudího, 4 dni lezenia v Siurane...
22.12.2009 Prílet
Letenky su kúpené, odlet sa blíži, sledujeme vývin počasia a predpovede na deň, dva dopredu. Po prečítaní niekoľkých titulok dennej tlače typu: Do Španielska dorazila 'sibírska zima', už sledujeme len družicové zábery a pohľad zužujeme len na naše východné pobrežie, kde dúfame žiadna sibírska zima nedorazí. Hodinové meškanie príletu lietadla Bologna-Milano posunulo aj náš odlet do Girony o hodinu. Stále sme optimisti, v hlave nám svieti horúce španielske slnko a tešíme sa na leto v decembri, Barcelonu, Katalánsko, lezenie v tričku na vyhriatej skale v Siurane. V natrieskanom lietadle Ryanair sa nám v boji o sedadlá darí vyhrať miesta na krídle pri únikových východoch, čo sú jediné sedadlá s extra veľa miestom na nohy, čo počas 2 hodín letu velice oceňujeme. V letiskovej hale v Girone vypĺňame lajstrá na auto z požičovne Auriga Crown, ktoré sme si dopredu rezervovali. Za 228 eur fasujeme od černocha v hale kľúče a na parkingu KIA Picanto, na prvý pohľad.. najmenšie auto v celom vesmíre. Do kufra sa zmestí jediný 60 litrový batoh a všetko ostatné, vrátane igelitiek šťastia s jedlom na celý pobyt ukladáme na zadné sedačky. Na druhý a tretí pohľad si ho obľubujeme, a tešíme sa, ako môžme bezproblémovo kdekoľvek zaparkovať, a otáčať sa aj v úzkych uličkách. Nečakane sa v ňom učíme naskladať naše nemalé telá aj na noc a tak nám dokonale slúži nielen ako obývačka, kuchyňa, ale aj ako spálňa. Dôležité je nepotláčať v sebe flexibilitu a kreativitu :).
Popolnočné hľadanie vhodného miesta na prespanie z Girony k Sant Feliu a Platja d'Aro na pobreží nie a nie vyvrcholiť. Až presun 10 km serpentínami na juh po pobreží nám o druhej nad ránom prináša spánok v tichej zátoke pri šume mora. Ráno nás budí slnko, okolo ani živej duše, výletničiť takto mimo sezónu ma viacero výhod, jedna z nich sú aj vyľudnené pláže a poloprázdne mestá.
23.12.2009 Figueres
Naše túlanie sa po Katalánsku začíname po stopách Salvadora Dáliho vo Figueres, 40 km na sever od Girony. Budova Daliho múzea je neprehliadnuteľná, metrové vajcia lemujúce celú strechu múzea a trojité vyčnievajúce bradavice na bočných stenách červenej budovy nás uisťujú, že i keď nie sme žiadni extra znalci umenia, to čo je vo vnútri si dokonale užijeme :). Prekvapujú nás halucinogénne obrazy, šperky, a rôzne inštalácie na niekoľkých podlažiach, od viacerých surrealistov okrem samotného Dáliho. Penisi, vidly, prsníky, iracionálne ľudské telá, vyčnievajúce, trčiace predmety, paródie na rôzne veci, ... . Bystríme zrak pri tematických obrazoch spleti tiel poskladaných z prírodného kamenia a na chvíľu váhame či to s tou kultúrou trochu nepreháňame a či sa nepresunieme ďalší deň už do Siurany a nepriložíme na skalu. Potláčame v sebe pračloveka a pokračujeme kultúrou v Port Lligat 50 km ďalej na východ v osade na pobreží s 1 domom na konci sveta. Pred dedinou je záchytné parkovisko, v tomto čase úplne prázdne, ideálne miesto na prenocovanie, nebyť diviakov ktorí nás v noci budia svojim chrochtaním, presúvame sa do bezpečia pohodlného KIA Picanto.
24.12.2009 Port Lligat
Daliho rodný dom a dom kde tvoril skoro do svojej smrti. Dom je zlepenec niekoľkých budov, ktoré sa očividne stavali jedna po druhej, tak ako sa umelcovi darilo a ako pribúdala sláva a peniaze. Okolo len malý prístav s pár lodičkami pre turistov, 2 veľké hoteli s bazénom a nejaký súkromný dom v susedstve. Čarovné miesto naozaj na konci sveta a niekoľko kilometrových serpentín. Ráno sa ležérne budíme o 10tej ráno na stále prázdnom parkovisku, slnko, pozvoľna raňajkujeme a pozorujeme domácich ako chodia na parkovisko venčiť psov, akože, a pritom kradnú drevo z polorozpadnutých lodiek spoza plota. Zrejme nejaká tá zima predsa len udrela aj do týchto prímorských španielskych končín a zastihla domácich nepripravených. Pred 11tou vyrážame z parkoviska smer Casa Dali (Casa je v preklade dom), veríme že sa dnu nejako dostaneme, aj keď pani v informačnom office nás deň dozadu informovala že na vstup si treba zavolať deň dopredu aby tam niekto bol. port_lligatNeuveriteľne náhodne sa však synchronizujeme s ďalšími asi 3 skupinkami turistov, ktorí si zrejme dopredu zavolali a tak nám zabezpečili, že všetko bolo pre nás prichystané.
Chystáme si na oplátku 10 eur za vstup. Neľutujeme, v dome objavujeme 15 miestností na rôznych podlažiach, ale v inom zmysle ako u nás... niektoré miestnosti sú vyvýšené oproti iným niekoľko decimetrov, niektoré metrov, spleť nepravidelných tvarov. Okrúhla miestnosť, miestnosť pre modelky, ateliér, terasy do záhrady s olivovníkmi a ukrižovaným Ježišom s trupom z lode a končatinami zhotovenými zo škridly, vypchatá hlava nosorožca s krídlami dravca miesto uší, Michellin panáčikovia miesto cikajúcich anjelikov v záhrade, železná rúra obkrútená okolo bazéna, pomalovaná so snahou vytvoriť ilúziu hada. Vajcia na strechách, v záhrade. V miestnosti pred spálňou vymurovaný na stene nepravidelný výbežok v ktorom je zabudované zrkadlo... kukáme na to, čo je to za úlet, mať na šikmo zrkadlo na takom divnom mieste pri okne. Sprievodkyňa nám vysvetľuje že Dali sa chcel nechať zobúdzať slnečnými lúčmi a takto videl východ slnka z postele, bez toho, že by sa z nej musel pohnúť, cez správne nainštalované zrkadlo. Na podvečer presun do Girony, prehliadka mesta trochu v pochmúrnom počasí, tvárime sa, že nám to nevadí, kosti zohrievame pri Cafe con Leche v miestnej kaviarničke. Ešte o piatej večer španieli pobehujú po meste s taškami plnými darčekov a kamsi sa presúvajú, kupujú bagety, chodia na kávu, príprava na Štedrý večer. Hodnotíme situáciu ako výnimočnú, hodnú prespania v nejakom hoteli so sprchou, doprajeme si, je predsa Štedrý večer. Hľadať ubytovanie o štvrtej poobede 24.12. očividne nie je príliš dobrý nápad. Po pokusoch v 7 hoteloch v Girone to vzdávame a skúšame nejaký útulný motel cestou do Barcelony, kde sa chceme ďalší deň presunúť. Podarilo sa, na ceste medzi mestom Tordera a Malgrat de Mar pri pobreží nachádzame otvorený hostel. Asi 90 roční starčekovia si rýchlosťou slimáka s artritídou odpisujú údaje z našich občianskych, a môže sa začať vybaľovať varič a dobroty z konzervy. Hostel asi s 1 alebo 1/2 hviezdičkou poslúžil ako pohodlné útočisko za 15 eur.
25.12.2009 Montserrat
Národný park 45 km severne od Barcelony. Aj keď vyzerá že aj počas Vianoc je v Španielsku všetko v normálnych koľajach, 25ho predsa len nejaké obmedzenia, skoro všetky múzeá sú zatvorené, aj to ktoré je pri benediktínskom kláštore v Montserrate, Monistrol de Montserrat, na skalných bralách. To nás neodrádza a vezieme sa zubačkou za 7 eur do kláštora, odtiaľ sa túlame po okolitých skalkách, keby bolo viacej času, určite sa oplatí vybehnúť na Sant Jeroni (Saint Jerome) 1,236 mnm, na ktorý vedie cestička od kláštora, najvyšší vrch v okolí. Teší nás aspoň malý objav...Climbing refuge.. akoby skalná kaplnka, využívaná miestnym horolezeckým klubom, pred ňou slack line, hojdačky, niekoľko slučiek, borhák, v kaplnke chladnička, šporák, zariadenie, všade okolo more zlepencových veží, nikoho dnes ale nevidíme liezť. Na večer sa presúvame do Barcelony. V druhom najväčšom meste Španielska by sa asi ťažko hľadalo miesto na prespanie len tak na divoko, skúšame si spraviť nadhľad z vrchu Tibidabo, 512 mnm, z ktorého je výhľad na celú Barcelonu. Na vrchole kopca stojí veľký katolícky kostol, ktorý vidieť takmer odkiaľkoľvek z Barcelony aj v noci. Údajne sa staval 60 rokov a na jeho vrchu je vysvietená výrazná postavička Ježiša. Ako útočisko na noc v aute nakoniec poslúžil parking kúsok pod vrcholom kopca, tiež s pekným výhľadom na okolité mestá pri Barcelone. Niekoľko miestnych párikov využilo parking na rýchlovky v súkromí svojich áut, inak celkom pokojné miesto, za rána obľúbené miesto pre bežcov.
26.12.2009 Barcelona
Jeden z neslnečných dní, farby Barcelony si trochu domýšľame, ale aj tak na nás robí dojem. Po stopách Antoniho Gaudího, začiname parkom Guel, najfarebnejšou časťou mesta, kde je mestský park, ako väčšina Gaudiho diel, ani tento nebol nikdy dokončený, čo sme si vôbec nevšimli. Mozaiky, tehla, sinusoidne geometrické tvary a plochy, farebnosť, ktorú nám na fotkách dotvárajú farebné slnečníky japonských turistov.
Kocháme sa pohľadom na chrám Sagrada Família, netrúfame si tlačiť sa v kilometrovom rade na lístky. Každopádne je to obdivuhodné dielo, na ktorom sa stále pracuje, so snahou dokončiť ho ku 100. výročiu Gaudího smrti, 2026. No keďže z 18 veží je hotových zatiaľ len 8, a centrálna veža má mať 170 metrov, ktovie ako to dopadne a hlavne kedy. Celý chrám je samá oblina, vidieť že sa inšpiroval prírodou, rastlinami, ako aj jeho tvrdenie, že príroda nepozná priamku.
Netradičné Gaudiho stavby Casa Mila a Casa Batlo vyčnievajú spomedzi ostatných už z ďiaľky. Parkovať možno pri troche šťastia niekde v jednosmerkách bez parkovacieho lístka, alebo na platenom parkingu so štandardnou cenou 0,055 eur za minútu.
Na známej uličke la Rambla možno nájsť od predavačov korytnačiek, kvetov, čačiek, cez pouličných umelcov, takmer všetko. Ulica sa tiahne až na pobrežie, vyslobodením je 60 m pamätník Colomba s výhľadom na prístav, postavený na počesť jeho návratu po prvej ceste do Ameriky. Blízko je príjemná kaviarnička s výhľadom na Colomba aj prístav.
Neďaleko je mega obchodný dom Maremagnum s desiatkami reštaurácií a je tam aj jedno z najväčších akvárií na svete, s 80 metrovým tunelom a 450 druhmi morských živočíchov. Ryby jeme posledné 4 dni každý deň na obed, takže tento krát sa akváriu vyhýbame. Keďže je to obchodný dom, má aj podzemné parkoviská, čo môže byť v Barcelone asi najlepšia voľba ako rozumne zaparkovať v meste.
Zahajujeme návrat k autu, okružnou jazdou vyzobávame posledné pamiatky už z posledných síl, chrámy a kostoly sa nám začínajú podobať jedna druhej, náš odchod z civilizácie cítiť vo vzduchu s každým krokom k autu. Je toho ešte veľa čo by sa oplatilo vidieť, za nočných svetiel si vychutnávame ešte spievajúcu fontánu medzi národným palácom, tiež výrazne vysvetielkovaným a námestím Placa d'Espanya. 15 minútová show, ktorú sa oplatí vidieť. Na záver obkrúžime olympijský štadión, kde sa v 1992 natislo 70 000 ľudí na letné olympijské hry a kocháme sa pohľadom na imaginárny olympijský oheň. V 2010 tam má byť európsky šampionát v atletike.
27.-30.12.2009 Siurana
Sme spokojní, sme v kopcoch, 160km juho-západne od Barcelony, vietor máme vo vlasoch, a prvý deň aj kvapky z oblohy, rozkukávame sa, sme v epicentre španielskych kvalitných skaliek. Spíme na parkingu hore na kopci pri skalách, nie je tam veľa áut, oproti marcu, kedy tu údajne býva jedno na druhom. Prezieravo sme zaparkovali predkom auta smerom na východ a ráno nás budí východ slnka, pomerne dosť neskoro, svetlo je až pred deviatou. Spať sa dá aj nižsie v kempe, za 10 eur prvá noc a 6 každá ďalšia, alebo voľne pri ceste v lese, kde je viac súkromia i miesta. A aj keď pár krát do dňa prebehla policajná hliadka do osady aj na parking hore, neriešili nás, ani keď sme parkovali v lese. Najesť sa dá v kempe, aj v reštike v osade Siruana, alebo 7 km nižšie v Cornudelle, kde je aj niekoľko obchodíkov na doplnenie zásob, a pomerne viac krčiem na výber.
Bar v kempe je zábavný aj zrána, sme tam skoro prví, postupne prichádzajú lezci na rannú kávu, raňajky, alebo polistovať sprievodcov. Každá skupinka vstupuje s neprehliadnuteľným ďzavotom rozhadzujúc rukami na všetky strany a básniac o bočákoch, spoďákoch, lištách z predošlého dňa, o plánoch, čo treba preliezť dnešný deň a ukazujúc si ktorý sval, prst, kosti, koho ako veľmi bolia. Celú idylku výstižne završuje majiteľ kempu, šedivý pán s dredmi na hlave, vyzerá že už má čo to prelezené, hláškou: "...withou breakfast no power...". Preventívne si pridávam druhý cukor do kávy.
Ráno si dávame načas, nemá zmysel sa ponáhľať, kým sa skala trochu nezohreje. Ideálne sa nám osvedčilo štartovať na poludnie, medzi 11-12, do piatej sa dá v pohode liezť za svetla a stihnúť 6-8 ciest. Číslovanie sa akoby začína na 6a a všetko čo je ľahšie je 5 alebo 5+. Stupnica celkom krutá.
Liezť sa dá do pohody len v tričku resp. ľahkej mikine, keď sa oprelo slnko na južnej stene, tak aj v tielku, alebo úplne bez. Keďže sme liezli hlavne ľahké cesty, na skalách stretávame hlavne páriky, Nemcov, Francúzov, Španielov, v kempe skupinku čechov. Nekonečná pohoda. Rušia ju len veľké skupinky Španielov, aspoň tí ktorých stretávama, sú dva krát hlučnejší ako najhlučnejšia skupinka Čechov akú sme kedy kde stretli. Po troch hodinách v prítomnosti skupinky sa nám nafukujú hlavy ako balóny. Po náročnom dni neostáva nič iné ako ísť sa večer prevetrať do baru, posedieť a naplánovať ďalší sektor na druhý deň. Usadáme, objednávame si, listujeme sprievodcu a v šoku zisťujeme že tá hlučná skupinka z poobedia veselo pokračuje práve v tom bare, kde sme sa prišli zrelaxovať :).
Treba rátať že sa skoro stmieva, a dobre sa zásobiť tekutinami na dlhé večery.
