Tachometer bicykla ukazuje 41 stupňov. Medzi Čiernym a Kaspickým morom ležia Kaukazské krajiny Gruzínsko a Azerbajdžan. Vzali sme si do hlavy dobrodružný nápad, prejsť ich na bicykli.
Cesta na priesmyk Goderzi – prvý kontakt s horami a ľuďmi
Hneď na začiatku cesty, pár kilometrov od Batumi, nás Gruzínci vybavili fľašou domáceho vína a pálenkou zvanou „čača“. Odporúčajú ju „pribrzďovať“ kyslou uhorkou. 
Na poslednom úseku pod vrcholom priesmyku Goderzi sa už stratili aj posledné zvyšky asfaltu. V neľahkej situácii sa pred nami objavujú dievčatá s miskou plnou jahôd, zdá sa že kráčajú rovno k nám. O chvíľu už sedíme v skromnom drevenom príbytku, obklopení milými a pohostinnými ľudmi, ktorí sa okolo nás zvŕtajú a chystajú nám výborný gruzínsky obed. Na stole sa postupne objavujú rôzne jedlá, ako napríklad „tolma“ – kapustný list plnený ryžou -, domáci jogurt „maconi“, rôzne druhy syra, smotana a ďalšie domáce špeciality.
Skôr než sa do nich pustíme, musíme si umyť ruky. Na tento účel slúži veľký lavór s vodou v rohu miestnosti, kúpelňa s tečúcou vodou je tu na dedine ešte stále luxus. Náš veselý hostiteľ Kita nás oboznamuje s pravidlami gruzínskeho stolovania. Neodmysliteľnou súčasťou stravovacieho rituálu sú dlhé prípitky, dôležitý je najmä ten tretí: „Na tých, ktorí už nie sú medzi nami a prebývajú v ríši duchov“. Potom nás oboznamuje s gruzínskym ideálom krásy a predkladá mi víziu, ako by som vyzerala, keby sme tu zostali ešte mesiac: „Vážila by si najmenej 100 kíl! Pozrite, 110!“ Smeje sa a ukazuje na svoju ženu, ktorá tiež vybuchne od smiechu. V dome je veselo, sotva sme postrehli, kedy sa medzi nás zamiešali nové tváre.
Susedia sa tu pohybujú ako doma. Vonku sa medzitým rozpršalo a Kita nás presviedča, aby sme zostali na noc. Čas nás však tlačí a tak nám v dedine objednáva terénne auto, ktoré nás vyvezie až na vrchol priesmyku. V prudkom lejaku sa prašná cesta rýchlo mení na bahnitý tankodróm. Odlamujú sa kusy svahu a zosúvajú sa do údolia. V hlbokom blate tancujú lady, maršrutky, gáziky a dokonca aj bager, ktorý odbúrava pôdu z protiľahlého kopca, aby tak nahradil chýbajúci kus cesty. Na vrchole sa lúčime s Kitom. „Didi gmadloba“ podávame si ruky a vyslovujeme frázu vďačnosti, ktorú sme sa už cestou naučili a určite ju ešte veľa krát použijeme.
Gázik mizne v hustom daždi a my v nečase pokračujeme ďalej. V hustej hmle rozoznávame obrysy kráv, ktoré pochodujú rovno k nám. Cesta sa medzitým zmenila na turistický chodník, miestami treba prebrodiť nejakú tú bystrinu. Bez slova bojujeme s dažďom a blatom a v duchu snívame o nejakej ubytovni v Achalziche, kde si povylievame vodu z topánok a vyžmýkame ponožky.
![vardzia]()
Vardzia – pamiatka na zlaté časy
Vardzia – pamiatka na zlaté časy Preplnená maršrutka uháňa nebezpečnou rýchlosťou po prašnej ceste. V prievane si sušíme ponožky a topánky, ktoré sa ešte stále nespamätali z včerajšieho dobrodružstva. Za oknom sa mihá krajina, ako vystrihnutá z amerických westernov. Hlboké údolia zovreté skalami, ktoré tak nápadne pripomínajú západoamerické kaňony, vytvorila rieka Kura, ktorá sa tu dlhé roky zarezávala do pieskovca. V suchých, nehostinných končinách juhozápadného Gruzínska, pri Tureckých hraniciach, kde sa v minulosti odohrávali ťažké boje s dobyvateľmi, vyrástla v časoch najväčšieho rozkvetu krajiny Vardzia – mesto vytesané do skál.
Kráľ Giorgi III tu v 12. storočí vybudoval obrannú pevnosť. Jeho dcéra, kráľovná Tamara, jej dala duchovný rozmer a premenila ju na jaskynné kláštory, ktoré sa pod jej vplyvom rozrástli na obrovský labyrint miestností, pospájaných dlhými chodbami, schodišťami, galériami a terasami. V časoch nebezpečenstva sa tu mohlo ukryť až 50 tisíc ľudí. Dnes už môžeme obdivovať len časť tohto jedinečného diela, spolu so vzácnymi freskami zobrazujúcimi kráľovnú Tamaru a jej otca. Hoci bola Vardzia jednou z najlepšie chránených pevností v krajine, nakoniec sa predsa len neubránila osmanskému plieneniu. Ďalší úder jej zasadila sama príroda, keď ju v 19. storočí zničilo zemetrasenie a odsúdilo tak na zánik spoločné dielo prírody a človeka.
Cesta do Gori a Stalinovo múzeum
Z Vardzie pokračujeme plní elánu a dojmov z doterajších zážitkov smerom do Gori. Z okraja cesty na nás mávajú predavači ovocia. O chvíľu nás zovrú v príjemnom a srdečnom obkľúčení a zahŕňajú nás rôznymi druhmi ovocia. Nie je to však žiaden biznis. Títo ľudia to s nami myslia úprimne. Nechcú od nás žiadne peniaze a všetko čo nám núkajú, dávajú nám zo srdca, ako dar na cestu. Naše batohy už praskajú vo švíkoch, takmer každý deň do nich pribudne nejaký nový darček. A tak už so sebou vozíme víno, čaču, čaj, nejaký ten kompót, či jogurt a teraz zúfalo hľadáme kúsok miesta, kam by sme popchali všetky tie slivky, broskyne a čerešne, ktorými nás zasypali títo veselí a dobrosrdeční ľudia.
Neďaleko Gori stretávame vojenské autá, sanitky a vozidlá OSN s veľkými vysielačkami. Prechádzame popod Južné Osetsko, ktoré je už roky politicky nestabilným regiónom. Konflikt vznikol po rozpade Sovietskeho Zväzu, keď za podpory Ruska prejavilo ambície osamostatniť sa od Gruzínska. Aj Gori je plné strážcov poriadku. Na každom kroku stretávame hliadku vojenskej polície, ktorá v nás vzbudzuje rešpekt. Gori je pre Gruzíncov mestom osobitného významu. Do dejín sa zapísalo ako rodisko najznámejšieho diktátora východu - Josefa Vissarionoviča Stalina. O tom, že v srdciach Gruzíncov neupadol do zavrhnutia, svedčia aj sochy, ktoré vidieť v rôznych častiach krajiny, či názvy ulíc alebo námestí, ktoré nikdy neboli premenované.
Stalinovi krajania z Gori spomínajú na svojho rodáka s hrdosťou a úctou. Zasvätili mu dokonca múzeum, venované jeho životu a práci. Súčasťou komplexu je aj železničný vagón, v ktorom v roku 1945 cestoval na Postupimskú konferenciu. V Gori sa na Stalina nezabúda. Jeho rodný dom chráni veľká mramorová stavba, ako obrovské mauzóleum, v ktorom sú navždy zabalzamované rozhodujúce momenty politických dejín.
Stará vojenská cesta – spája i rozdeľuje
V sprievode svorky dedinských psov opúšťame mestečko Mtzcheta. Zamatové kopce Veľkého Kaukazu sa k nám každým dňom o krôčik približujú. Údoliami horského sveta, kde vládnu nedobytné štíty a ľadovce sa hadí historická vojenská cesta, ako malý triumf človeka staviteľa, ktorý sa pokúsil prekonať silu prírody a spojiť dve odlišné časti sveta oddelené horami – Európu a Áziu. Strategická cesta, po ktorej kedysi putovali karavány, či vojská dobyvateľov, dnes končí ako slepá ulica na hraniciach medzi Ruskom a Gruzínskom. Odkedy vzťahy medzi krajinami ochladli, stal sa pre ľudí Kaukaz opäť neprekonateľnou prekážkou.
Na začiatku vojenskej cesty sme prijali pozvanie do broskyňového sadu nášho priateľa Amara zo Zhinvali. Sad nie je preňho len miestom, kde pestuje ovocie a kvety, ale v malej maringotke, ktorá mu občas slúži ako študovňa, pestuje aj vedu. Amar je amatérsky historik a v živote už strávil nemálo hodín premýšľaním o histórii a pôvode svojho národa. A tak zahĺbený do kníh, v tieni broskyňových stromov, jedného dňa prišiel na to, že mnohé gruzínske slová v sebe ukrývajú názvy starých sumerských miest, mená dynastií, panovníkov či bohov. Odvtedy mu Sumeri nedajú pokoj a v starých Gruzínskych piesňach sa snaží nájsť dôkazy svojej teórie, že Sumeri boli predkami Gruzíncov. Vysvetľuje nám to na malom príklade: „Keď pôjdete ďalej na sever, budete prechádzať cez naše veľké hory. Rusi ich nazvali Kaukaz. My ich voláme „Kaukasion“. „Kaukau“ znamená kľukatá cesta a „kasioni“ - to bola Kasitská dynastia. Odvodením z „kasioni“ neskôr vzniklo slovo „kaci“ – a to sme vlastne my, dnešní Gruzínci. Aj keď sa stretneme, povieme si: Ako sa máš „kaco“? Lúčime sa s Amarom a vydávame sa na „kaukau“ – veľkú kľukatú cestu, ktorá nás privedie do sveta Gruzínskych veľhôr.
Stratení na Kaukaze
Do dedinky Kazbegi prichádzajú turisti z celého sveta, aby si splnili svoj veľký sen: Vystúpiť na najvyšší vrch Gruzínska – päťtisícmetrový Kazbeg. Nie každému sa podarí dostať sa až na vrchol a pozrieť sa do tváre mohutnému vládcovi Kaukazu. On sám si vyberie, koho pustí do najvyšších veží svojho kráľovstva.
Práve Kazbeg je tou povestnou horou, kde dal kedysi Zeus prikovať neposlušného Promethea. Bicykle sme si odložili v dedine a s cyklistickými batohmi prerobenými na ruksaky sa vydávame na niekoľkodňové dobrodružstvo. Pokus zohnať v dedine horského vodcu stroskotal na nedostatku peňazí. V posledných rokoch sa tu rozmohol horolezecký biznis a ceny za výstup sa vyšplhali do závratných výšok. „Len 100 dolárov?“ Cítime sa priam zahanbení, keď chlapík v bielej nive nad nami mávne rukou a odchádza. Napriek tomu sme to nevzdali a rozhodli sme sa ísť hore bez sprievodcu, aspoň po „meteostanicu“ vo výške 3700 m./na obr./
Úzkymi kľukatými chodníčkami, ktoré nesú odtlačky stôp pastierov a konských kopýt, vstupujeme do predsiení Kaukazu. Do sveta čistých zelených lúk, nad ktorými kaukazskí bohovia rozprestreli svoje rododendrónové koberce. V údoliach nachádzajú svoj každodenný chlieb stáda dobytka. Pomedzi ne sa preháňajú pastieri na krásnych vznešených koňoch. Ich hrivy vejú v horskom vetre ako symbol slobody uprostred divokej a nebezpečnej krásy. Na ďalšom poschodí Kaukazu vládne dravá čierna rieka, vytekajúca z ľadovca. Prvá skúška zdatnosti pre odvážlivcov, ktorí si trúfajú dobyť kráľovstvo Kazbegu. Len tomu, kto stúpi na tie správne skaly, sa otvorí cesta na druhý breh.
Nejeden dobrodruh už okúsil mokrý a ľadový bozk horskej rieky a zanechal na brehu svoje mokré nohavice. Na druhej strane sa už objavujú farebné striešky stanových táborov. Sú útočiskom horolezcov, ktorí sa v najbližších dňoch pokúsia vystúpiť na vrchol Kazbegu. My sa chceme dostať na „meteostanicu“ ešte dnes a tak máme čo robiť, aby sme to do večera stihli...
Pokračovanie nabudúce...
