Azerbajdžan - krajina večného ohňa

Hranicu medzi Gruzínskom a Azerbajdžanom prekonávame s napätím. Úplatky našťastie nie sú potrebné. Jediné čo policajtov zaujíma je to, či sme náhodou neboli v Arménsku. Krajiny sú znepriatelené a už dlhé roky vedú vojnu o Náhorný Karabach.

Turisti prichádzajúci z Arménska môžu preto na hraniciach počítať s problémami. Ani v Azerbajdžane naša popularita neklesá. Zastavuje pri nás lada, z ktorej vyskakuje banda mladých ľudí. Sotva sa stihneme spamätať, už mávajú slovenskými vlajkami, ktoré nám povytŕhali z batohov a fotia sa. Trúbenie a mávanie nás sprevádza takmer všade a je úplne bežné, že nás obklopí skupinka chlapov, túžiacich povoziť sa na našich bicykloch.

Lahic – dedinka vysoko v horách Kaukazu, kde sa žije inak

Zvolili sme si severnú trasu, a tak nám Kaukaz aj naďalej robí príjemnú spoločnosť. Ani tu nechýbajú horské osady na konci sveta, kde si ľudia žijú po svojom, nezávisle od modernej civilizácie. Cesta do Lahicu je ozajstným dobrodružstvom. Zdolať ju na bicykli je priam nemožné a autom to zvládne len zručný a skúsený šofér. Vzdali sme to a naložili bicykle do prastarého autobusu, ktorý sa statočne driape po okraji kamenistej dráhy, vytesanej do obrovského útesu. Pri pohľade z okna neprekážajú žiadne zvodidlá, a tak máme krásny výhľad na hlbokú priepasť rovno pod nami.

Pohybujeme sa viac menej skokom, autobus sa odráža od zeme a náhle sa ocitáme v beztiažovom stave. Po chvíli sa už vznáša aj šofér a jediné čoho sa drží je volant. Modlíme sa aby ho nepustil, naše životy sú v jeho rukách. Zrazu autobus zastane a všetci musíme vystúpiť. Treba odhádzať balvany, ktoré zatarasili cestu. Lahic sa už na prvý pohľad líši od ostatných dedín: Všetky cestičky či chodníky sú vykladané kameňmi. Po dlažbe klopkajú kopytá koní a somárov. Jeden oslík s dvoma chlapcami na chrbte mieri priamo k nám. Kamsi nás volajú, ale rozumieme im len toľko, že nám chcú ukázať „hamam“. Vedú nás k starému domu, z ktorého sa valí para.

Ocitáme sa v horúcich tmavých priestoroch, kde nie je vôbec nič, len lavičky, petrolejové lampy a nádobky na naberanie vody. Sme v tradičných parných kúpeľoch orientu a zdá sa že aj fungujú. Muži i ženy si do hamamu chodia vychutnať očistu tela a duše, spojenú s príjemným relaxom, pri ktorom sa môžu porozprávať s priateľmi alebo si zaspievať. Muži sa tu so ženami nikdy nestretnú. Návštevné hodiny sú určené osobitne pre pánov a pre dámy. Hoci nie sme moslimovia, chlapci nám dovolili odchýliť dvere trinástej komnaty a nazrieť do mešity. Topánky nechávame pred dverami a vstupujeme do miestnosti plnej kobercov, vankúšov a šatiek, ktoré ležia voľne porozhadzované po zemi.

Nie je tu žiadna výzdoba, žiaden oltár, či lavice, v kúte stojí len stará stolička, na ktorej je položený korán – neveľká kniha v modrej koženej väzbe, so zlatým arabským nápisom. Môžeme ho vziať do rúk a listovať v ňom. Filmovať ho však smieme len zatvorený. Moslimovia používajú na modlenie korálky podobné ružencu. Chlapci nám ukazujú, ako sa s nimi narába. Veriaci ich žmolia v rukách a odriekajú pritom modlitby. Nerobia to len v mešite, ale kdekoľvek sa práve nachádzajú, vždy keď príde čas modlenia, ohlásený ampliónom z minaretu. Aj tu už technika pokročila a hlas muezína, ktorý kedysi zvolával veriacich na modlitby, nahradil reproduktor. Ten sa ozýva 5 krát denne, dokonca aj v noci - dve hodiny po západe slnka.

Niektorí veriaci sa modlia celkom nenápadne, a tak sa vám môže stať, že o druhej hodine poobede sa zhovárate s taxikárom, ktorý drží v ruke modlitebné korálky a v duchu odriekava modlitby. Z myšlienok nás vytrhne staršia žena, ktorá pravdepodobne prišla skontrolovať mešitu. Nepáči sa jej veľmi naša prítomnosť, a tak inštinktívne schovávame kameru a hľadáme najbližšiu cestu k dverám. Prítomnosť chlapcov nás na chvíľu vracia do detstva a cítime sa trochu previnilo, ako uličníci, ktorí čosi vyparatili.

„Remeslo má zlaté dno“

Ak ešte dnes niekde platí toto príslovie, tak je to práve v Lahicu. Na poludnie sem prichádzajú majstri. Otvárajú svoje dielne a dedinou sa začne ozývať klepkanie, klopanie, búchanie, či štrnganie nástrojov, ktoré narážajú na kameň, železo či drevo, aby ho premenili na predmety každodennej spotreby. Tradičné remeslo už 40 rokov živí aj majstra Abasova Chosova. Práve sa chystá vyrobiť nožnice a my sa v kováčskej dielni prizeráme jeho práci.

Poťahuje obrovskými mechmi - vzápätí sa v peci roztancuje iskrivý plameň. „Nahriata oceľ je veľmi mäkká. Ako cesto“, vysvetľuje nám majster a jeho kováčske kladivko šikovne poskakuje po žeravých kúskoch železa, ktoré pred chvíľou vytiahol z pece. Železo v jeho rukách ožíva a premieňa sa na nožíky, mačety, kliešte, či nožnice. Syn najznámejšieho kováča v dedine tu začal pracovať už ako desaťročný. Na širokej čepeli jednej z mačiet sa ligoce nápis: „Mahamud“. „To je pamiatka na môjho otca“, pokračuje Abasov. „On postavil túto dielňu a ja som sa stal jeho nástupcom“. Nožnice sú hotové. Abasov odkladá pracovné náčinie a pozýva nás k sebe domov. Kráčame na koniec dedinky, za ktorou už nie je nič, len nepreniknuteľné hory a ľadovce Kaukazu.

Za toľkú krásu si tu však príroda vyberá aj svoju daň. Lahic, podobne ako mnohé iné Kaukazské dediny, leží v sejzmickej zóne, a tak tu ľudia majú o jeden problém naviac: musia počítať s tým, že aj zemská kôra pod ich nohami žije a občas sa nepokojne zamrví a rozvlní steny ich domov. Vchádzame do pekného nového domu, na ktorom nevidieť žiadne stopy po zemetrasení. Ako je možné že sa nezrúti? Abasovov dom je výsledkom dômyselného staviteľského umenia, ktoré našlo kompromis medzi potrebami človeka a ničivými silami prírody. Vrstvy jednoduchých tehál bez omietky sú pravidelne prekladané drevenými brvnami, ktoré pohlcujú zemské otrasy a dom tak získava väčšiu stabilitu.

Abasov nás zoznamuje so svojím synom a milou babičkou, ktorá nás víta perfektnou angličtinou a ponúka nám čaj. V Azerbajdžane sú ľudia na čaji priam závislí. Nepijú ho len doma. Popri cestách často vidieť dymiace samovary a altánky, v ktorých sa oddávajú čajovým rituálom. Chlapi chodia na čaj dokonca aj do krčmy. Moslimská viera im totiž alkohol zakazuje. Samovar zaujal v domácnosti špeciálne miesto. Stal sa akýmsi rodinným spoločníkom, ktorý sa stará o príjemné chvíľky pohody, keď sa ľudia stretnú a chcú sa porozprávať. Ak vás niekto spontánne pozve na návštevu alebo na kus reči, čo je v Azerbajdžane úplne bežné, nezaobíde sa to bez pitia čaju. Na dedine k tomu automaticky patrí aj prestretý stôl s chlebom, domácim syrom, maslom a jogurtom.

Apšeronský polostrov - kde ľuďom horí pod nohami

azerTam, kde sa v Azerbajdžane končí Kaukaz, začínajú horúce polopúšte bez jediného stromu a tieňa. Zo zeme tu vyviera ropa a unikajú prúdy plynu - večne horiace plamene, ktoré dali meno tejto krajine: „Azer“ totiž v starovekých jazykoch znamená oheň. Aj obyvateľov Azerbajdžanu dodnes volajú „Azeri“. Plamene Apšeronského polostrova v minulosti lákali „uctievačov ohňa“, ktorí sem prichádzali a zakladali tu svoje chrámy. Oheň využívali ako prostriedok na komunikáciu s bohmi, a preto mu pripisovali nadpozemskú moc.

Dymom sa k božstvu dostávala obeť a zároveň prinášal aj odpoveď: ak stúpal priamo hore, bohovia ju prijali. Neskôr ľudia oheň prestali vnímať ako „boží zázrak“ a začali ho využívať na ekonomické účely. Ropné zariadenia prevŕtali celý polostrov a spôsobili zmenšenie tlaku plynu, ktorý zo zeme postupne vyfučal, ako vzduch z deravej lopty. Tancujúce „večné plamene“ vyrážajúce spod zeme sa začali strácať. My sme sa dnes vybrali hľadať jedno z posledných miest, kde ešte horia. Našli sme ho neďaleko hlavného mesta Baku. Yanar dag, alebo „ohnivá hora“, ako toto miesto nazývajú domáci, z diaľky vyzerá ako kopec, na ktorom ľudia vypaľujú trávu.

Keď však prídete bližšie, zistíte, že tu žiadna tráva nerastie a začnete sa čudovať nad tým, čo môže na tejto holej skale horieť takým obrovským plameňom. Zároveň vám udrie do nosa metánový zápach a uvedomíte si, že „toto nie je len taký obyčajný oheň“. Ľudia si kedysi rozprávali legendu, že večné plamene v Yanar Dagu zapálil nešťastnou náhodou nepozorný pastier. Dnes už vieme, že je to geologický fenomén, ktorý súvisí s ložiskami ropy a zemného plynu, nad ktorými sa v mladšej vrstve ukladal metán. Nahromadený plyn si jedného dňa prerazil cestu na povrch a odvtedy fascinuje vedcov, cestovateľov, či básnikov.

Gobustanu - v polopúšťach kedysi prekvital život

azer_2 Na ceste do Gobustanu nás mučí neľútostná slnečná páľava. Dobrodružstvo v jeho nehostinných končinách podnikáme s Oktajom – jediným taxikárom, ktorý bol ochotný vziať nás sem za posledných 30 manutov. Gobustan, ktorý dnes už strážia len jedovaté hady, nebýval vždy mŕtvou púšťou. Keď sa pozorne zahľadíme do skál, pred očami sa nám roztancujú pravekí lovci, ktorí sa práve chystajú na lov.

Ožijú aj zvieratá, ktoré sa tu pred 12 000 rokmi preháňali po zelenej savane. V skalných rytinách - petroglyfoch, zostalo navždy zašifrované posolstvo našich predkov z doby kamennej. O tom, že problémy vedeli riešiť jednoducho a prakticky, svedčia aj skaly, po ktorých kráčame. Sú rozbrázdené pozoruhodnými ryhami, ktoré vedú do priehlbín. Je to akýsi praveký vodovod, inteligentný systém na zberanie dažďovej vody. Gobustan očaril aj Oktaja. Priznáva sa, že tu ešte nikdy nebol a vôbec sa mu nechce ísť domov. Naša cesta taxíkom sa už dávno zmenila na priateľský výlet plný zaujímavých objavov. Pár metrov od chodníka našiel zvláštne balvany, ktoré pri úderoch vydávajú zvonivý zvuk. Bubnuje po nich kameňmi a oči mu žiaria ako malému chlapcovi.

Možno práve objavil praveký hudobný nástroj, alebo signalizačný prostriedok. O pár kilometrov ďalej sa ocitáme medzi sopečnými krátermi, v ktorých nepokojne buble bahno. Z miniatúrnych vulkánov sa ozýva veselé čľapkanie, žblnkanie a v pravidelných intervaloch z nich vyletujú kusy blata. Stekajú po stenách sopečných kužeľov a tuhnú ako láva. Bahno, ktoré zdanlivo vrie v prírodných kotloch je však úplne studené. Tento geologický fenomén súvisí s ropnými ložiskami. Bahenné sopky sú akýmisi kanálmi, cez ktoré sa uvoľňuje stlačený plyn a minerálna voda, spolu s troškou ropy a blata. Blúdime po horúcich cestách Apšeronu, pomedzi zvyšky naftových polí a ropné veže. Trčia tu z rovnej krajiny ako smutné stromy v lese zničenej prírody.

Aj to je tvár ropného priemyslu, daň za čierne zlato, na ktorom sa ľudia stali závislými. Pred nami je hlavné mesto Azerbajdžanu - Baku. Po štyroch týždňoch jazdy sa blížime do cieľa. Na tachometri nám naskakujú posledné kilometre. V diaľke svietia modré vlny Kaspického mora a to znamená že sme na mieste. Ja mám však pocit, že v cieli sme už dávno. Vošli sme doň vtedy, keď sme na vlastnej koži pocítili silu a krásu Kaukazu a spoznali výnimočných ľudí, ktorí obývajú nádherný kúsok zeme medzi Čiernym a Kaspickým morom.