Albánsko - krajina Orlov

„Albánsko? Veď tam ukradli hodinky z ruky aj prezidentovi Bushovi.“ nasledovala často prekvapená reakcia na cieľ mojej cesty. Prírodné krásy akoby nikto nebral na vedomie...

Cesta prezidenta Busha do Albánska v lete tohto roku (rok 2007) bola pre krajinu z hľadiska propagácie veľmi dôležitá. Kam sa odváži vkročiť najstráženejší muž planéty, tam možno predpokladať stabilizovanú bezpečnostnú situáciu. Navyše, v mestečku Fushe-Kruje sa Bush v návale sympatií rozhodol vykročiť medzi davy rozradostených obyvateľov a pozdraviť obyčajných ľudí. Možno sa potešil, že ho s celkom pochopiteľných príčin nevítali žiadni antiglobalisti... V súvislosti s Bushovou nevídanou žoviálnosťou obletela svet už známa pikantná správa. Na videozázname a fotografiách z návštevy, ktoré uverejnilo viacero médií, mal Bush po pristúpení k davu na rukách hodinky. Po ukončení podávania rúk však už náramkové hodinky nemal… Samozrejme, oficiálne túto skutočnosť americká strana poprela. Kde je pravda ťažko povedať, no Albánsko sa vo svete opäť medializovalo. Našťastie, tentokrát iba humornou formou…

Kosovo a záhadné zmiznutia

Shgipëria, ako nazývajú túto malú krajinu v domácom jazyku znamená v preklade – Krajina orlov. Koľko tu žije vzácnych operencov ťažko povedať, no jeden s dvoma hlavami je v erbe krajiny. Ak má však tento názov symbolizovať strmé hory a prírodný ráz krajiny, pri priemernej výške 700 metrov nad morom je celkom výstižný. Na mieste je tak aj prirovnanie – Krajina hôr.

Albansko

Pravdivé je ale zrejme aj ďalšie výstižné tvrdenie – najchudobnejšia krajina Európy. A prečo volajú Albánsko aj krajinou bunkrov? Dočítate sa o niekoľko riadkov nižšie… Jedno je ale isté, Krajina orlov je s pohľadu turistiky stále bielym miestom na mape. Veď problémom sú už miestne posunky pre "áno" a "nie". Sú podobne ako v Bulharsku – naopak. Ale vážnejšie.

Obyvateľstvo vidieka žije zväčša v kamenných dedinách, povrávajú sa príhody o krvnej pomste, čas od času otriasli verejnosťou záhadné zmiznutia. Prispela a stále k tomu aj prispieva celosvetovo neblaho preslávená albánska mafia a samozrejme kosovská kríza, ktorej riešenie je v nedohľadne. Novozvolený albánsky prezident Bamir Topi, v tejto súvislosti vyhlásil: "Som presvedčený, že nezávislosť Kosova je zárukou mieru a stability v regióne". Politikov v Belehrade tým však určite nepotešil a na vzájomnú oficiálnu návštevu diplomacií oboch krajín si zrejme ešte počkáme poriadne dlho… Po páde komunistickej diktatúry začiatkom 90. rokov nastalo čiastočné uvoľnenie.

Obdobie relatívneho kľudu však netrvalo dlho. Po páde pyramídových hier v roku 1996 prišla drvivá väčšina beztak chudobných Albánocov skoro o celý majetok. Krajina sa zmietala vo víre vášní, násilia a beznádeje. Na prelome tisícročia ale začali do Albánska postupne prenikať prvé výpravy turistov – dobrodruhov. Samozrejme pri tom nemohli chýbať naši českí susedia a v roku 2000 sa tu práve skupina Čechov v hornatom prostredí akoby prepadla pod zem. Ich osud je dodnes tragickou záhadou. Chybu však nemožno hľadať automaticky v organizovanom zločine. O tom, že za tragédiou stojí často ľudská nepozornosť sa presviedčame každý rok vo Vysokých Tatrách.

Napriek tomu Albánsko priťahuje postupne čoraz viac turistov. Ťahákom je neobvyklá krása panenskej prírody, hory, nádherné pláže, historické pamiatky a obyvatelia, ktorí sú hrdým, no zároveň pohostinným národom. Samozrejme to platí najmä o vidieku, pričom v mestách je sústredená nezanedbateľná kriminalita.

Prvý ateistický štát sveta

O Krajine orlov koľuje množstvo skreslených informácii, či vtipy o tom, ako sa pokazil jediný fungujúci semafór v Tirane… Vývoj sa ale nedá zastaviť a aj stará Tirana spred pätnástich rokov bez asfaltu a áut sa zmenila na nepoznanie. Na jednej strane tak pokrok neobišiel ani tento predtým zabudnutý kút Európy, na strane druhej, hoci je albánske pobrežie len niekoľko kilometrov od populárnych pláži v Chorvátsku, ešte stále je veľkou neznámou. Dôvody treba hľadať v totálnej izolácii, do ktorej sa Shgipëria uzavrela za čias Envera Hodžu. Tento bývalý dedinský učiteľ a neskôr neobmedzený komunistický vládca krajinu odrezal od okolitého sveta. Dokonca vraj vyhlásil, že ľudia budú radšej jesť suchú trávu, akoby sa z krajiny stal zájazdový hostinec pre turistov.

Albansko

V rokoch 1948 – 49 sa pri roztržke juhoslovanského prezidenta Tita so Stalinom postavil ešte na stranu Stalina. Nasledovalo prerušenie diplomatických stykov s bývalou Juhosláviou, čo malo za následok mimoriadne horúcu situáciu na spoločných hraniciach, ktorú dodnes pripomína množstvo náhrobných kameňov. V roku 1956 sa už ale Hodža nezhodol s Nikitom Chruščovom a svoje očakávania túžobne namierili na ďaleký východ k diktátorovi najhrubšieho zrna. Tľapol si s Mao-Ce-Tungom. Následkom toho vzrástla závislosť od Číny a Albánsko sa postupne úplne odstrihlo od okolitého sveta…

Pri tejto príležitosti si spomeňme jeden zo šialených Hodžových nápadov, keď sa pokúsil vyhlásiť vlastnú krajinu za prvý ateistický štát sveta. Keďže z približne 3,6 milióna obyvateľov tvoria dve tretiny moslimovia a tretinu kresťania, množstvo kostolov aj mešit bolo zničených alebo im boli odstrelené veže či minarety. Svätostánky sa menili na pekárne, sklady, výrobné haly.

Mnohé sa už k svojmu pôvodnému účelu nevrátili dodnes. Podobne ako u nás zemianské kúrie, či kaštiele. Rozdiel bol v tom, že za držanie Biblie vraj bolo doživotie a za krst trest smrti. Všetko zlé je ale na niečo dobré. Hoci skoro na celom Balkáne si nevedia prísť príslušníci rôznych etnických skupín či náboženstiev častokrát ani na meno, albánski kresťania a moslimovia sú paradoxne vzájomne veľmi tolerantní. „Neexistujú tu žiadne náboženské konflikty. Veď za totality sme všetci trpeli rovnako“, znelo jednoduché vysvetlenie.

Bunkre na každom kroku

V tejto súvislosti nedá nespomenúť ďalšiu zvláštnosť súvisiacu s „božským“ Enverom. Albánske kopce pri pobreží sú väčšinou holé, bez jediného stromu. „Hodža dal všetky stromy vysekať, zničiť, odstrániť… Aby nemohli slúžiť ako útočisko pri invázii nepriateľa…“, spomínali s huncútskym úsmevom Albánci. Len ťažko povedať, či si dnes uvedomujú následky týchto činov. Skôr berú tento fakt ako nemennú realitu.

Albansko

Aby to tichý imperialistický nepriateľ nemal zase také jednoduché, veľký Enver dal po celej krajine vybudovať státisíce betónových bunkrov. Presný počet len ťažko odhadnúť, povráva že ich je päťstotisíc až dva milióny. Postavené sú skutočne poctivo, čo sa o iných stavbách povedať nedá. Majú kupolu zo železa, betónu a ocelových plátov, steny sú neraz hrubé aj dva metre.

Pritom využite boli len tie na hranici s Kosovom, pri bombardovaní srbskej armády v roku 1999. Ich demolácia je príliš nákladná a v tak chudej krajine praktický nemožná. Bunkre sú teda úplne všade. Na plážach pri mori, pod panelákmi, vedľa cesty, na poliach, v záhradách… Ako obrovské hríby. Ak by si malo Albánsko vybrať nový erb, charakterizujúci krajinu, kľudne by to mohol byť bunker. Nezničilo ich dokonca ani rozbesnené obyvateľstvo, ktoré v roku 1991 po páde totality napadlo a zničilo skoro všetky továrne a fabriky v krajine. Albánci sú však vo svojej chudobe vynaliezaví a bunkre tak už dnes slúžia úplne iným účelom. Ako garáž, chliev pre prasatá, obydlie pre chudšie rodiny ale často aj ako originálne reštaurácie.

Krajina mercedesov

„Začína sa safari“, perlil Grék za volantom autobusu. Práve sme prekročili albánsku hranicu s Gréckom. Pohraničník s veľkou čiapkou ako činela, napadne pripominajúcou modely jeho ruských kolegov zdvihol železnú závoru a nasledoval menší šok. Kto bol v krajinách ako Bolívia, či Peru mal miernu výhodu. Asfalt vystriedala úzka, hlinená, hrbolatá cesta, ktorá by u nás plnila funkciu na vojenské cvičnia. Premávka ustala, na krajinu padol závoj ospanlivosti, ohabnutosti. Objavili sa prvé bunkre, kde bolo nacpaté seno pre hýkajúcich somárikov, na lúkach sedeli nehýbní pastieri s kamenným pohľadom, v dedinách sa mihali strapaté deti v oblečení „Adidas“. Kto by čakal diaľnice, odpočívadlá, kempy alebo štandardnú hygienu, zažije sklamanie. Ale…

Albansko

Ako to už býva, aj v Albánsku sa postupne prejavujú priepastne rozdiely medzi jednotlivými regiónmi. Pokiaľ vnútrozemie, hoci z prírodného hľadiska prekrásne no ťažko dostupné je stála veľmi chudobné, prímorské oblasti napredujú mílovými krokmi. Na brehoch Jadranského mora badať čulú výstavbu. Albánci pochopili, že keď nemajú priemysel, zarábať možno na cestovnom ruchu. Ako všetky okolité štáty – Chorvátsko, Čierna hora, Grécko, pričom ostrov Korfu je na dohľad. Je len otázkou času kedy sa stane 400 kilometrov dlhé albánske pobrežie vyhľadávaným miestom pre tisíce turistov. Stačí dobudovať hotely, cesty, upraviť prírodné pláže… Presnejšie, albánska riviéra už existuje. Centrum je na juhu krajiny, v meste Saranda, ktoré je nazývané aj perla albánskej riviéry.

Saranda

Len niekoľko desiatok kilometrov južnejšie je už dnes zahraničnými turistami hojne navštevované mestečko Butrint, vsadené do krásnej prírodnej scenéria a vzácnymi náleziskami antickej kultúry zapísanými na zozname UNESCO. V skutočnosti však ide o zlatú klietku - neuveriteľný kontrast. Pokiaľ vidiek je niekoľko desaťročí pozadu, Saranda je moderné mesto nabyté energiou, s nočným životom, reštauráciami a luxusnými mercedesmi. Samozrejme, aj tu na vás zaútočia skupinky žobrajúcich detí, na každom kroku však vidno priepastný rozdiel so zbytkom krajiny. Človek sa až cítil ako chudobný priíbuzný… Iste, ceny sú ešte oveľa výhodnejšie ako v susedných krajinách a domáci podnikatelia sa snažia všemožne prilákať zahraničných turistov. Ako to už ale na rýdzom Balkáne býva, o cenu sa treba vždy najprv zjednať, inak veľký rozdiel so susedným Gréckom cítiť nebude.

Vráťme sa však ešte k mercedesom všetkých kategórii a „rôzneho pôvodu“, ktorými sa to po celom Albánsku len tak hemží. „Sme jednoducho bohatí“, vysvetľovali pôvod tejto anomálie žartovne domáci. Potom však vážnejšie dodali: „Jedine mercedes si drží na albánskom trhu stálu cenu a vďaka svojej kvalite je vhodný aj na naše cesty“. Na auto sporí často celá rodina aj niekoľko rokov. Albánsku by sme tak mohli dať smelo ďaľší paradoxný prívlastok – krajina mercedesov.