Náš výlet do údolia Boia Mica v Rumunsku sa začal tak, že sme, ako vždy, hľadali miesto, ktoré je čo najmenej schodené a v ktorom je stále čo objavovať a nestáť pritom v „radoch“.
Pred siedmimi rokmi sme už do Rumunska na pár dní zablúdili (splavovanie a výstup na Negoiu, 2535 m), ale Paľo našiel teraz článok, v ktorom sa píše o jednom z najväčších pralesov v Európe. Hneď nás zaujali 400-ročné stromy a ťažko prístupný terén – to je naše.
Spojil sa s autorom tohto článku „Človek hryzie poslednú divočinu“ Andrejom Barátom z Pravdy, ktorému sa touto cestou chceme poďakovať za pomoc – mulțumesc (po rumunsky ďakujem). Tak sme začali plánovať.
Spojili sme sa s majiteľkou chaty Cabana Boia, ktorá je hneď na hranici údolia. Hoci sme na chate s 15 izbami boli jediní hostia, každý deň sme mali navarené, nakúpené (pivo, domáca pálenka) a dokonca, keď sme si potrebovali zavolať domov, tak zobrala auto a išla s nami 20 km do dediny Greblešti, kde bol signál. Ťažký život na dedine bolo poznať, ľudia však boli veľmi milí, usmievaví a každý sa pozdravil, akoby nás poznal roky.
Peniažky, ktoré majiteľka chaty za tie štyri noci s tým všetkým chcela, boli naozaj smiešne. Bola to pre ňu očividne záľuba a nie biznis. Každý deň sme vyrážali do údolia cca 10 km od chaty, kým sa začal výstup. Strmý a ťažký výstup. Ale tie výhľady do údolí, staré stromy, nedotknuté lesy, medvedie stopy či sovy. A tie potoky s vodopádmi – bolo ťažké odolať a neskočiť si do tej ľadovej, priezračnej vody. Za 5 dní objavovania sme stretli jediného človiečika, 72-ročného pastiera, ktorý údolím prechádza každý deň 30 km, aby pozháňal kravy, ktoré ráno samé vyšle sa napásť... O tomto úžasnom mieste v nádhernej krajine by sa dalo popísať veľa, ale lepšie je to zažiť.
Dobrá správa je, že je tam zhruba rok zakázaný výrub (aj keď žiadne známky výrubu neboli viditeľné) , čiže bude možné tam blúdiť aj v budúcnosti. Určite sa tam chceme vrátiť...
