Za veľmi intenzívne desaťročie na cestách po tomto úžasnom svete som sa pozrel už takmer všade tam, kam som sa pozrieť chcel. Stopom a so stanom, cestovanie tak silné ako len dokáže byť. Ale jeden sen z detstva mi ešte predsa len ostal. Prejsť z Ázie do Európy po súši, tak ako za dávnych čias. A tak som sa rozhodol potúlať sa po subkontinente, dostať sa ešte viac na severo-západ a vyraziť z Mongolska domov, do Humenného.
Veru, bola to nádherná jazda - sedem mesiacov po cestách i necestách, viac ako 29000 kilometrov cez rôzne prírodné prostredia a kultúry. Jazda Turkménskom bola – najmä kvôli vízam – z pohľadu času len malým zlomkom tejto cesty. No musím priznať, že mala svoje špecifiká a priniesla niekoľko veľmi zaujímavých skúseností. Veď posúďte sami!
Dovidenia Uzbekistan
Vyjdem na slnkom rozpálenú ulicu, nastúpim na malý autobus, v ktorom sa na mňa hneď niekoľko ľudí zvedavo usmieva a ochotne mi radia, ako sa na hranicu dostanem. Po krátkej jazde vyskočím na doporučenom mieste. Na posledný kúsok k hranici si stopnem auto a mladý chalan ma za chvíľu vykladá priamo pri colnici. ,,Odtiaľto už po svojich,” usmeje sa a zaželá mi veľa šťastia. Za posledné – a dosť nepotrebné – uzbecké somy si kupujem chleba, ten sa zíde vždy, a smerujem k dverám. Znudený colník vidí, ako sa blíži nejaká kuriozita, a tak trochu spozornie. V ruke dokumenty, v mysli zopár hrozivých príbehov o výstupných kontrolách z Uzbekistanu a ľahký úsmev na tvári, ,,Dobrý deň,” pozdravím colníka a dávam mu papiere. Pozerá na pas, na dátumy, skontroluje doložku z hostela a postupuje k colnej deklarácii. Zdvihne na chvíľu zrak a premeria si ma. ,,Čo robíš?” opýta sa akosi podivne. ,,Cestujem z Ázie do Európy. Stopom,” odpovedám. ,,Nie, nie, aké je Tvoje zamestnanie?,” upresní otázku. ,,Robím na lodi, veľkej lodi,” a vytiahnem z vrecka na veste pohľadnicu Queen Mary 2. V tej chvíli sa formálna kontrola neformálne skončila. Colník ožil, pýta sa ma na ľudí na lodi, na to kade sa plaví, čo sa tam deje, koľko tam veci stoja a koľko sa zarába. Po príjemnej – hoci asi 15 minútovej – konverzácii mi podá doklady a pošle ma ďalej. Pokus o preskenovanie mojej batožiny stroskotá na pokazenom prístroji a tak mi len kolega môjho zvedavého colníka kývne, že je to ok a môžem ísť. Dovidenia Uzbekistan!
Vyjdem z budovy a vydám sa po ceste smerom ku vzdialeným budovám. Neprejdem však ďaleko. Po chvíli ma zastaví skupinka vojakov a jeden civilista. Postávaju v tieni pod stromom, pri vodnej pumpe a vraj ďalej pešo nesmiem. ,,Hmmm, a to už prečo, veď tie budovy vidím a za niekoľko minút som tam,” začínam vyjednávať a čapujem si príjemne chladnú vodu do fľaše. ,,Nie, ísť tam pešo, to sa nesmie,” zopakuje vojak, ale už s trochu pohodovejším tónom. Dám si zopár dúškov vody a rozprávam im ako putujem z Ázie do Európy. Po chvíli mi civilista hovorí, nech si sadnem do dodávky. ,,Aj tak tam musím ísť, hodím Ťa tam, Ty si drug!” Rozlúčim sa s vojakmi a za chvíľu už stojím vo fronte s kamionistami, aby som sa dostal do ďalšej, menej známej stredoázijskej krajiny. Obzerám sa okolo seba, snáď nájdem niekoho, kto ma vezme rovno z hranice. Všetci mi ale vravia, že je to v Turkménsku pre nich ilegálne. No veru, to nezačína najlepšie. Colník sa ma pýta kde budem spať. ,,V hoteli, v Turkmenabade,” zaklamem trochu, aspoň tam ale mám dnes namierené. Odpoveď mu stačí. Akurát ma upozorňuje, že mám víza len na 5 dní a ak dovtedy z krajiny neodídem, budem mať problém. Povedal som mu, že cestujem pešo, preto celkom toto upozornenie chápem. Posiela ma k ďalšej kontrole, kde už so záujmom stojí starší colník s dvoma mladšími pomocníkmi, aby sa pustili do mojej batožiny. Kým sa starší colník vypytuje čo a ako, tí mladší si zvedavo obzerajú kusy mojej výstroje, ktoré som si plánovane naukladal do batohu. Začínam nejakými toaletnými potrebami, zopár odevov, potom špinavá bielizeň. Nemám žiadny vyslovený kontraband, no aj tak verím, že ich to čoskoro prejde. Osvedčený recept funguje, zaradia ma rýchlo, už sa len opýtajú na stan, trochu prešmátrajú bočné vrecko a som v pohode.