Road Trip Macedónsko 2016

Po siahodlhých špekuláciách, kam pôjdeme na tohtoročnú dovolenku, padla voľba na Macedónsko. A aj napriek tomu, že sme v ňom mohli stráviť iba týždeň na konci októbra, to bola pekelne dobrá voľba. Krásna príroda, výborne jedlo, milí ľudia a ľudové ceny. Čo viac môže dobrodruh očakávať?

Skopje, hlavné mesto sôch

Do Skopje prilietame o pol jedenástej večer a taxíkom sa ponáhľame do centra mesta, aby sme si apoň na chvíľu užili jeho piatkovú atmosféru. Náš hotel vyzerá ako karavela a „kotví”v koryte rieky Vardar v samom srdci mesta.

Skopje prekutávame bleskovo za jeden deň, nenavštevujeme ani múzea, ani dom Matky Terezy, ktorá je po Alexandrovi Macedónskom asi druhá najvýznamnejšia osobnosť macedónskych dejín.  Iba tak sa motáme po uliciach, kaviarňach a starom orientálnom bazári, ktorý je mimochodom najväčší v Európe. Ochutnávame silný čierny čaj podávaný v poldecáku a tureckú kávu. Cez deň fičíme na burekoch a kyslom mlieku, na večere sa prejedáme balkánskymi mäsovými špecialitami do prasknutia.  

Porta Macedonia

Porta Macedonia, Skopje

Kaňon Matka

V nedeľu sa otepľuje na príjemných 17 stupňov a my sa ideme pozrieť, kde trávia voľný čas obyvatelia Skopje. Asi 20 km od mesta sa rozprestiera kaňon na rieke Treska, kde je na vodnej nádrži vybudovaná vodná elekráreň.  Na pokojnej vode sa dá nielen kajakovať, požičať čln, ale aj zaplatiť plavbu na koniec kaňona do riečnych jaskýň. Keďže my máme kajaky radi, prenajímame si jeden na hodinku a potom sa nechávame previezť na druhú stranu rieky odkiaľ ideme pešo smerom k vrchu Vodno, na ktorom sa nad Skopje týči vysoký kovový kríž. Míňame kláštor, zopár kravičiek a zberačov gaštanov.

Kaňon Matka

Kaňon Matka

 

Národný park Mavrovo

Po dvoch dňoch neprimerane vysokej konzumácie lahodného vína Vranec radšej unikáme z mesta. Požičiavame si auto a vyrážame do Národného parku Mavrovo. Cieľ je jasný, vyliezť na najvyššiu horu Macedónska, vrch Korab.  

Hneď po príchode do parku sa na ďalší burekový obed zastavujeme pri jazere Mavrovo. Na jeho brehu stojí polorozpadnutý a čiastočne zaplavený kostol, obľúbený fotografický objekt.  

Sme ubytovaní v horskej obci Janče. Malý, no útulný hotel Tutto je členom Macedónskej asociácie slow food a príjemne nás prekvapuje výbornou tradičnou kuchyňou. Hotel budí dojem, že zamestnáva pol dediny, personálu je viac ako hostí. Okrem dvoch nemeckých motorkárov prichádza na večeru aj partia miestnych a čašník sa s nimi väčšinu času zabáva. Ráno však nemá problém prísť skôr, aby sme sa mohli naraňajkovať a odubytovať ešte pred ôsmou. Čaká nás totž náročná celodenná túra.

Dedina Janče

Janče, Národný park Mavrovo

Kostol v jazere Mavrovo

Čiastočne zaplavený kostol na brehu jazera Mavrovo

Korab

Z Janče vyrážame podľa plánu ráno o ôsmej, cesta na začiatok chodníka nám trvá dlhšie ako sme predpokladali. Po 20 minútach totiž prichádzame na lesnú cestu horšej kvality a vezieme sa po nej nasledujúcu hodinu. Parkujeme pri policajnej stanici. Colníka sa pre istotu ideme spýtať, či chce vidieť naše doklady. Predsa len, ideme k štátnej hranici. Policajt iba ľahostajne mávne rukou a pozýva nás na kávu. Z časových dôvodov odmietame, je už 9.15 a čakajú nás štyri hodiny výstupu na vrchol.

Túru začíname z nadmorskej výšky 1400 metrov. Značenie je prijateľné, chýbajú smerovníky aké máme na Slovensku, cestu kontrolujeme podľa GPS a topomáp v aplikácii. Policajt je zároveň poslednou živou dušou (s výnimkou vtákov), ktorú na túre stretávame. Výstup je príjemný, pod vrcholom je stúpanie najprudšie. Chladný vzduch štípe v hrdle, v prieduškách mi trochu píska. Sme zadýchaní už po pár metroch. Prechádzame aj malými zasneženými úsekmi, z ktorých tečie voda a vytvára množstvo potôčikov stekajúcich do údolia.

O pol druhej konečne vystupujeme na vrchol a výhľad je z výšky 2764 m úchvatný. Stojíme na hranici dvoch štátov a zároveň ich navyššom vrchole, ktorý Albánci nazývajú Golem.

Pri pohľade na Albánsko vidíme aj posledné hraničné obce, v Macedónsku iba hory kam až oko dohliadne.

Národný park Mavrovo

Cestou na Korab, národný park Mavrovo

Ochrid, Vatikán Balkánu

Večer po zostupe sa presúvame na juh k Ochridu. Chvíľu hľadáme náš hotel zašitý v jednej z menších obcí na brehu jazera.  Recepčný Mário sa s nami zoznamuje hneď po príchode a ponúka nám víno alebo rakiju, ako uvítací prípitok. Na jeho prekvapenie si dávame iba čierny čaj a zdvorilo odmietame pozvanie na večerné posedenie s majiteľom hotela. Musíme sa zotaviť z rôznych zdravotných neduhov, ktoré nás postihli až tak, že rušíme túru v národnom parku Pellister a ostávame pri Ochride o deň dlhšie.

Mesto Ochrid ležiace na brehu rovnomenného jazera sa nazýva balkánskym Vatikánom, pretože sa v ňom nachádza až 365 pravoslávnych kostolov a kostolíkov. Miestni veriaci si na výbere miest kde postavia kostol dali záležať. Jeden je v skale prístupnej len z jazera, v ďalšom namiesto oltára vyviera prameň. Ochrid pripomína akékoľvek prímorské mestečko s tou výnimkou, že voda v jazere nie je slaná. Je však dokonale priezračná, a ako uviedol kapitán loďky, na ktorej sme sa po jazere plavili, vidieť do hĺbky až 18 metrov.

Na brehu Ochridu ešte navštevujeme zaujímavé Múzem na vode postavené v Zálive kostí a slávny

kláštor Naum, kde dodnes žijú mnísi. V jeho tesnej blízkosti vteká do jazera Ochrid rieka Naum. Jej bublajúce pramene nám ukazuje česky hovoriaci člnkár, ktorý neodolá pokušeniu zaspievať nám Jóžina z bažín a prezentovať jeho vlastnú publikačnú činnosť - dve vydania kníh s anekdotami o  práci prievozníka a zážitkoch s turistami, či knihu fotografií tradičných macedónskych obcí a babičiek v krojoch.

Ochrid, Kostol sv. Jána

Kostol Svätého Jána, Ochrid

Múzeum na vode, Záliv Kostí, Ochrid

Múzeum na vode v Zálive kostí, Ochrid

Kláštor sv. Nauma

Kláštor sv. Nauma

Bitola

Od Ohridu smerujeme cez hory k jazeru Prespa po scénickej ceste národného parku Galičica. Výhľady na dve jazerá - Ochrid a Prespu, hory národného parku Pellister a v podstate tri štáty, Macedónsko, Grécko a Albánsko, sú nádherné.

Ďalšiu noc trávime v meste Bitola. Recepčné v hoteli sú opäť mimoriadne milé, veľmi ochotne a samé od seba nám pripravujú kávu a ukazujú miesta, ktoré v Bitole môžme navštíviť. Bohužiaľ, najväčšia atrakcia, ruiny antického mesta Heraclea lyncestys zeložené Filipom II., otcom Alexandra Macedónskeho, sú už v zimnom režime. Slávne podlahové mozaiky sú zasypané pieskom, ktorý ich chráni pred nepriaznivými vplyvmi chladnejšieho počasia.

Očakávam, že v Bitole umrieme od nudy, ale moje obavy sa nenapĺňajú. Korzujeme po nákupnej ulici Širok Sokak, bazári a pred prudkým dažďom sa schovávame do reštaurácie Grne, kde nám ubieha čas pri objavovaní miestnej gastronómie.

Prilep

Posledný deň pred odletom sa presúvame z Bitoly na letisko v Skopje. Zastavujeme sa v Prilepe, kde sa všade naokolo suší tabak. Jeho súché a hnedé, či čerstvé a zelené listy visia v jednoduchých prístreškoch po uliciach. Na okraji mesta dokonca vidieť polia, kde rastie.

V silnom vetre sa ideme prejsť na Markovo Kuli, zrúcaninu stredovekého hradu postavenom na skalách nad mestom. Ich tvar a členitosť sú unikátne, na ich úbočiach pasú chlapi kozy a kravy, všade sa motajú túlavé, no priateľské psy.

Cestou na sever míňame kameňolom v ktorom sa ťaží snehobiely mramor. Vraj je z neho postavený Biely dom. Skúšame prejsť autom cez hory, ale nechceme riskovať, že nespevnená cesta plná prachu sa ešte zhorší. Preto sa vraciame späť tou istou cestou a z Prilepu sa už vezieme rovno do Skopje. Vychádza slnko a ožiaruje okolité malebné vinohrady, ktoré sa tiahnu až k hlavnému mestu. Na letisku odovdzávame požičané auto, ktoré poslúžilo výborne a letíme domov, na Slovensko.

Sušiarne tabaku, Prilep

Viac článkov o Macedónsku na blogu dobrodruzstvonepocka.blogspot.sk

Foto: Ján Pastirčák