Irán, cestovanie na vlastnú päsť: Rady, skúsenosti, zaujímavosti

Hi, how are you ? Where are you from ? Iran good or not ? Deň čo deň rovnaké otázky od zvedavých Iráncov. Práve som sa vrátil z Iránu kde sme strávili 14 dní. Navštíviť Irán som mal v pláne už takmer dva roky a po študovaní zážitkov cestovateľov z celého sveta som sa rozhodol na nie príliš rozumný letný termín. Miesto destinácie, samozrejme opovrhnutia hodné väčšinou ľudí, ktorým som odpovedal na otázku kam cestujem na dovolenku.

Pre konzumentov televízie a ľudí nenávidiacich islam v spojení s fanatickým terorizmom sužujúci európske krajiny očakávaná reakcia. Ale pekne po poriadku.

Nekonečná diskusia sa vedie na internete o možnosti získania víz priamo na letisku, alebo na iránskej ambasáde v  Prahe, resp. vo Viedni. Ja som sa rozhodol pre víza a  trochu vzrušenia priamo po prílete. Letenku som kúpil cez ruskú spoločnosť Aeroflot s prestupom v Moskve do Teheránu. Vo Viedni nás  zavolali pred vstupom na palubu na predloženie víz. S malou dušičkou som ukázal referenčné číslo, ktoré nás zachránilo a umožnilo vôbec opustiť Viedeň. Takže z tohto pohľadu bolo referenčné číslo potrebné. Samozrejme záleží od leteckej spoločnosti. V Yazde sme sa stretli s Čechom Mirekom, ktorý letel ukrajinskou spoločnosťou cez Kyjev a bez referenčného čísla. 

 

Prílet do Teheránu v ranných hodinách bol zaujímavý, pozorujem, že sa jedná o naozaj obrovské mesto. Poslušne stojíme v rade na pasovej kontrole, podľa všetkých pravidiel islamskej republiky (dlhé nohavice u mužov a zahalené vlasy u žien). Idiot, ktorý vykonáva kontrolu patrí medzi výnimočných členov a nenormálne si vychutnáva svoju moc, ktorú mu jeho uniforma v tomto prípade dáva. Po predložení pasu sa namiesto kontroly rozhodol, že má chuť na zmrzlinu a pas položený v okienku ignoruje. Po pár minútach sa s hlbokým nádychom predsa chopil práce a listoval v pase. Nemali sme víza a  nevšimli sme si, kde ich vydávajú. Potom mi to aj prišlo trochu nelogické, že stojíme na pasovej kontrole a čakáme že víza budú až po nej. Tak sme sa vrátili z  radu dozadu a našli ceduľku visa on arrival. Prvé, čo pánov na vízach zaujímalo, bolo referenčné číslo. Druhé, aby sme zaplatili 75 € poplatok za víza a 14 € za poistenie, ktoré platí v Iráne na osobu. Snažil som sa im vysvetliť, že moje cestovné poistenie platí na celý svet, ale darmo. Fotky a potvrdenie o ubytovaní na prvú noc ich absolútne nezaujímali a celý proces s vízami trval asi 10 minút. Za ten čas sme stihli prebrať plán cesty s tromi Slovákmi, ktorí sa snažili získať víza rovnakou cestou ako my.

Čiže zhrnutie ohľadom víz : nechápem aké pravidlá a podmienky platia pre vydanie víz po prílete, ale dostali sme pocit, že sa jedná o momentálnu náladu slúžiacich colníkov a určite je potrebná vysoká dávka pokory.

Pre všetkých, ktorí radi cestujú autom a nevedia získať informácie ako auto požičať, odporúčam nasledovné. Je to jednoduché, je to drahé a  hlavne, je to nenormálne nebezpečné. Europcar je v Iráne asi jediná možnosť a sídli v malej zastrčenej uličke Golha na severe Teheránu. (Rovnako aj na letisku). Depozit za auto sme samozrejme platili v hotovosti ako všetko ostatné, pretože naše karty sú v Iráne absolútne nepoužiteľné. Treba požadovať zľavu za každú cenu. V Iráne je niečo nevídané, aby turista cestoval požičaným autom, pretože sami Iránci o sebe prehlasujú, že sú katastrofálni šoféri. Tento fakt môžem zodpovedne potvrdiť po 2500 najazdených km. Irán používa výhradne arabské písmo a rovnako číslice. Dôležité dopravné značenie je aj v  latinke, ale mapa je nevyhnutná.

Irán je lacná krajina plná neskutočne priateľských a pohostinných ľudí. Ale Irán je aj krajina, kde kameňujú ženy za neveru, čo je hrozbou pre mierumilovné Spojené štáty americké snažiace sa o  nastolenie demokracie na celom blízkom východe. Nájsť skutočný obraz Iránu zo servírovaných informácií nie je možné a všetky fakty sú skreslené a neobjektívne. Irán vôbec nepatrí medzi lacné krajiny a ceny ubytovania sa pohybujú od 30 € za nič moc hotel, resp. motel. To je fakt a nie skreslená informácia. Faktom je aj to, že Irán patrí medzi najbezpečnejšie krajiny na svete a krádež nehrozí. Ale všade sa nájdu hovädá a výnimka potvrdzuje pravidlo. Denne sme konzumovali určitý druh potravy za určitú priemernú cenu. A zrazu chlapík s kľudom Angličana pýta za obed v prepočte 80 €. Hlupáci sme my. Nedojednali sme cenu vopred. Vzápätí na to príde chlapík, ktorý nám kúpi vodu na ulici, alebo človek ktorého takmer zrazilo auto, len aby nás dobehol a uvítal nás v jeho krajine a opýtal sa, či náhodou nepotrebujeme pomoc. Potom nám ponúknu prespať a najesť sa bez toho, aby sme si vzájomne rozumeli len gestami. Jeden chlapík na benzínke odmietne peniaze za plnú nádrž a druhý sa snaží využiť turistu a pýta vyššiu sumu ako by mal. 

Absolútne zarážajúca je však ich neskutočná arogancia na cestách. Akonáhle Iránec sedí za volantom stáva sa z neho zviera, ktoré proste ide a všetko ostatné je druhoradé. Šoférovanie v Iráne a obzvlášť v mestách počas špičky je zážitok sám o sebe. Autá sa tlačia, v jednom kuse trúbia a neplatia žiadne pravidlá ktoré má priemerný Európan vžité. Bočné pruhy slúžia na predbiehanie, smerovky sa nepoužívajú a úplne bežná vec je, že auto pred vami zastane v strede cesty a šofér si ide niečo vybaviť na ulicu. Na tom by nebolo nič zlé, keby sa k tomu nepridali tisíce motoriek, na ktorých sedia aspoň štyria a kľučkujú cez autá, ktoré majú medzi sebou priestor akurát na spätné zrkadlo. Po nejakej dobe sa mi to podarilo dostať do krvi, ale miestami sa nám naozaj nedalo konštatovať nič pekné. Obzvlášť chodci sú ohrozený druh, značky prechod cez cestu sú iba na srandu a anarchia pri prechádzaní ciest je totálna. A do toho všetkého auto na diaľnici odstavené v bočnom pruhu a jeho osádka má v kúsku tieňa rozložený koberec a práve obeduje. Priamo na ceste, s úsmevom a bez povšimnutia polície. Tým nechcem povedať nič zlé, ale pre našinca je takýto spôsob šoférovania úplne nereálny. 

 

V Iráne sa platí na diaľnici mýto, symbolické ale treba s tým rátať. Značky obmedzovania rýchlosti sú iba pre srandu a ľahko sa môžete stať obeťou trúbiaceho kamióna, keď sa snažíte dodržiavať predpísanú rýchlosť. V Iráne stojí liter benzínu 0,25 €. Pre Slováka je to nepredstaviteľné. Benzín je tu lacnejší ako pitná voda. Často sa tu jazdí  aj po zotmení bez svetiel a treba byť extrémne obozretný. Každopádne toto nie je určite tá najzaujímavejšia časť z nášho pobytu v Iráne. Nie je ani tak dôležité písať o miestach a  pamiatkach, ktoré sme počas cesty na juh navštívili, ako skôr o pochopení tamojšieho režimu a spôsobu života vôbec. 

 

To, že sme sa sem vybrali v lete a čakali nás teploty okolo 45 stupňov sme vedeli. Dalo sa to prežiť aj v dlhých nohaviciach, aj v šatke na hlave za pomoci  čierneho čaju, ktorý je tu viac ako národný nápoj. Čaj pre Iránca znamená silný čierny čaj s hrsťou cukru a v  teple, aké tam vládne je to jediná možnosť úľavy. To, že studené nápoje v lete iba rozohrejú organizmus tu platí dvojnásobne. Čaj nám robil spoločnosť od rána do večera. Iránske kulinárske zvyky sú tak nudné, že po nejakom čase dostane človek pocit, že aj tých pár druhov jedla majú predpísané od režimu, ktorý tu vládne. Na raňajky okrem chleba s maslom, vajíčkom a rajčinou nič iné neexistuje. Skrátka je to tak a nikto o tom nepochybuje. Je to ako čierny čaj. Pýtali sme sa chlapíka prečo pijú iba čierny čaj. Odpovedal, že počul, že existuje aj iný druh, ale on proste pije čierny. A to bol študent ktorý študuje v Dubaji... Pre vegetariána je jedlo v Iráne obrovský problém. Chcete bezmäsité ? Ok, môže byť chicken? Šunka a saláma na pizzi podľa väčšiny nebolo mäso. Iránsky kebab je dokonalý, ale nie každého baví konzumovať deň čo deň to isté. 

 

Iránski muži chodia dokonale oblečení a upravení. Takmer všetci nosia slušné nohavice a košele. Valná väčšina s dlhým rukávom. Pre ženy je na výber nekonečne veľa košieľ, šatiek a rôznych doplnkov takmer vo všetkých farbách a nikto nikomu neprikazuje čiernu farbu, akú si predstavujeme pri pohľade na moslimskú ženu. To, že väčšina chodí v čiernom a závoj ťahajú za sebou, je ich rozhodnutie. Mladé dievčatá predovšetkým v Teheráne, ktorý je určite najliberálnejší z  miest, ktoré sme stihli navštíviť, nosia šatky takmer padnuté a vlasy skoro úplne nezakryté.

Ale najzaujímavejšie momenty v Iráne sú rozhovory s domácimi obyvateľmi. Ľudia v Iráne sú iní ako ľudia v Európe. Bežní ľudia v Iráne, ktorých sme počas našich potuliek stretli sú frustrovaní. Sú milí a ochotní a vážia si turistov. Turizmus je v Iráne veľká neznáma a každý na ulici sa chce s vami porozprávať. Niektorí prezradia viac, niektorí vedú veľmi dôstojný rozhovor skôr za účelom preskúšania si angličtiny a zisťovania čo najviac faktov a Európe. Na druhej strane Slovensko nie je pre Iráncov známou krajinou a Iránci nemajú príliš dobrý prehľad o štátoch v Európe.

Počas prvej polovice nášho výletu sme cestovali z Teheránu smerom na juh a prešli sme mestá Kashan, Esfahan, púšť Maranjab a púštne mesto Yazd. Ubytovanie sme riešili vždy až na mieste a  nemali sme žiadny problém. Klasické iránske čajovne so sedením na kobercoch sú zároveň reštaurácie a ceny sú porovnateľné so Slovenskom. Pomocou mapy sme pochodili časť pamiatok a drvivú väčšinu času trávili blúdením po uliciach miest a chodením po bazároch a čajovniach. 

 

Druhou polovicou nášho výletu bol majestátny prechod pohoria Albroz z Teheránu do mesta Chalus pri Kaspickom mori a turistika v okolí mestečka Javareh Deh. Sever Iránu bol oproti južnej časti úplne iný svet. Vysoké hory na jednej strane a pobrežie Kaspického mora na strane druhej. Keby sme prešli iba juh môj názor na túto krajinu by bol diametrálne odlišný a som zato veľmi rád. Keď sme prechádzali z rozpálenej púšte, kde teplota v noci málokedy padne pod 30 °C a vzduch je tak suchý až páli pri dýchaní, tešili sme sa na zmenu. Prechod do mesta Chalus z Teheránu má asi 160 km a cesta je extrémne preplnená. Mali sme pocit, že domáci cestujú na sever na dovolenku ako sa chodí na Slovensku počas leta do Tatier. 

 

Prvý šok nastal, keď sme na vlastné oči zistili že Iránci sa naozaj musia kúpať zahalení. Človek ostane v nemom úžase pozerať na tú nepochopiteľnú až zúfalú situáciu, keď sa iránska žena čvachtá vo vlnách a neustále kontroluje, či jej nepadla šatka z hlavy. Ležím v domčeku priamo na pláži, popíjam skvelý čaj a s otvorenými ústami pozorujem ako Iránci sedia v rodinných kruhoch, grilujú kukuricu a trávia čas na pláži. Na pláži tak plnej odpadkov, že sa cítime ako v cigánskej osade. Iránci absolútne neriešia ekológiu a po obede v prírode všetko ostane na mieste. Nedá mi to a skáčem do vody, muži majú právo kúpať sa iba v plavkách, ženy nie. Po nejakej dobe sa ku mne pridajú dvaja chlapci, ktorí chcú viesť dialóg za každú cenu a jeden z nich je raper. Po pás vo vode sa 3-krát nadýchne a spustí nenormálny perzský rap. Pozerám s otvorenými ústami a potom sa začne biť po hrudi , že on je Iránec a chcel by moje číslo. 

Moje dojmy sú takmer úplne zmätené a sivé more zahalené v dažďových oblakoch na nálade nepridáva. Je teplo, extrémne vlhko, zamračené a 3 dni nevidno slnko. Po týždni v púšti radikálna zmena. Stúpame do horskej dediny Javareh Deh. Stúpanie do tejto osady má 35km od hladiny Kaspického mora z mestečka Ramsar (bývalé sídlo iránskeho kráľa), ktoré leží ešte o 28m nižšie ako úroveň oceánov. Hmla je taká silná, že vidno iba na pár metrov a teplota vonku klesá. Pred večerom dorazíme do osady Javareh Deh a absolútne netušíme, kde sa to nachádzame. Motel pri ceste sa mi zdá drahý a hľadáme ďalej. Nejaká pani na nás kýva a ponúka prespanie u nej doma. Prenajíma svoj dom, v jednom kuse rozpráva po perzsky a hostí nás výborným koláčom. Tesne pred zotmením nám robí krátku prehliadku po osade, ale prší a je hmla, takže nevidieť ani na krok. Neskôr nás zoznamuje s miestnou pekárkou chleba a ostatnými obyvateľmi tejto osady. Ráno chceme vyraziť na trek a večer pri plynových kachliach dúfame, že hmla padne, aby sme uvideli štíty okolo nás. Zbytočne. 

Ráno stúpame popri potoku a dostávame pozvanie na melón a čaj od študentov, ktorí sú na dovolenke v horách. Takéto veci sa neodmietajú a počúvam ich názory. Po niekoľkýkrát  panuje názor, že iránska vláda je zlá, nemajú právo na slobodné cestovanie a za čias ich kráľa (pred 50 rokmi) bol Irán slobodná krajina. Vycestovať z Iránu do krajín Európy, alebo USA je pre bežného smrteľníka nereálne. Depozit za vydanie víz je zhruba 42 000 dolárov (z počutia od miestnych) a cestovanie je tak doménou bohatej triedy. Tá v Iráne samozrejme je a dáva to patrične najavo. Luxusné Jeepy a vyjadrenie pohŕdania voči chudobe bije do očí. A čo teda islam? Iránci nie sú zlí, nie sú to žiadni fanatici a keď sa ozýva mešita, nikoho to ani nehne a venuje sa bežným činnostiam. 

 

Naše dojmy sú veľmi silné a cestou do Teheránu nás po 13 dňoch úplne ničia úvahy nad dobrom a zlom, nad úlohou náboženstva v spoločnosti, nad nezmyselnosťou totalitných štátov, nad tým, ako Iránci napriek teroru od vlastnej vlády žijú svoje životy a deň čo deň v kruhu svojej rodiny sedia v parkoch na kobercoch a pripravujú večeru. 

Posledná noc v Teheráne a posedenie v parku, všade davy ľudí, ktorí smelo a nesmelo pozerajú na dvoch bielych, čo sedia na lavičke a za posledné peniaze jedia spoločné hranolky.  Pani chystajúca sa do divadla ľutuje ,že sme sa nestretli pred dvomi týždňami, pretože by nás rada pozvala domov a pár dní nás hostila. Z ľútosťou v očiach a slabučkou angličtinou  vysvetľuje, že hudba a zhromažďovanie na verejnosti je tvrdo potlačené a trestané políciou. Že musia nosiť šatky, ale vo svojich domovoch sú uvoľnení a tešia sa zo života v kruhu svojich priateľov a rodín a šatky môžu dať dolu. 

Spomínam na mesto Isfahan a  mosty, kde po zotmení všetci sedia vonku, fajčia vodné fajky a hrajú sa s deťmi. Ako mladí chalani spievajú iba za sprievodu tlieskania a do toho tancujú. Zrazu píšťala a zhromaždenie sa rozpŕchne do stratena. Ostanú iba dvaja bieli a neveriacky pozerajú, že už kráčajú príslušníci polície a píšťala bola iba nacvičeným signálom. V tom mi po pleci klopká napoly žena a napoly muž a vláčnou angličtinou oznamuje, že je gej. 

Zážitky z Iránu nie sú čiernobiele a nemajú žiadne vyhodnotenie. Tak, ako všade na svete žijú dobrí a zlí ľudia, tak všade na svete sú ľudia, ktorí si dokážu vážiť aj to málo, čo majú a napriek všetkému žijú. Tak, ako nenávistne dokážu Slováci odsudzovať a hádzať do jedného vreca Irak, Irán a Sýriu a poslušne konzumovať televízne noviny, tak Iránci pohostia cudzieho človeka, pretože sa im to zdá úplne normálne. 

Afgansky chlapec sa pristavuje, aby sa porozprával a precvičil si angličtinu. Po chvíľke z neho vylezie, že musel utiecť z domova a určite sa chystá do Nemecka. Irán je iba prestupnou stanicou. Jeho predstavy o Nemecku sú síce na míle vzdialené realite, ale je rozhodnutý. Avšak politika určite nie je v tomto článku na mieste...

Navštíviť Irán za cieľom vstúpiť na turistické miesta a vdýchnuť pozostatky Perzskej ríše má určite svoje čaro, avšak moje osobné dojmy zďaleka prevalcovala prítomnosť a život v Iráne. Ďakujem všetkým, ktorí sa dočítali až sem a prípadne im moje postrehy boli osožné. Záverom by som rád podotkol, že nie som zástancom akejkoľvek náboženskej ideológie a kategoricky ich (našťastie slobodne) odmietam. Cestovanie vo dvojici bez manželského zväzku je pre Iráncov zvláštne, priam nepochopiteľné, no napriek tomu však tento stav nebol v ničom prekážkou.

 

Ďalší kvalitný článok o Iráne pre individuálne cestovanie je TU: https://www.dobrodruh.sk/clanok/iran-pre-zaciatocnikov-cestovanie-bezpecnost-zaujimavosti