Cesta hrdinov SNP: Ako sme sa odhodlali vyraziť

Boli ste na nejakej turistike nepretržite dlhšie ako 7 dní? Ak áno, výborne. A páčilo sa vám to? A máte prípadne tí, ktorí ste to ešte neskúsili na to chuť? Spávať v prístreškoch, chatách, útulniach či pod holým nebom, mať so sebou v batohu všetku výbavu a jedlo – nuž, možno to nie je pre každého, ale môžem potvrdiť, že to má svoje čaro. Asi najznámejší pochod, ktorý sa v tomto smere dá v našich končinách absolvovať je Cesta hrdinov SNP. Tiahne sa od Dukly k Devínu, čo je zhruba 750 km a na našom území sa stotožňuje s časťou medzinárodnej turistickej cesty E8, ktorá ide naprieč Európou. Nám trvala 29 dní. Neponáhľali sme sa.

Motivácia

Dôvodov na jej absolvovanie môže byť veľa. Keď chcete, dozviete sa veľa nových informácií o Slovensku, keďže trasa prechádza viacerými známymi lokalitami. Ak sa rozhodnete ísť sami, zistíte veľa o tom, čo počas týchto dní dokáže vaša vlastná psychika, alebo ak idete v skupine, ešte si okrem toho uvedomíte všetko o ľuďoch, s ktorými cestu absolvujete. Je to cesta, na ktorej sa nedá neuspieť, hoci by ste ju aj nedokončili.

Pre mňa osobne to bola najmä cesta o ľuďoch. Jednak o tých, s ktorými som išiel a na druhej strane o tých, ktorých sme postretávali. Čo sa týka ľudí, cesta ma naučila, že na Slovensku sa dá pripraviť na veľmi veľa z toho, čo potom ľudia opisujú ako skúsenosť zo zahraničia. Navyše, ľudia tu aj rozprávajú jazykom, ktorý poznáte. Výhoda pre tých, čo sa žiadny cudzí jazyk nenaučili…

Vyrážame

Naša cesta sa začala v Duklianskom priesmyku, odkiaľ sme sa postupne prebojovali na západ. Začiatky neboli práve najjednoduchšie. Napriek tomu, že bolo leto, chytili sme menšie obdobie dažďov. Menšie… z celkového času asi iba dva týždne… To vám dokáže trocha pošramotiť morálku a chuť na zmrzlinu. Ja som ešte okrem toho mal týždeň pred štartom skvelý nápad s kamarátom prejsť celý hrebeň Nízkych Tatier čo najrýchlejšie. Nakoniec sme to zvládli za dva dni a ja som si z tohto heroického počinu odniesol heroicky zlikvidované koleno a členok.

Aby som to za seba zhrnul, túto turistiku som začal so zničenými nohami a blatil sa mokrými lesmi cez Nízke Beskydy. Naše dve slečny neboli s nohami na tom tiež najlepšie, keďže obidve nosia kolenné ortézy. Ach áno, to som vám nepovedal: štartovali sme štyria. Dve ženy a dvaja chlapi.

Čo nám tu však prinieslo to „slunce v duši“, ako hovoril Zákopčaník, boli ľudia, ktorých sme postretávali. Najprv to bolo v obci Kurimka, kde v deň nášho príchodu vytopilo obec a starosta mal plné ruky práce s odstraňovaním škôd. No dobre, v čase nášho príchodu sa už škody neodstraňovali, už iba utopence z veľkej zaváraninovej fľaše, ale dozvuky rušného dňa boli cítiť. V týchto neľahkých podmienkach tak pre nich, ako aj pre nás, nám starosta dovolil uhnúť si z fľaše domácej a prespať vo volebnej miestnosti kulturáku. Aj tu by som sa rád ospravedlnil starostovi, že sme ráno zabudli vrátiť zverený kľúčik upratovačke a niesli ho v batohu ešte pár dní, kým sme ho poslali naspäť poštou...

Ďalší kontakt s dobrosrdečnosťou a pohostinnosťou nastal po Bardejove v obci Veľký Šariš.

Na ceste tam som už mal tendenciu to celé zabaliť a vrátiť sa, keďže moje nohy neboli v stave krasojazdy a čosi-kdesi sa ozvalo koleno alebo členok s otázkou, či túto niekoľkotýždňovú prechádzku so skriňou na chrbte myslím vážne, alebo ich nebodaj za niečo trestám. Objednal som našej skupine po pive a oznámil im svoj zámer. Vyvolalo to vlnu kritiky a presviedčania. Ešteže dievčatá vtedy svoje nohy zvládali statočnejšie ako ja a podporili ma nielen slovne, ale aj ďalšou rundou. No, koľko tých rúnd bolo dokopy vám nepoviem, ale ocitli sme sa na námestí vo Veľkom Šariši a spievali si slovenské šlágre. Tam si nás odchytil chlapík menom Martin a spýtal sa, či nechceme prespať na hrade. A tak sa naša štvorica ocitla na Šarišskom hrade, kde sme prespali dve noci v delovej bašte, pomáhali dojiť kozy, urobili škridlovú strechu, navarili guláš a cítili sme sa blažene. Počas týchto dní turistického pokoja som načerpal silu, aby som to zvládol ďalej. A poviem vám, že po čase sa nohy napriek pochodu začali regenerovať a prestali bolieť. Je úžasné, čo telo napriek záťaži, ktorú dostáva, zvládne. Alebo možno práve vďaka nej.

Tieto príhody by mohli pokračovať ďalej od páru v Kysaku, ktorý nás uchýlil na farme ako z rozprávky, kde žili s množstvom zvierat a bez elektrickej energie, až po ľudí, ktorí keď nás počuli pri stole rozprávať odkiaľ a kam ideme, posielali k nášmu stolu po poldeci.

Tie príbehy ale písali ľudia, ktorí to s nami prešli, zažili nás na pochode, či podporovali. Ja vám skôr poviem, čo vás na tej ceste môže stretnúť a nechám na vás, aby ste išli a zažili tie vlastné. Podľa vlastnej nátury, podmienok a šťastia. Pretože ako povedal pán Werich: „Človek, ktorý cestuje s túžbou dozvedieť sa, smeruje cez všetky diaľky hlavne k sebe samému.“

Ubytovanie

Ako som naznačil, v našom prípade sme väčšinou spávali, kde sa dalo, a v čo najväčšej miere sme sa vyhýbali plateným službám. Ono viete… jednak je tam aj ten faktor, že keď šliapete viac ako 4 dni s obmedzenou možnosťou hygieny alebo prania, dostáva výraz “Cítim sa skvelo!” nový významový rozmer. A nie vždy je s tým uzrozumený buď poskytovateľ ubytovania, alebo vy sami. Tak isto sme my konkrétne využívali skôr to spojenie s prírodou a improvizáciou, ako mali predpripravený plán. Spať sa dá na celej ceste všade. Na začiatku sme brali aj stany, ale keď sme ich za prvé dva týždne použili dvakrát, poslali sme ich po kamarátoch domov a nechali si len dve ľahké stanové plachty. Prespať je možné na rôznych miestach – či už je to útulňa, chatka s verandou, kde sa zložíte na noc, za pekného počasia pod stromom pri lúke, alebo turistické ubytovne, horské chaty a tak ďalej. Tých možností je naozaj veľa. Najnáročnejší úsek sú, samozrejme, Nízke Tatry, kde už je to serióznejšie šliapanie vo vysokohorskom teréne. Ja viem, starí harcovníci a mazáci sa budu na tejto vete smiať, ale niekoho, a najmä niekedy vedia prekvapiť situácie v akomkoľvek prostredí. A na ceste SNP je to práve toto miesto, na ktoré si treba dávať asi najväčší pozor. Tam sa už nedá spať len tak hocikde, ale iba na vyznačených miestach. Tie si nájdete na stránke NAPANT-u. Celkovo, a to je ďalšia výhoda našej krajiny, sa nachádzate skoro stále v dostupnosti civilizácie a viete do nej zostúpiť v prípade, že máte problémy a požiadať miestnych o pomoc s nocľahom, osušením sa a podobne.

Viete, dobrí ľudia naozaj žijú aj tu. Niekedy sa dočítate, že takých skôr nájdete v Rakúsku, kde sa nekradne, alebo v Gruzínsku či Iráne, kde sú nadmieru pohostinní a tak podobne. Ale takí sú aj na Slovensku, len možno skrytí pod nánosom informácií a predsudkov, ktoré o našej krajine máme, čo o nej počúvame a vieme. Ale skúste zostúpiť do nejakej osady v ten daždivý deň, keď máte v nohách 28 km a bolí vás všetko až tak, že aj okoloidúci začnú krívať, a nájdite ich. Verím, že oni tam budú, pokiaľ aj vy v sebe tých dobrých ľudí máte.

Vlastne mať v sebe toho dobrého človeka je logicky aj predpoklad na otvorené spanie v prírode. Ak prespíte niekomu na verande alebo na drevenej podlahe pred zatvorenou požičovňou lyží v lyžiarskom stredisku, tak tam nenecháte neporiadok, ale bude to v stave, v akom ste to našli. Ale to snáď ako turisti ovládate, keďže aj počas celého pochodu si treba odpadky nosiť so sebou a vyhadzovať ich až pri prechode nejakou obcou.

Výbava na cestu SNP

Ak by ste sa po ceste obávali o vodu, vždy sa dal aspoň raz denne nájsť prameň alebo obec, kde sa dali doplniť zásoby. V súčasnosti je už veľa mapových portálov a dobrých máp, takže nie je problém ich vyhľadať aj počas cestovania.

No a ohľadom stravy sme najhorší úsek mali asi cestou cez Slovenské rudohorie, kde sme boli bez možnosti nákupu 4 dni. Inak sa trasa motá tak, aby ste si vedeli zájsť do obchodu aspoň po kus chleba a fľašu borovičky, prípadne vám dajú najesť a nejakú tú horalku na cestu na horských chatách.

Výbavu sa snažte obmedzovať na čo najnutnejšiu. Obľúbený klavír a zbierku kováčskeho náčinia by som so sebou asi na celý úsek cesty nebral. Nie som však ani zástanca opačného extrému, kedy by ste si kvôli úspore váhy odpílili aj rúčku zo zubnej kefky. Mnoho z vás už možno použilo aj zázračný prostriedok – prúdový samolet vzduchom, kde vám na letisku vážia batožinu, takže viete, ako sa bezproblémovo zmestiť do tých 20-24 kíl.

Ak, samozrejme, nemáte v úmysle absolvovať túto cestu naľahko bez spacákov, bývaním v ubytovniach a podobne (aj to sa dá, znamená to však viac plánovania a námahy), alebo behom a chcete pokoriť čas 7 dní, za ktoré to prešiel v 90. rokoch Rudo Pado, tak skončíte s tým, že potrebujete aspoň 70 l klasický veľký turistický batoh.

No a keď nerátam dress code, ktorý má každý osobitný, mali sme na 4 osoby 2 turistické variče a ešusy, 2 stanové plachty, 2 lekárničky, mapový atlas Slovenska (taký, čo kúpite v Harmanci, sú to A4 mapové listy celého Slovenska a z toho sme si vyčlenili tie, ktorými sme prechádzali) a aj s jedlom sme sa delili na na štvrtiny. Každý osobne potom niesol spacák, karimatku, 3 l vody, turistické topánky a sandále, hygienické potreby.. Nuž a, samozrejme,  oblečenie do hôr. Očakávate občas niečo do mokra a zimy a väčšinou do teplého počasia. Ak idete túto cestu v zime, tak presne naopak.

Takže okrem jednej dobrej a jednej ľahkej obuvi treba určite nepremokavú bundu, teplé oblečenie a plavky. Ak aj nemáte high-tech-hyper-turbo moderné oblečenia na turistiku, myslím si, že stále platí klasický “cibuľový systém” – viac vrstiev na sebe.

V lekárničke vám okrem klasickej výbavy určite padne vhod niečo na otlaky a boľavé nohy. Ja nie som veľmi zástanca náplastí a sprejov na otlaky, či umelých koží. Zo skúsenosti je mojou najobľúbenejšou prevencou leukoplast. Ten starý, dobrý, klasický červený bez vaty, len čisto leukoplast. Oblepíte si tým nohu, dýcha to a drží ako hluchý dvere. Pointou však je dávať si ho už s dostatočným predstihom, hneď ako máte minimálne podozrenie, že otlak niekde nastane. Alebo len tak preventívne. Nehovoriac o tom, že v prípade núdze to viete použiť na tisíc iných opráv a spôsobov.

Na boľavé nohy mi poslúžil klasický francovkový masážny krém Alpa. To však tiež zaleží od toho, čo preferujete.

Príprava

Čo sa týka prípravy na tento pochod, asi rozumiete, že to nie je pre každého. Ale nemýľte sa, nejde o fyzickú prípravu. Pretože nikto, okrem vás samotných vás nenúti šliapať predpísaný počet kilometrov, to sa nútite vy sami, aj keby ste mali výhovorku, že vás čakajú v práci, škole, najbližšie ubytko či voda je ďaleko a pod. Stále je to len o vás.

Takže slabšie kusy si môžu rozvrhnúť viac voľných dní počas pochodu a menej kilometrov denne, napríklad len 15 km za deň. Potom uvidíte, ako vám to pôjde. Určite je dobré, ak ste ešte predtým absolvovali aspoň nejaký dlhší pochod, hoci aj nejakú 4-dňovú hrebeňovku, a viete si zhruba predstaviť, ako sa vaše telo po pár dňoch na túre správa.

Na tomto pochode je kľúčová vaša psychická výdrž, ktorá vás bude po celý čas trápiť oveľa viac. Bude vám nahovárať, že ste unavený, že to predsa robiť nemusíte, alebo že ten človek vedľa vás v stane, čo bol asi váš kamarát, ale už 11. deň je to chrápajúce a prdiace monštrum, by vás doma neotravoval šuštaním v spacáku. To všetko sa do vás obuje a nič a nikto nezaručí, že plných 24 hodín denne budete mať dobrú náladu z toho, čo práve robíte. A práve v tých chvíľach, keď zabudnete na všetky svoje motivácie, prečo ste išli na túto cestu, sa v mojom prípade osvedčili priatelia, s ktorými som sa na ten pochod vydal. Teraz už viem povedať, že nie som človek, ktorý by takýto výkon dal sám. Ja na to potrebujem niekoho so sebou. Niekto iný by to možno zvládol aj sám a je na to psychicky pripravený. Ale aj na toto vám pomôže, keď ste si predtým nejaké tie pochody už prešliapali.

Ja vám viem povedať, čo sa stane v skupine. Že nastanú ponorkové situácie, ktorých riešením môže byť chvíľku šliapať od ostatných popredu alebo pozadu, prípadne sa vyventilovať tak, ako vám to vyhovuje. My sme boli charizmatické hovädá. Preto bolo naším ventilom buď prihovoriť sa ľudom, ktorých sme stretli a zabaviť sa s nimi, ak bola možnosť, alebo vrieskať po sebe vtipné hlášky z filmu. Môžem odporučiť náš obľúbený film Pelíšky. Je to studnica krásnych viet, ktoré môžete na toho druhého vypľuť. Vidieť 4 ľudí na pochode, ako po sebe kričia nezabudnuteľné výroky Jiřího Kodeta: “TO MÁŠ Z TOHO S KÝM SE TAHÁŠ!!  S NĚJAKÝM RUDÝM, ANARCHISTICKÝM, BOLŠEVICKÝM NOKEM!!”, je na nezaplatenie.

Na záver

Je to pochod, po ktorom budete zasa o niečo bližšie k odhaleniu, o čom vlastne je to vaše srdiečko a za čím vás ťahá. Ako sa vraví, život sa začína na konci vašej komfortnej zóny. Alebo tam, kde sa končí strach. Tu zabudnete na školu, prácu, hypotéku, ekonomiku a politiku. Budete len vy a príroda. Budete riešiť, kde dnes v noci prespíte, čo si oblečiete a čo zo zásob zjete. Budete rozoberať jednoduché veci každodennej nutnosti.

Ako mi raz povedal otec, na niekoľkodňovej turistike zistíš, ako veľa ľudí zaujíma tvoja ranná peristaltika… Hovädské, ale nepochopiteľne pravdivé. No a budete sedieť na nemenovanom kopci, na stanovej plachte rozložíte spoločný obed, doplnený malinami, ktoré ste si natrhali po ceste, a vietor vám bude pomáhať zabudnúť na boľavé ramená z batohu. A budú vám rezonovať slová Starca z Medenej Veže: „Neznášali sme veľké slová, nám stačil pocit, pocit, že sme tu doma. Tu, že sú naše korene, na tomto malom kúsku zeme, kde je naša kolíska i náš hrob. Ľudia a ich trápenia zostali kdesi pod nami. Toto bol svet voľnosti a ticha. Tu ešte lietali orly, a my sme boli mladí, ľahkí ako anjeli, čo sa neboja pádu.” A nebojte sa. Nohy, ramená z batohu a všetky ostatné bolesti, ktoré časom prídu a budú vás trápiť, vám budú spôsobovať problémy iba cca prvých 12 dní. Potom síce neprejdú, ale vy si zvyknete.