Mestá sú ako ľudia. Aj oni majú niekde napísaný svoj osud a žiadne z nich netuší kedy sa z jeho ulíc vytratia hlasy a zaplní ho ticho. Kedysi bolo Ani hlavným mestom veľkej Arménskej ríše, ale dnes sa krčí nad hraničnou riekou Ahuryan oboma nohami v severovýchodnom Turecku.
Po mongolských vpádoch sa mesto premenilo na ruiny a čo nedokázali zničiť ľudia, to si na svoju mušku vzalo silné zemetrasenie. Dnes je Ani mementom histórie a obľúbeným miestom návštev vďaka svojim významným ruinám arménskych kostolíkov.
Mesto Kars do ktorého zasadil Orhan Pamuk dej svojho príbehu s názvom Sneh križuje skoro ráno len niekoľko duší. Aj obchody ešte spia za zatiahnutými plechovými dverami a to je ten správny čas vyraziť k zabudnutému mestečku Ani na turecko-arménskych hraniciach. Ruiny starobylého mesta ležia necelú hodinku jazdy autom a patria medzi najkrajšie pamiatky aké môže východné Turecko svojim objaviteľom ponúknuť. V zvlnenej krajine rozbitej nočným dažďom už pastieri vyhnali svoje stáda okolo dedín a peši alebo na koni ich obháňajú. Za poslednou dedinou Ocakli sa odrazu z roviny začnú dvíhať vysoké, mohutné hradby. Za nimi kedysi žilo starobylé mesto Ani.
Aslan Kapi - Levia brána
Hradby do miest bývajú vždy fascinujúce, pretože si človek predstavuje čo všetko sa tam vo svete za nimi mohlo odohrať. Do mesta sa už od pradávna vchádzalo hlavnou bránou Arslan Kapi pomenovanou po seldžuckom sultánovi Arslanovi, ktorý v roku 1064 obsadil Ani. Jej druhý názov je pre zmenu Aslan Kapi, čo sa dá preložiť ako Levia brána. Veľa starých miest malo bránu pomenovanú po kráľovi zvierat, ktorý tak mal symbolicky držať moc nad mestom. Brána za tie storočia už stratila svoj lesk, ale v časoch kedy do Ani prichádzali karavány naložené tovarom to musela byť pre nich najkrajšia brána sveta. Pohľad aký sa návštevníkovi ponúkne pár krokov za bránou sa ťažko opisuje. Z miesta v ktorom kedysi žilo 100 000 ľudí zíva prázdny priestor vyplnené trávou a ruinami niekoľkých roztrúsených po celom areáli. Mesto duchov by bola tou správnou prezývkou pre dnešné Ani. Obrovská plocha dá predstavu aké muselo byť mesto obrovské, ale ani fantázia nedokáže v hlave dokresliť všetky budovy, cesty či obchody, ktoré tu žili. História Ani siaha až do 10.storočia, kedy sa kráľ Ashot III. v roku 961 rozhodol spraviť z neho svoje hlavné mesto. Jeho dvaja nástupcovia Smbat II. aj Gagik I. sa ešte tešili prosperite, ale na konci Gagikovej vlády sa začína rozpínať mocná Byzantská ríša až nakoniec mesto pohltila. Ich panstvo trvalo necelých 20 rokov kým pricválali Seldužkovci a nad kresťanskými kostolmi sa prvý krát rozprestrel polmesiac. Ani sa postupne strácalo pred očami pretože o jej priazeň sa neuchádzali len Seldužkovci, ale aj Gruzínske kráľovstvo či miestne kurdské kniežatá. Podľa starej pravdy, kde sa dvaja bijú, tretí víťazí sa v roku 1239 z východu prihnali mongolské hordy a začali sa písať dejiny konca Ani. Niekoľko zemetrasení len dokončilo to, na čo dobyvačné vojská nestačili.
Kostol Krista Spasiteľa
Vyšliapané cestičky pomedzi vysokú trávu vedú k jednotlivým miestam alebo najvýznamnejším kostolom. Kostol Krista Spasiteľa patrí k symbolom celého mesta. Neupúta svojou veľkosťou ani obdivuhodnou výzdobou, ale tým aký je netradičný. Ak sa na neho človek pozrie z prednej strany pôsobí na neho ako mnohé iné arménske kostoly bez nejakej zvláštnosti. Akonáhle zmeníme uhoľ pohľadu zistíme, že z neho stojí len jedna polovica. Svojim spôsobom to vyzerá úžasne, pretože som nič také dosiaľ nevidel. Akoby ho obrovská ruka rozsekla na dve presné polovice. Jeho osud však nespečatil človek ako by sa mohlo zdať, ale sila prírody. V roku 1957 do kostola udrel blesk a odvtedy je druhá polovica len hŕba naskladaného kamenia. Postaviť ho mali už okolo roku 1034 preto, aby mali kam ukryť vzácnu relikviu z Kristovho kríža, ktorú dovtedy uchovávali v Konštantínopole. Na jej odhalenú stenu svieti slnko a kostol sa pekne rozžiaril do bielej farby. Vo vnútri si našli svoj druhý domov vtáky a niekdajšia farebná výzdoba s biblickými výjavmi sa tak pozvoľna stráca v toku rokov. Lezieme po kamenných ruinách a niektoré obrovské kusy sú ozdobené vytesaným arménskym písmom. Neviem si predstaviť šok aký museli zažiť pri pohľade na to čo spôsobil pred 50 rokmi jeden blesk. Neďaleko odtiaľto sa rieka Ahuryan alebo turecká Arpa Çayi zarezáva do nádherného kaňonu. Na druhom brehu je Arménsko, kde si Arméni vybudovali vyhliadku, aby sa mohli pozrieť aspoň z diaľky na niekdajšie hlavné mesto ich ríše. Dnes je hranica medzi oboma krajinami uzatvorená a našťastie už netreba vybavovať povolenia k návšteve a aj zákaz fotenia pred pár rokmi zrušili.
Pod kopcom sa nenápadne ukrýva kostol Tigran Honentz
Zasvätili ho svätému Jurajovi a pôsobí nádherne zasadený v tejto krajine. Z úrovne, kde stoja všetky ostatné kostoly je prakticky neviditeľný. Až na konci útesu sa začne vynárať jeho zničená strecha a napokon aj kamenné telo. Aj napriek tomu, že špička strechy dávno zmizla je najzachovalejším kostolom celého Ani. V roku 1215 ho nechal postaviť bohatý muž Tigran Honentz, po ktorom zdedil svoje meno. Turci ho volajú jednoducho Resimli Kilise, teda Kostol obrázkov. Tie prežili všetky útrapy, ktoré si muselo mesto vytrpieť a aj dnes po toľkých rokoch hrdo hľadia z chladných stien. Nezobrazujú len výjavy z Biblie, ale niektoré upozorňujú aj na slávnu arménsku históriu. Pred kostolom sedí pastier a pospevuje si chytľavú melódiu. Na sebe má hrubý teplý sveter, akí tu nosia muži už desiatky rokov, aby sa pri pasení zvierat zahriali. Chvíľku preruší spev, pozdravíme sa a opäť sa tichým údolím ozýva jeho hlas. Pozorovaním nádherných detailov starých fresiek, by sa tu dalo stráviť celé dopoludnie. Kráčame k ďalšej z niekoľkých stavieb a odrazu sa z ničoho nič oproti vyrúti splašený čierny kôň. Z diaľky počuť krik a až po chvíľke sa vynoria detské postavičky, ktorým utiekol. Prenikavo čierny kôň v tejto krásnej prírodnej scenérii má priam magický nádych.
V centre niekdajšieho mesta, ktoré prirovnávali k rozprávkovému Bagdadu, Konštantínopolu či Káhire stojí Katedrála a mešita Fethiye. Mohlo by sa zdať, že ide o dve stavby, ale pravda je niekde inde. V 11.storočí došlo k zlomu, kedy kresťanstvo na piedestáli vystriedal islám a bývalú Katedrálu jednoducho prerobili na mešitu Fethiye. Pôsobí síce monumentálne, ale je tak porozbíjaná až je ťažké vytušiť, že ide o Katedrálu. Stavbu siahajúcu takmer do 20 metrovej výšky postavil známy architekt Trdat v roku 1001 a hovorilo sa o nej ako o matke všetkých kostolov. Svojho času bola dokonca najkrajšou arménskou stavbou na svete. Dnes upúta jej zaujímavá architektúra zložená z červených a čiernych tehál vytvárajúcich nepravidelnú šachovnicu. Už je to dávno kedy tu mal svoje sídlo samotný patriarcha. Vnútro je nepríjemne prázdne a steny Katedrály podopierajú hrubé oceľové konštrukcie, aby sa nerozpadla na prach. Aj tu počuť častejšie trepot vtáčích krídel odrážajúci sa od stien, než ľudské hlasy. Seldžucký sultán Arslan nechal sňať kríže, nahradil ich polmesiacmi a odrazu vznikla „víťazná“ mešita Fethiye. S opätovným návratom kresťanstva sa význam stavby znovu premenil a tak ju majú dnes v úcte ľudia vyznávajúce obe náboženstvá. Len pár krokov cez trávnatú rovinu stojí nevysoký minaret. Vyzerá ako stovky iných minaretov rozlievajúcich sa moslimským svetom, no predsa je jedinečný. Patrí mešite Menüçer a tá je úplne prvou, ktorú nechali postaviť seldžuckí Turci. V čase kedy vznikala, teda v druhej polovici 11.storočia ešte nemali svoju architektúru prepracovanú a preto si na stavbu mešity povolali arménskych staviteľov. Svojim výzorom skôr pripomína maličkú továreň s komínom. Kedysi sa dalo hore na minaret vyliezť a užívať si pohľad na Ani, ale dnes je to nebezpečné, kvôli chátrajúcej stavbe.
Panoramatický pohľad na celé Ani patrí k najsilnejším
Vedľa prašnej cesty stojí tabuľa so zákazom vstupu do vojenskej zóny. Arménsko-turecká hranica je stále citlivým strategickým miestom a preto ani turisti nemajú povolený vstup do všetkých miest. V zóne kam by sa už nemalo chodiť leží Citadela a sú odtiaľto celkom pekné výhľady na druhý, arménsky breh. Kamenné stopy oblúka napovedajú, že oba brehy niekedy spájal most. Nikoho tu nie je, tak sa vyberieme za značku a kráčame až k Citadele. Hore na jej ruinách veje červená vlajka s polmesiacom, ale výhľady lákajú viac než samotná Citadela. Cestou k hradbám sa chodník kľukatí okolo ďalších nemenej zaujímavých pamiatok. Jedinou ako tak celistvou stavbou je kostol sv.Gregora, ktorý postavil ten istý architekt ako spomínanú Katedrálu. Jeho steny ešte stoja, ale kupola sa už dávno rozpadla. Zašlú slávu karavánneho mesta kadiaľ kráčala Hodvábna cesta pripomína starý karavanseráj. Obchodníci tu mohli predať svoj tovar, alebo si oddýchnuť pred tým ako na druhý deň opäť vyrazia na cestu. Z diaľky sa javí ako hŕba kamenia, ale v skutočnosti je plná zaujímavých detailov od kamenných reliéfov, maľovanej výzdoby, ktorá tu zostala po kostole až po arménske nápisy. Najstaršou stavbou Ani nie je prekvapivo žiaden kostol, ale starý zoroastriánsky chrám ohňa. Postavili ho niekedy medzi prvým a štvrtým storočím a neskôr sa stal súčasťou kresťanskej kaplnky. Vrátime sa pri hradby a po vysokých, nepohodlných schodoch sa vyštveráme na vrchol. Panoramatický pohľad na celé Ani patrí k najsilnejším zážitkom z celého mesta duchov. Osamotené stavby roztrúsené v nehostinnej krajine padajúcej do hlbokého kaňonu má svoje osobité čaro. Vonku v tieni hradieb nás volajú policajti na kanvičku čierneho čaju. Sedíme, v rukách zvierame malé tulipánové poháriky silného čaju a rozprávame sa. Dala by sa krajšie ukončiť návšteva takéhoto miesta než príjemnou tureckou pohostinnosťou?
